Prvý prezident mohol byť len Kováč

Bez opozičných strán to nepôjde, povedal si kandidát HZDS Michal Kováč a začal obchádzať poslanecké kluby.

Kováč, Mečiar
Michal Kováč a Vladimír Mečiar v časoch, keď ešte spolu vychádzali.
Autor:

Pred 20 rokmi sa v Národnej rade SR schyľovalo k opakovaným prezidentským voľbám. Mladučký štát čakal na svoju prvú hlavu.

Medzitým "postfederálna“ Praha si už českého prezidenta zvolila. Václav Havel prešiel úspešne hlasovaním tamojšej Snemovne hneď v prvom kole a 2. februára 1993 sa konala jeho inaugurácia.

Na slovenskej politickej scéne sa však zakrátko po novoročnej eufórii a oslavách samostatnosti začali veci zauzľovať. V Mečiarovom hnutí, ktoré s takou prevahou vyhralo posledné parlamentné voľby, to začalo čoraz viac škrípať a v donedávna jednotných šíkoch vznikali nečakané trhliny. Vodca hnutia a predseda vlády v jednej osobe strácal nervy a žiadal odchod Milana Kňažka z postu ministra zahraničných vecí.

Prečo práve Kňažka? Bývalý novembrový tribún bol dosť priečny (napríklad nedal si vyhovoriť, že kandidátom na prezidenta republiky by nemal byť bývalý komunista), pričom tvrdil to verejne, čím údajne porušoval stranícku disciplínu. Oficiálne sa mu však vyčítal najmä nedostatok koncepčnosti v riadení rezortu. "Je to najslabší článok tejto vlády,“ prízvukoval Mečiar 6. februára 1993.

Vzájomné spory vyvrcholili, keď premiér vyzval svojho ministra, aby sám odstúpil, načo mu Kňažko verejne odpovedal, že nemá komu podať demisiu, lebo Slovensko stále nemá hlavu štátu. Mečiar mu potom nepovolil služobné cesty do Ženevy a Bruselu.

"Toto odmietnutie navyše sprevádzal istý zvláštny zmysel pre humor,“ vysvetľoval Kňažko v Aktualitách STV, "vraj načo by som letel do Ženevy, keď čo nevidieť poletím inak.“ V takejto atmosfére teda prebiehali prezidentské voľby. Kováč bol kandidátom HZDS, ktoré síce malo v Národnej rade najviac, 74 poslancov, ale na zvolenie potreboval minimálne 90 hlasov. A tie by nezískal ani s podporou provládnej SNS.

Preto bolo treba lobovať v kluboch opozičných poslancov, predovšetkým vo Weissovej SDĽ. O tej sa v kuloároch hovorilo, že je ochotná podporiť Kováča výmenou za post šéfa Najvyššieho kontrolného úradu pre svojho nominanta.

Predstavitelia SDĽ však mali ešte jednu podmienku. "Za nevyhnutné považovali, aby som po zvolení za prezidenta prerušil členstvo v HZDS,“ píše vo svojich Pamätiach Michal Kováč, "a stal sa nezávislým a nadstraníckym.“

Vari treba poznamenať, že kandidát neobchádzal opozičníkov sám či dokonca svojvoľne, ale so súhlasom vedenia HZDS a spolu s jeho zástupcami. Aj politické dohody, ktoré s partnermi uzavrel, museli mať požehnanie Mečiara.

O dvoch kováčoch šťastia

Zopakujme si, že išlo už o druhé voľby. Do prvých nasadilo hnutie ešte v polovici januára 1993 iného Kováča – o 10 rokov mladšieho lekára Romana, vtedy prvého podpredsedu vlády SR za HZDS.

Tomuto rozhodnutiu predchádzala predvolebná kampaň a akési "primárky“ vnútri HZDS. Politické grémium hnutia sa totiž už 21. decembra 1992 uznieslo, že obaja Kováčovci – Roman i Michal – sa majú sami uchádzať o dôveru regionálnych funkcionárov HZDS a podľa toho sa určí ich "poradie na kandidátke“.

Vtedajší pomocník Michala Kováča a neskorší kronikár troch slovenských prezidentov Pavol Pollák to dodnes považuje za kampaň, ktorá nemá obdobu v európskych parlamentných demokratických stranách.

Obaja kandidáti už v prvých januárových dňoch 1993 cestovali po Slovensku na vlastné náklady a sami organizovali mítingy v krajských mestách, na ktorých sa zúčastňovali aj predstavitelia okresných predstavensti­ev HZDS.

