Milan Kňažko: Masaryk by rozdeleniu rozumel

Pre Milana Kňažka Česko-Slovensko v jednom nezaniklo - to, čo nás stále spája, sú porovnateľné politické škandály.

Milan Kňažko
Milan Kňažko
Autor:

Aj napriek tomu tribún Novembra 1989, jeden z hlavných aktérov rozdelenia Česko-Slovenska a vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 tvrdí, že nie sme na tom až tak zle a ,,nostalgici plačú nad hrobmi, v ktorých nikto neleží".

Ak sa dnes ľudia zamýšľajú, či majú chápať samostatnosť republiky ako úspešný projekt, alebo nie celkom, aký máte naň názor vy – po 20 rokoch?

Celkom iste ide o úspešný projekt. S dodatkom, že sme len v určitej vývojovej etape – 20 rokov je naozaj malý časový úsek. Napredovali sme rýchlo, a hoci nie vždy dopredu – niekedy sme išli aj opačným smerom – tento hendikep sme našťastie dobehli. Keď sa porovnávame s inými postsocialistickými krajinami a najmä tu, v strednej Európe, nie sme na tom až tak zle.

Ako vnímate nedávne vyjadrenie českého prezidenta Václava Klausa, že Slovensko získalo rozdelením federácie viac?

Za komunizmu sme si zvykli hovoriť – v Česku je to lepšie, a Česi hovorili – na Slovensku je to lepšie. Do rovnakej kategórie patrí aj vyjadrenie Václava Klausa. Rozdelenie bolo rozumné a rád by som zdôraznil, že to nebol žiadny akt nepriateľstva. V Juhoslávii áno, v Sovietskom zväze väčšinou áno, u nás nie. My sme sa dohodli, že budeme pracovať oddelene, ale ako priatelia.

Z politickej garnitúry, ktorá delila ČSFR, vo vysokej politickej funkcii už ostali iba dvaja dosluhujúci prezidenti – Václav Klaus a Ivan Gašparovič (ktorý bol v tom čase predsedom Slovenskej národnej rady). Čím si to vysvetľujete?

Je to prirodzené. Aj preto nesúhlasím s tými, ktorí považujú vznik samostatnej Slovenskej republiky za zlý, lebo na čele tohto procesu bol Vladimír Mečiar. Od roku 1993 ma naozaj nikto nemôže podozrievať, že som jeho obdivovateľ, ale štát tu zostal a bude tu možno ešte stáročia, aj keď prezidenti, iné politické figúry a figúrky budú dávno zabudnuté.

Na druhej strane história navždy zaznamenala, že ste boli jedným z tých, čo 17. júla 1992 hlasovali za Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky ako základu suverénneho štátu slovenského národa. Už vtedy ste vedeli, že nechcete federáciu?

Až neskôr, keď sme zistili, že pod pojmom federácia si jedna aj druhá strana predstavuje niečo celkom iné, neakceptovateľné pre tú druhú stranu. Napokon to dospelo do bodu, že sme sa s Čechmi nedokázali dohodnúť na žiadnej forme, ktorá by umožňovala rovnocenné spolužitie v jednom štáte.

Ako si vysvetľujete, že Česi podľa vás ani nevyskúšali možnosť rovnocenného partnerstva?

Nedokázali si to ani predstaviť, lebo náš vzájomný vzťah takto nikdy nevnímali. Aby bola federálna vláda do dôsledkov jedna k jednej – to bolo pre nich niečo, s čím sa nevedeli stotožniť.

Čo znamenalo jedna k jednej konkrétne?

Bol som vtedy ministrom zahraničných vecí Slovenska a išlo mi napríklad o rovnocenné zastúpenie ČSFR v diplomacii – 50 na 50 percent diplomatov z oboch republík. Išlo aj o to, aby republiky mali všetky kompetencie, aké boli schopné realizovať – aby riadili svoje teritórium tak, ako to potrebujú a chcú. Pre Čechov to bola azda záťaž, neviem, ale jedno je isté – s takýmto rovnomerným usporiadaním nesúhlasili. A my sme nevideli žiadny dôvod, aby sa pokračovalo v tom, čo tu bolo desiatky rokov predtým.

V roku 1990 ste pôsobili na Pražskom hrade ako poradca prezidenta Václava Havla. Mala táto skúsenosť vplyv na vaše rázne presadzovanie rovnoprávneho postavenia Slovenska?

Aj…

Ktoré momenty boli tie, čo vás k tomu priviedli?

Vrátim sa celkom na začiatok. Už na námestiach v Novembri 1989 sme veľmi jednoznačne hovorili, že chceme, aby slovenský národ bol partnerom ostatným národom sveta. Nebol to nacionalizmus, bola to celkom prirodzená túžba a ambícia byť v rodine európskych národov. Na tom nie je nič nelegitímne ani nacionalistické. Spätne, keď sa na to pozerám po tých rokoch, tak sa to vlastne naplnilo. Splnili sme to, čo sme si na námestiach sľúbili, aj keď si pod tým niektorí neviem čo predstavovali, ale to už nie je otázka pre mňa či VPN. A v porovnaní s federatívnymi premenami Juhoslávie a Sovietskeho zväzu sa to naplnilo veľmi kultivovaným spôsobom. Naše politické spolužitie sa jednoducho vyčerpalo. Podobne ako sa svojho času vyčerpalo Rakúsko-Uhorsko. Rozpadlo sa zvnútra, nikto ho nerozbíjal.

Pamätáte sa na české zvolanie: „Ať si jdou!“?

No dobre, tu sa tiež ozývalo: „Česi peši do Prahy“, a podobne. Kde tie hlasy teraz sú?

Ktovie, ako by to všetko vnímal T. G. Masaryk…

Masaryk by tomu zrejme rozumel. Bol to on, kto povedal, že národ potrebuje svoj štát. Vznik Československa bolo manželstvo z rozumu, nebolo z lásky. Česi sa veľmi potrebovali spojiť práve s nami, a my sme toto spojenectvo rovnako potrebovali – ani o trochu menej. Prezident Masaryk nás vyhlásil z taktických dôvodov za spoločný československý národ napriek tomu, že sa vopred dohodlo, že nový štát, ktorý vznikol v roku 1918, bude niesť názov Česko-Slovensko. Potreboval jednoznačnú väčšinu v rozhodovaní, lebo na území Česka žilo viac ako tri milióny Nemcov, u nás bolo okolo pol milióna Maďarov, kým samotných Čechov bolo sotva sedem miliónov a Slovákov dokonca menej ako Nemcov. No ale toto umelé spojenie do jedného národa sa ukázalo do budúcnosti ako zlé riešenie, lebo skrývalo problém.

Nenašiel sa iný liek na skrytý problém ako definitívny rozchod?

Existuje veľa mýtov na tému – kto na koho dopláca. Jedným z nich je mýtus, že Slováci veľmi chceli samostatnosť – odtiaľ je tá fráza „ať si jdou“. Ale kto chcel samostatnosť? U nás SNS, v Česku republikáni na čele so Sládkom, na každej strane menej ako 10 percent voličov. Ale nie tí delili Československo, nemali totiž žiadny vplyv. Každý sa od nich dištancoval a dával si pozor, aby neprebral ani ich terminológiu, ani ich ciele a už vôbec nie spôsob, ako to chceli dosiahnuť. Ďalej bol rozšírený mýtus, že načisto zanikla česko-slovenská vzájomnosť. Čítal som vtedy toľko bolestínskych nekrológov na túto tému, aké je to strašne smutné, že už nie sme spolu, ako sme boli… Ale ja som živého Čechoslováka nikdy nevidel! Vždy som stretol Čecha alebo Slováka. Podobne som nikdy nestretol ani Sovieta či Juhoslovana – všetko to boli len ideologické konštrukty.

Vy ste nikdy nepocítili nostalgiu za Československom, v ktorom ste sa narodili?