V tom istom čase vraj osobní emisári vodcu hnutia navštevovali – za chrbtom kandidátov – okresných predsedov s inštrukciami, za koho majú "agitovať“. Michal Kováč je presvedčený, že to bolo namierené proti nemu.

Nakoniec o poradí "kováčov šťastia mladého štátu“ – ako ich ktosi vtedy nazval – beztak rozhodlo širšie vedenie HZDS. Stalo sa tak v Jahodnej pri Košiciach 16. januára 1993 s výsledkom 27 : 24 hlasov v prospech Romana Kováča.

S Michalom Kováčom sa potom uvažovalo už len pre prípadné opakované voľby, keby v tých prvých parlament prezidenta nezvolil.

"Ale iba málokto z vedenia hnutia vtedy predpokladal, že Romana Kováča nezvolia,“ dodáva Pollák.

Niektorí pozorovatelia politickej scény vyjadrili nad výsledkami "primárok“ v HZDS ľútosť. Tvrdili, že Michal Kováč má nezávislejší vzťah voči Mečiarovi – ktorý sa správal čoraz viac autokraticky – ako jeho menovec. Tým by bol prijateľnejší aj pre ostatné politické zoskupenia v parlamente.

O Romanovi Kováčovi sa povrávalo, že už dlhšie je favoritom vodcu hnutia, lebo sa mu zdá "poslušnejší“ a vraj mu aj viac ide poruke. Údajná poslušnosť Romana Kováča sa však onedlho ukázala ako mýtus. Už o rok opustil rady HZDS a nasledoval tak Kňažka, Filkusa či ďalších odštiepencov.

Možno sa pýtať, prečo sa pred 20 rokmi neuchádzal o prezidentský úrad sám Mečiar. Už v decembri 1992, čiže tesne pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky, sa ho rovnako pýtal aj Michal Kováč. "Kategoricky to odmietol, vraj má so Slovenskom plány, ktoré môže uskutočniť len na poste predsedu vlády,“ spomína exprezident.

Kováčovi sa práve končilo pôsobenie vo federálnom parlamente v Prahe a po rozdelení spoločného štátu sa vracal do Bratislavy. Mečiar mu núkal post guvernéra Národnej banky, ktorá práve vznikala. Kováč mal záujem o funkciu podpredsedu vlády¤SR pre ekonomiku, ale zároveň vyvolal v špičkách hnutia diskusiu o obsadení úradu prezidenta SR.

Ešte pred vstupom do nového roku 1993 sa začalo verejne hovoriť a písať o štyroch možných kandidátoch na tento post. Okrem oboch Kováčovcov sa skloňovali mená Jozef Prokeš zo SNS a spisovateľ Ladislav Ťažký.

Chvíľu sa zdalo, že bude kandidovať aj vtedajší predseda Národnej rady Ivan Gašparovič. Sám to však vzápätí v rozhovore s novinármi rozhodne poprel: "Čože, ja? To naozaj nehrozí. Mečiar by neprežil, keby som mal uvoľniť miesto predsedu parlamentu.“ Z čoho sa dalo usudzovať, že obaja považujú úrad prezidenta v porovnaní so svojimi funkciami za čosi treťoradé.

Do prvých volieb napokon nasadili svojich kandidátov aj KDH – Antona Neuwirtha a SDĽ – Milana Ftáčnika. Podľa tipujúcich v stávkovej kancelárii Fortuna mal však najväčšie šance Roman Kováč, ktorý pri prvom parlamentnom hlasovaní 26. januára 1993 skutočne aj zvíťazil. Zisk 69 hlasov mu však stačil iba na postup do druhého kola. Pre úplnosť – druhým postupujúcim bol súčasný bratislavský primátor Ftáčnik.

Druhé kolo týchto volieb sa konalo už na ďalší deň. Romanovi Kováčovi odovzdalo tentoraz hlasy 78 poslancov (čiže štyria z iných klubov), kým Ftáčnikovi 31 (o 2 viac, ako mal klub SDĽ). Stále to však nebola trojpätinová väčšina zo 150-členného parlamentu.

Museli sa teda uskutočniť druhé voľby a podľa vtedy platných pravidiel sa ich už nemohli zúčastniť kandidáti z prvých. To však znamenalo, že prišiel čas Michala Kováča…

Gratulujem ti, Miško!

V nasledujúcich osemnástich dňoch obchádzal teda budúci prezident poslanecké kluby i sekretariáty opozičných strán a loboval za svoje zvolenie.