Milujem českú kultúru, to sa nikdy nezmení, ale to neznamená, že som bol obdivovateľ československej byrokracie. Ktorý spoločný štát som mal obdivovať? Husákovský alebo jakešovský? Masarykov som nepoznal. Mal som obdivovať ten ponovembrový s nekonečnými problémami, ako máme ďalej spolu žiť – kto na koho dopláca a tak ďalej? Nostalgici plačú nad hrobmi, v ktorých nikto neleží.

Neleží v nich ani spoločný osud dvoch národov?

Vzájomnosť tu predsa je a dokonca lepšia ako kedykoľvek predtým. Je to nespochybniteľný fakt. Kontakty a vzťahy nikdy neboli také dobré, ako sú teraz.

Niektorí Česi tvrdia, že moderné samostatné Slovensko nadväzuje na takzvaný „slovákštát“, pretože za prirodzených pokračovateľov tradície prvej Československej republiky považujú viac seba, nás už menej…

Samozrejme, že aj Slovensko nadväzuje na vznik prvej Československej republiky! Pri rozdelení federácie sa síce ozývalo niekoľko zahraničných Slovákov, nejakí ľudia z Matice slovenskej a podobní „odborníci“, ktorí chceli nadviazať na slovenský štát, no ja som vtedy bol pri koncipovaní slovenskej zahraničnej politiky a na medzinárodnej scéne sme sa úplne jednoznačne prihlásili ako nástupníci Československa. Rovnako ako Česi. Chvalabohu, že to dopadlo tak, ako dopadlo.

Keď ste boli ministrom kultúry v prvej Dzurindovej vláde, netrápilo vás, že politici odsunuli kultúru na zadný plán v živote krajiny? Kým v 19. aj v 20. storočí mnohí vzdelanci obetovali celé svoje životy len tomu, aby sa nové generácie Slovákov dopracovali ku kultúre, k vzdelaniu, rozvoju, neurazili sme hneď na začiatku 21. storočia ich odkaz?

S tým sa dá len súhlasiť. Keď som bol ministrom kultúry v rokoch 1998 – 2002, snažil som sa presvedčiť ostatných ministrov vo vláde, aby to pochopili. Každá vláda vyhlasovala, že jej prioritou je vzdelanie, aj tá prvá Dzurindova. Usiloval som sa vtedy kolegom dokázať, že kultúra je integrálnou súčasťou vzdelania. Vzdelanie bez kultúry nie je vzdelaním. Je to jazyk, ktorý neslúži len na vzájomné dorozumievanie, ale aj na sebavyjadrenie a na pochopenie sveta, treba to brať veľmi vážne. A keď hovoríme o identite, vždy je to v prvom rade príslušnosť ku konkrétnej kultúre. Je to určujúci znak. A rozhodne by sa to malo prejavovať aj v štátnom rozpočte.

Aký bol výsledok vášho presviedčania?

Keď som upozorňoval, že aj v medzinárodných vzťahoch má práve kultúra nezastupiteľnú výpovednú hodnotu, pretože hovorí o našej civilizačnej úrovni viac ako tony kriedového papiera a nudné reči nezaujímavého politika, nemalo to veľkú odozvu. Netreba sa príliš namáhať, aby človek pochopil, aký neporovnateľný účinok by mal v Štrasburgu napríklad koncert Slovenskej filharmónie so zborom, alebo operný večer našich koncertných umelcov, výstavy výtvarníkov, divadlo – môžeme si vybrať. Žiaľ, nestretlo sa to s pochopením.

Čím argumentovali ostatní členovia vlády?

Uvediem len taký malý smutný príklad. Keď som žiadal peniaze na dokončenie Slovenského národného divadla, bolo mi povedané, že slovenské divadelníctvo je veľmi drahé. Predložil som im fakty, ktoré hovorili o tom, že len mesto Brno dáva na divadelníctvo z verejných zdrojov viac ako celé Slovensko. A Brno nie je spokojné, tvrdí, že je to málo. Tak som „kolegom“ odporúčal, aby sa aspoň hanbili pri tom, ako vyslovujú, že slovenské divadlo je „príliš drahé“. Argumenty typu, že kultúru budeme riešiť, keď vyriešime sociálne, ekonomické, zdravotnícke a iné problémy, sú neprijateľné. Kultúra je súčasťou každodenného života, a biele miesta a výpadky, ktoré sú spôsobené katastrofálnym podfinancovaním kultúry, veľmi zhubne pocítime v budúcnosti. Pocítia to generácie, ktoré prichádzajú.

Vy ste nikdy celkom neodišli z českej kultúry. Je práve vo vzťahu ku kultúre najvýraznejší rozdiel medzi smerovaniami nástupníckych krajín bývalej federácie?

Iste, ale ak sa vrátim k ČSSR alebo ČSFR, kultúra nikdy nebola predmetom federálneho záujmu. Vždy bola česká alebo slovenská. Nedá sa povedať, že by existovala nejaká československá kultúra, aj keď fungovala koprodukcia filmov, kultúrne výmeny a podobne. Kultúrne znaky národov, národných kultúr sú bohatstvom celej Európy, preto existujú programy na ich ďalší rozvoj, pretože je to naše spoločné, európske bohatstvo, ktoré iné spoločenstvá nemajú. Ktoré nevytvárajú tú nádhernú mozaiku, aby som bol trochu patetický. A pokiaľ ide o českú kultúru, všetci naši susedia sú podstatne veľkorysejší. Nie je to len ten príklad z Brna. Kým som bol vo funkcii, v Maďarsku sa vymenili dvaja ministri kultúry, ktorí mi zhodne hovorili, že u nich sa o projektoch na kultúru ani nediskutovalo – tie sa schvaľovali automaticky a každý rok sa na kultúru pridalo z rozpočtu o 20 percent viac. Keď bol problém s filharmóniou pre nejaké vnútorné rozpory v Budapešti, vytvorili druhú a teraz majú dve. Čiže toto je vzťah ku kultúre.

Sme zrelí na samostatnú správu svojej krajiny, keď sme si sami spochybnili vzdelanie, kultúru, starostlivosť o zdravie obyvateľstva a veľké otázniky vyvoláva neschopnosť riešiť problémy spojené so situáciou rómskej menšiny v spoločnosti?

Ak sa chceme dotknúť niektorých najzávažnejších problémov, tak okrem toho, čo spomínate, je tu určite rad ďalších tém: obrovská korupcia, veľmi problematická je nezávislosť justície, návrat mocných (už síce nie komunistov, no mocných, ktorí majú peniaze, ale nie kultúru), rast arogancie, chrapúnstva, politickej pornografie – doslova a do písmena, mafianizácia niektorých sfér našej spoločenskej a najmä politickej sféry. Možno som niečo vynechal, ale i tak je toho až-až.

Aby sme boli objektívni, tieto javy sa vyskytujú aj v druhom nástupníckom štáte – v Českej republike. Je to tak, že paralelne za sebou ťaháme rovnaké problémy my aj oni?

Iste, podobné javy ako my majú aj v iných okolitých krajinách, ale tam sa už dočítame aj o tom, že zodpovední vysokí funkcionári a politici stoja pred súdmi. Na Slovensku je tá korupcia zrejme „menšia“. U nás sa to akosi nedeje, pretože všetko je prepojené – mafianizácia smeruje k tým najvyšším funkcionárom a od nich sa to rozvíja smerom dolu. Týka sa to nielen jednotlivých politických osobností, ale najmä justície, Generálnej prokuratúry, súdov, predstaviteľov verejnej správy, ktorí podliehajú iným záujmom, ako sú záujmy a ciele inštitúcií, ktoré spravujú.

Nesúvisí to všetko aj s našou národnou povahou?

Určite áno.

Aká vlastne je? Traduje sa, že Slováci boli vždy k sebe navzájom mäkší oproti Čechom a ako príklad sa uvádza obdobie normalizácie. U nás je určujúce akési rodinné prežívanie národa?