Vtedajší predseda Zahraničného výboru NR SR za HZDS Ivan Laluha sprevádzal budúceho prezidenta pri uzatváraní jeho dohôd s ďalšími politickými stranami. Spomína, že Mečiar v tom čase ešte nevystupoval proti Kováčovi, ale „bolo zrejme, že mu nie je veľmi po chuti“. A vzápätí si preveroval, čo to ten "Mišo“ vlastne dohodol.

Voľby sa konali 15. februára 1993 a Kováč v nich nemal protikandidáta. V prejave pred hlasovaním sľúbil, že bude prezidentom všetkých občanov. Denník Pravda vyniesol z tohto prejavu do titulkov „dôraz na potrebu sociálneho zmieru“.

V komentári však noviny upozornili, že verejnosť volá po aktivistickom prezidentovi, ktorý chce vstupovať do riešenia najpálčivejších spoločenských problémov a nebude len „hlavou štátu na ozdobu“.

Kováč dostal 106 hlasov, čo znamená, že mu 32 hlasov dali poslanci iných strán. Dodnes predpokladá, že v tajných voľbách zaňho nehlasovali všetci poslanci HZDS. Pre dejiny sa však zachovala blesková výmena familiárnych oslovení medzi slovenským premiérom a novozvoleným prezidentom hneď po vyhlásení výsledkov hlasovania: "Gratulujem ti, Miško.“ – "Ďakujem ti, Vladko.“

Inauguráciu prvého prezidenta naplánovali na 2.¤marca, ale už týždeň po zvolení začal pracovať. Ostro sledovaná bola najmä jeho návšteva úradu ministra zahraničných vecí 25. februára, v čase, keď Mečiar bol na pracovnej ceste v Bruseli.

Kováč nielenže Kňažka neodvolal, ale ešte vyjadril s prácou ministerstva plné uspokojenie, hoci premiér ho len pred tromi týždňami označil za najslabší článok vlády! Vari to nie je predzvesť budúcej konfrontácie a možného druhého centra výkonnej moci? – pýtali sa komentátori.

Po inaugurácii požiadal Mečiar Kováča už oficiálnou cestou, aby odvolal ministra zahraničných vecí. Nasledovalo ďalšie prekvapenie, keď prezident zvolal poradu svojich legislatívcov, aby mu podali výklad ústavného článku 111: "Prezident vymenúva a odvoláva členov vlády na návrh predsedu vlády.“ Z neho totiž jednoznačne nevyplývalo, či premiérov návrh musí hlava štátu akceptovať, alebo len môže.

Mečiarova reakcia nedala na seba dlho čakať a prišla v ultimatívnej forme: buď Kňažko, alebo ja! Kováč to zverejnil na stretnutí s rodákmi v Udavskom s poznámkou, že nemá veľmi na výber.

"Požiadal som ministra Kňažka, aby do piatka podal demisiu, lebo ak sa tak nestane, podá demisiu predseda vlády,“ povedal. A povedal to v stredu…

Kňažko demisiu nepodal, prezident ho teda odvolal na základe premiérovho návrhu. Niektorí pozorovatelia sa vtedy unáhlili so závermi, keď tvrdili, že Kováč konečne priznal farbu. Veď mohol ešte počkať na nález Ústavného súdu…

Narazila kosa na kameň

Vzťahy Mečiar – Kováč už boli naštrbené, podľa profesora Laluhu sa však vážnejšie zhoršili až po tom, čo si prezident začal budovať svoju kanceláriu a poradcovský zbor. "Čoraz viac znepokojene pozoroval, kým sa to vlastne prezident obklopuje a začal vyslovovať obavy, že z prezidentského úradu vzniká centrum opozície.“

Kováč musel vysvetľovať, prečo v kancelárii zamestnal napríklad Jozefa Mikloška alebo Alojza Rajniča z KDH. Odpovedal, že títo bývalí federálni poslanci sú bez práce a už dávnejšie mali jeho sľub, že im pomôže uplatniť sa. Okrem toho aj verejnosti prisľúbil, že jeho úrad nebude politicky jednofarebný. Ale to mu bolo v očiach premiéra asi málo platné.

Hľadal vedúceho kancelárie, ponúkol túto funkciu Romanovi Zelenayovi (HZDS), ten aj súhlasil, ale na konzultáciách s predstaviteľmi iných politických strán sa Kováč stretol s nesúhlasom. Vraj Zelenay je priveľmi stranícky a netolerantný.