Pokojne môžeme hovoriť aj ďalej, po roku 1989, keď sme konečne nastolili demokraciu, o tom, že sme jedna veľká rodina. Ale na tom istom je postavená aj mafia, kde nič dôležitejšie ako rodina a priateľstvo neexistuje. Potom sa ale nečudujme, že niektoré javy v spoločnosti sú veľmi podobné tým mafiánskym.

Čo s tým?

Treba dôsledne trvať na tom, aby všetky demokratické inštitúty, ktoré máme, naozaj fungovali. Aj za socializmu sme predsa mali Národnú radu, súdy, vládu, mali sme národné výbory, ale pôsobili len na základe centrálneho riadenia komunistickej strany. A teraz sa tu deje niečo podobné. Máme nezávislé súdy – myslím, že privčas získali túto nezávislosť, neboli na to zrelé – a teraz rozhodujú. Tvrdia, že nezávisle, ale vidíme ako. Vidíme to aj v iných inštitúciách, kde opäť rozhoduje príslušnosť k strane, hnutiu alebo rozhodujú peniaze. Určite to nie je verejný záujem, nie je to ani občan, ktorému sa vychádza v ústrety. Domôcť sa práva je dnes prakticky nemožné, ak navyše máte protivníka, ktorý má kontakty alebo peniaze. To je jednoducho beznádejné.

Keď sme sa spolu zhovárali pri príležitosti 20. výročia Novembra, bojovali ste proti stavbe, ktorá proti všetkým predpisom vyrástla vo vašom susedstve. Ako to dopadlo?

Bojoval som, až pokiaľ sa dalo. Dopracoval som sa k tomu, že na môj podnet pre podozrenie z korupcie na niektorých konkrétnych funkcionárov a zástupcov krajského úradu príslušné orgány zistili, že korupcia sa dokázať nedá. A hoci zistili zneužitie právomocí verejného činiteľa, nedokázali im zlý úmysel. Očividne títo funkcionári konali alebo zneužívali právomoci verejného činiteľa s dobrým úmyslom. To, že tá stavba je v rozpore s verejným záujmom a so zákonom, vidí aj malý chlapec. Pokojne môže vykríknuť – kráľ je nahý! Evidentné je to aj každému odborníkovi. Napriek tomu krajský úrad, krajský súd, dokonca aj Najvyšší súd konštatovali, že všetko je v súlade so zákonom.

Čo to pre vás znamená?

Je to pre mňa to isté, ako keď sme v minulom režime hovorili, že okupácia je normalizácia a konsolidácia, dokonca niektorí „odvážlivci“ hovorili, že ruské tanky nás vlastne „znovu oslobodili, lebo zbavili spoločnosť kontrarevolučných síl“. Niečo podobné zažívame znova. Konkrétne ja presne na tomto prípade čiernej stavby, ktorá je podľa úradov, naopak, dokonale biela.

Ako sa vám, mužovi revolúcie 1989 pozerá na partokraciu, čo u nás panuje?

V minulom režime sa tak správala jedna strana, pretože bola len jedna. Teraz sa tak správajú takmer všetky, česť výnimkám – jednotlivcom, ktorí ešte z toho pohrebiska demokracie niečo vykrikujú. Je to neuveriteľné, ako sa tu všetci správajú! Gorila, ktorá sa stala synonymom pomenovania všetkých takýchto afér – ide priečne cez celé politické spektrum. Preto nie je možné, aby bol niekto potrestaný, lebo by sa táto pyramída lži a podvodov zosypala ako lavína. Takže všetci to zubami-nechtami kamuflujú – záznamy sa stratili, nie sú žiadne dôkazy a tak ďalej.

Keď sa vyšetrovatelia odvolávajú na to, že dôkazy nie sú vierohodné alebo sú nepoužiteľné, je to jedna z verejných lží alebo ide o ich bezmocnosť?

Ako sa dá vysvetliť, že prvé záznamy uvedené v spise Gorila pochádzajú z roku 2006? A treba si ešte uvedomiť, že takýchto bytov je v Bratislave veľa, že finančných skupín je tiež viac. A sú aj „dôležitejší a šikovnejší“ ministri, ako bol Malchárek. Mnohí ľudia boli šokovaní, čo ukázala Gorila, a kladú si otázky, či to môže byť až také zlé. Myslím si, že je to ešte oveľa, oveľa horšie.

Ako ste vnímali na jar protesty proti Gorile – mladých ľudí na tribúnach, na ktorých ste pred dvadsiatimi rokmi stáli vy?

Ťažko sa protestuje na uliciach, keď by už mal fungovať štandardný politický systém. Máme predsa vytvorené inštitúcie, ktoré by mali riešiť takéto problémy z povahy náplne svojej práce. Navyše máme nevládne organizácie, slobodu slova, a tak sa potom ani nedá poriadne odpovedať na otázky: Čo na tom námestí chcete? Koho vyzývate? Ako to chcete zmeniť? Pozrite sa – tu to vyhodnotili vyšetrovatelia, tu prokuratúra, tu súdy. Prečo protestujete? Nechajte nás pracovať, vyšetrovať! Je podstatne zložitejšie rozpliesť tieto nitky mafie, kde každý bude tvrdiť, že všetko je v najlepšom poriadku, ako zvrhnúť jeden totalitný režim. Je ťažšie zmeniť partokraciu, zrušiť priepasť medzi politickými stranami a občanmi, ktorí sú síce raz za rok suverénni, ale potom sa vždy a znovu dostanú do izolácie.

Asi si nikto v roku 1989 nepredsta­voval, čomu dnes bude vystavená mladá generácia, ktorá práve vtedy prichádzala na svet…

Možno by pomohol väčšinový systém a zmena od hlavy. Je nemysliteľné, aby niekto, kto sa dopustil akéhokoľvek porušenia zákona alebo etiky, naďalej vystupoval v politike. U nás to, žiaľ, možné je. Uvádzam často príklad, že bývalý ministerský predseda francúzskej vlády Pierre Bérégovoy (1992 – 1993) sa zastrelil, keď sa zistilo, že si požičal niekoľko miliónov frankov na dom, ktoré nevedel vydokladovať. Keby u nás verejní činitelia pre podobné problémy páchali samovraždy, tak máme veľa prázdnych budov. Ale oni si myslia, že môžu všetko, a tak sa aj správajú. Presne ako papaláši za komunizmu.

V čom je to rovnaké?

Vtedy možno išlo o menšie peniaze. Všetko bolo všetkých a nič nebolo nikoho, bola to iná situácia, ale psychologicky podobná. Bezmocnosť voči absurdným rozhodnutiam zhora, ktoré sa nedajú zvrátiť. Možno preto sú aj dnes ľudia rovnako letargickí a apatickí, ako boli vtedy. Toľko afér sa vôbec nevyriešilo – od únosu, vrážd, toľkí zločinci, čo evidentne spáchali závažné trestné činy, ostali nepotrestaní, a nič. Nič! Škandály rôznych nebankových subjektov, záhadné kazety, kde všetko malo byť zverejnené, zobchodované emisie, platinové sitká, daňové úniky – no asi by sme strávili veľa času, keby sme to všetko mali vypočítať, je to nekonečný zoznam. Keď ľudia nakoniec zistia, že si nijako nemôžu pomôcť, že nevedia, ako z toho von, prejaví sa to v celkovom úpadku spoločnosti.

Kritici samostatnosti vlastne takto majú argumenty, že bez niekoho, kto by nám v tom urobil poriadok, sa nám celá naša republika vysype z rúk…

Kritici rozdelenia Česko-Slovenska? Už som to neraz jemne glosoval, že mne skutočne stačí, ak sa hanbím za väčšinu slovenských politikov, nepotrebujem sa hanbiť ešte aj za tých českých. Veď v nízkej politickej úrovni a otrasných škandáloch sme si skutočne úplne podobní. Tu sme dodnes neprestali byť Československom. Každý nech si ľubovoľne dosadí „osobnosti“ a zistí, že všetko je to fifty-fifty. S tým rozdielom, že v Česku sa sem-tam niekto dostane pred súd. U nás nie.