"Musel som mu povedať, že to nepôjde,“ píše v Pamätiach. "Hoci môžem o jeho vymenovaní rozhodnúť sám, predsa len chcem brať ohľad na stanoviská politických strán…“

Za postoje nezávislé od HZDS si Kováč získaval preferencie v obľúbenosti politikov. V apríli 1993 už tento rebríček podľa prieskumu Centra pre sociálnu analýzu dokonca viedol s 34,8 percenta pred Mečiarom s 22,1 percenta (v decembri 1992 bol prvý ešte Mečiar s veľkým náskokom 44 %).

Dnes si už málokto spomenie, že úrad hlavy štátu sídlil spočiatku v hradnej Koniarni, v kanceláriách, ktoré za spoločného štátu patrili federálnemu prezidentovi. Všetko tam bolo provizórne, zanedbané a neudržiavané. Docent Pollák spomína, že pohybovať sa v týchto priestoroch bolo chvíľami až nebezpečné.

"Už o niekoľko mesiacov prezident takmer prišiel k vážnemu úrazu, keď sa naňho zrútila zo stropu sklenená ozdoba,“ rozpráva. "Našťastie, iba sa šuchla po jeho ramene. Privolaná ochranka zistila, že vec spadla v dôsledku náhodne či úmyselne uvoľnených skrutiek, nič sa však nikomu nedokázalo.“

To sa stalo niekedy koncom leta 1993. V tom čase už prebiehalo zjavné odpútavanie sa prezidenta od premiéra.

Kováč odmietol vymenovať Ivana Lexu najprv za šéfa SIS, potom do funkcie ministra pre privatizáciu, so zdôvodnením, že nemá jeho dôveru.

V decembri 1993 premiér na mítingu svojich priaznivcov prvýkrát priznal: "Voľby prezidenta Slovenskej republiky sme prehrali.“

V marci 1994 Kováč v parlamentnom prejave napadol Mečiara a vyčítal mu autokratický štýl vládnutia. Znamenalo to koniec druhej Mečiarovej vlády.

Zavlečenie prezidentovho syna do Rakúska koncom augusta 1995 ešte viac vyhrotilo vzájomné vzťahy.

Otvorené nepriateľstvo medzi "vládou a Hradom“ výrazne poznačilo celé prvé päťročie samostatnej Slovenskej republiky. Ale o tom viac niekedy nabudúce…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Súvisiace články:

SIAF 2016: Medzinárodné letecké dni

Lákadlami leteckých dní sú americký bombardér i španielski akrobati

27.08.2016 17:48

Na leteckej základni Sliač cez víkend prebieha 6. ročník Medzinárodných leteckých dní SIAF 2016.

Alkohol

Odborní asistenti si za skúšku z fyziky pýtali alkohol aj klobásy

27.08.2016 12:23

Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry sa zaoberá prípadom korupcie na Technickej fakulte Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre.

nandu pampový

Pampúch prirástol miestnym k srdcu

27.08.2016 10:00

Stal sa miláčikom aj atrakciou Bánoviec nad Bebravou. Takmer dvojmetrový vták podobný pštrosovi sa pred tromi mesiacmi usadil v okolí mesta a volajú ho Pampúch.

Turecko, americká stíhačka

Pri tureckých útokoch v Sýrii zahynuli desiatky civilistov

28.08.2016 13:45

Pri druhom leteckom útoku tureckých ozbrojených síl na severe Sýrie zahynulo najmenej 15 civilistov a 25 ďalších utrpelo zranenia.

francúzsko, vydavateľstvo, charlie hebdo, policajt, police, paríž

Francúzske úrady zadržali švagra útočníka na Charlie Hebdo

28.08.2016 12:21

Francúzske úrady vzali do väzby švagra jedného z dvojice útočníkov na parížsku redakciu satirického časopisu Charlie Hebdo.

Angela Merkelová

Prieskum: Polovica Nemcov si nepraje ďalšie funkčné obdobie pre Merkelovú

28.08.2016 10:54

Polovica obyvateľov Nemecka si neželá, aby kancelárka Angela Merkelová odslúžila ďalšie funkčné obdobie. Vyplýva to zo zverejneného prieskumu verejnej mienky, z ktorého cituje agentúra DPA.

Raketa

Podozriví kurdskí militanti vypálili rakety na turecké letisko

28.08.2016 10:04

Podozriví kurdskí militanti vypálili v sobotu rakety na letisko v tureckom meste Diyarbakir ležiacom v juhovýchodnej časti krajiny.