Ako vnímate strach z Európskej únie, ak by sa stala federáciou?

Slovensko nepríde o žiadnu samostatnosť, ale jedno je isté – všetci sme v Európe od seba veľmi závislí. Bez ohľadu na to, či niekto platí eurom, alebo nie. Nepoznám inú alternatívu, ako vytvoriť silnú Európu z geopolitického hľadiska vo vzťahu k Amerike, Číne, Ázii či k arabskému svetu. Ak má niekto iný recept a chce vzdorovať narastajúcej globalizácii efektívnejšie, nech to teda povie. Rád si ho vypočujem. Ani Francúzsko, ani Nemecko, ani Británia samy osebe neznamenajú nič v porovnaní s veľkými svetovými hráčmi, čo už potom my Slováci. Spoločná Európa – to sú spoločné záujmy, ako sme svojho času mali spoločné záujmy s Čechmi, keď sa rodila prvá republika.

V tomto prípade už teda nemusíme obhajovať „svojstojnosť“ ako v roku 1992?

Ak nemáme lepšiu alternatívu, tak spoločná Európa je určite menej zlá ako zostať osamote. Nie som vystrašený z toho, že sa dostaneme do akéhosi područia. Veď Európa – to sme aj my! No mali by sme byť – a to zdôrazňujem a podčiarkujem – kvalifikovaní pri všetkých rozhodovacích procesoch. Malé krajiny sa vždy spájali do väčších celkov, aby obhájili to, čo je ich záujmom. Samozrejme, že musíme chrániť potreby našej krajiny a našich občanov aj v parciálnych sférach – poľnohospodárov, výrobcov vína a iných… No ale netreba pritom odrazu zabudnúť na chudobných. Kde sa stratili múka a cestoviny pre nich určené, kam zase zmizli všetky tie milióny eur – len tak?

Ako vnímate európsku byrokraciu, ktorú kritizujú všetky krajiny únie?

Je to, samozrejme, opodstatnená kritika. Tiež si myslím, že by sa dali nájsť lacnejšie a účinnejšie riešenia, ako sa presúvať každý mesiac za naše peniaze zo Štrasburgu do Bruselu a naopak. A zamyslel by som sa aj nad tým, kto je vlastne europoslanec, ktorého u nás volilo nejakých 16 percent obyvateľstva. Či by nebol lepší nejaký výbor, ktorý by bol súčasne aj v Národnej rade, aby to bolo prepojené, a aby poslanci pracovali za normálne platy, lebo systém sa zneužíva všade. Odhalil to napríklad škandál z diétami europoslancov, ktorí si už s kuframi a cestovným lístkom odskočili do Európskeho parlamentu, aby sa im zarátal ďalší deň. Nakrútila to tuším nemecká televízia. Silným ekonomikám, ktoré do spoločnej Európy investujú najviac, záleží na tom, aby sa takéto veci nediali. A aj v týchto očistných procesoch by malo Slovensko pôsobiť plne kvalifikovane.

Z politiky ste odišli v roku 2002, nemali ste chuť vrátiť sa a obhajovať záujmy Slovenska už v medzinárodných inštitúciách EÚ?

Moje rozhodnutie odísť z politiky bolo viac-menej konečné. Nechcem sa znovu dostať do akýchsi straníckych a politických problémov, ktoré už vôbec nie sú v súlade s tým, ako si predstavujem, že by som mal žiť.

Milan Kňažko

  • Narodil sa v roku 1945 v Horných Plachtinciach.
  • V roku 1968 ukončil herectvo na VŠMU v Bratislave, postgraduálne štúdium absolvoval na univerzite v Nancy vo Francúzsku.
  • Na divadelné dosky vstúpil v Divadle na korze.
  • V rokoch 1971 – 1985 pôsobil v divadle Nová scéna, neskôr v SND.
  • V roku 1989 podpísal výzvu disidenta Václava Havla Několik vět. Pre nesúhlas s politikou vtedajšieho režimu.vrátil titul zaslúžilého umelca.
  • V novembri 1989 sa stal spoluzakladateľom VPN a členom koordinačného výboru.
  • Bol poradcom prezidenta ČSFR Václava Havla a poslancom Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia.
  • V roku 1991 sa stal spoluzakladateľom HZDS a ministrom zahraničných vecí SR. Bol spoluzakladateľom DÚ, napokon sa ocitol v SDK.
  • V rokoch 1998 – 2002 bol ministrom kultúry Slovenskej republiky.
  • Keď zanechal politiku, stal sa generálnym riaditeľom TV JOJ, kde bol do roku 2007.
  • V roku 2003 sa stal nositeľom francúzskeho štátneho vyznamenania Officier de la Legion d´Honeur – Dôstojník Čestnej légie.
  • Hrá v predstaveniach divadla Štúdio L+S – Kumšt, Život na trikrát, Rybárik kráľovský, Na fašírky mi nesiahaj. Predstavenie pražského divadla Ungelt – Picasso, v ktorom po boku Vilmy Cibulkovej stvárňoval hlavnú postavu, zaznamenalo vyše 200 repríz. Účinkoval vo filmoch Ring voľný (1970), Nevesta hôľ (1971), Zajtra bude neskoro (1972), Deň, ktorý neumrie (1974), Lekár umierajúceho času, Zánik samoty Berhof, (1983), …nebo být zabit (1985), Papilio (1986), Svět nic neví (1987), Dobří holubi se vracejí (1988), Poslední motýl (1990), Rána z milosti (2005), Bel ami (2005), To horké léto v Marienbadu (2007), Hostel I., II. (2007), Boží duha (2008), Normal (2009), Lidice, Čerešňový chlapec (2011).
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ
Rozdělení Českloslovenska, Jan Rychlík

Historikovo svedectvo o konci jedného štátu

22.01.2013 06:00

Rozdělení Česko-Slovenska 1989 – 1992, dielo historika Jana Rychlíka je rozšíreným vydaním knihy Rozpad Československa. Česko-slovenské vztahy 1989 – 1992.

Slovensko, Silvester 1992

Oslovení po dvadsiatich rokoch: Mohlo to byť lepšie

13.01.2013 06:00

S akými pocitmi vstupujete do nového roku a do nového štátu? Odpovede verejne činných osobností na túto otázku uverejnila Pravda 4. januára 1993.

Radka Zrubáková

Zrubáková necítila, že sa v roku 1993 niečo zmenilo

11.01.2013 10:00

Naša generácia to nikdy nebude vnímať tak, že sme z dvoch rozdielnych krajín, tvrdí bývalá tenistka Radka Zrubáková.

Michal Horský

Horský: Pre vládu je rozhodujúce, že lídri držia väčšinu

01.07.2016 13:00

Pre vládu je podľa politológa Michala Horského rozhodujúce, že všetci štyria lídri koalície držia konsolidovanú väčšinu a trvajú na svojich integračných predstavách v EÚ.

Robert Fico

Opozícia navrhuje schôdzu k vysloveniu nedôvery Ficovi

01.07.2016 12:47

Zástupcovia SaS a OĽaNO odovzdali návrh na zvolanie mimoriadnej schôdze, ktorej zámerom má byť vyslovenie nedôvery premiérovi Robertovi Ficovi.

Rakúsko, voľby

Rakúsky ústavný súd zrušil výsledky prezidentských volieb

01.07.2016 12:24, aktualizované: 12:44

Rakúsky ústavný súd zrušil výsledok druhého kola prezidentských volieb. Druhé kolo volieb sa bude opakovať v celom Rakúsku.

euro, bankovky, peniaze, mzda

Slováci najčastejšie zarábajú v hrubom od 400 do 800 eur

01.07.2016 12:09

Menej ako 800 eur vlani zarobila až polovica ľudí na Slovensku pracujúcich na plný úväzok, vyplýva z analýzy Poštovej banky.