Príslušníci pohotovostného oddielu zasahovali aj v priľahlých uliciach. Podľa niektorých svedectiev – napríklad Bratislavčanov Jána Žatku a Margity Miklášovej – tam použili dokonca psov a slzotvorný plyn. Po zásahu, 25. marca 1988 (len týždeň pred cirkevným Veľkým piatkom, ktorý vtedy pripadol na 1. apríla.), boli desiatky ranených.
Študenta Mariána Hužoviča z Trnavy zadržali na autobusovej zastávke pri obchodnom dome Prior. Stal sa svedkom incidentu, keď dvaja policajti mlátili hlava-nehlava staršieho muža. Nevydržal a zamiešal sa. „Prečo ho bijete?“ Tým odpútal ich pozornosť a o chvíľu už sedel v zelenom antone.
Takto odviezli do zaisťovacej väzby vyše 120 manifestujúcich. Proti väčšine z nich sa v nasledujúcich dňoch začalo trestné stíhanie.
Viac ako desať festivalov
Už na druhý deň, v sobotu 26. marca, o tom podrobne informovali svetové médiá. Samizdatový časopis Fragment K v tejto súvislosti napísal, že manifestácia preslávila Bratislavu vo svete viac ako „desať hudobných festivalov“.
Domáca tlač, ovládaná komunistickou stranou, však zaryto mlčala. Až v pondelok priniesla prvé informácie, ani nie tak správy ako komentáre (nepodpísané!) plné výraziva ako z 50. rokov: "provokačná akcia nelegálnych štruktúr“, "v koordinácii so zahraničnými diverznými centrálami“, "pokus zneužiť náboženské cítenie našich občanov na politické ciele“…
Je však pravda, že bývalý režim sa na Slovensku najviac obával prepojenia náboženských štruktúr na politickú opozíciu. Sviečková demonštrácia takéto spojenie predstavovala už aj tým, že okrem veriacich sa na nej zúčastnili príslušníci ekologického hnutia, chartisti a ďalší disidenti.
O určitom prepojení však svedčili aj vopred nastolené požiadavky – napríklad neobsadzovať uprázdnené biskupské posty kandidátmi hodiacimi sa režimu. Napokon už čoskoro potvrdil obavy štátnej moci aj jeden z hlavných organizátorov demonštrácie Ján Čarnogurský, keď vo svojom príspevku na seminári Maďarského demokratického fóra uviedol:
"Bolo to prvé spojenie v Československu v takejto forme náboženských a politických požiadaviek, za aké možno považovať požiadavku náboženskej slobody a dodržiavania občianskych práv.“
Bratislava predstihla Prahu
Štvrťstoročie po sviečkovej demonštrácii zostáva rozum stáť najmä nad brutalitou a vôbec neprimeranosťou policajného zásahu proti jej účastníkom. Predsa len sa písal rok 1988 a napríklad v Moskve by sa vtedy už niečo podobné asi nemohlo udiať, nehovoriac o Varšave či Budapešti.
Ale precedens sa nenašiel ani v západnej časti spoločného štátu ČSSR – v Čechách a na Morave. Veď na velehradskej púti v roku 1985 – zúčastnilo sa na nej aj množstvo veriacich zo Slovenska – vypískalo zhromaždenie prítomných predstaviteľov štátu, vrátane vystupujúceho českého ministra kultúry Milana Klusáka, a polícia napriek tomu nezakročila.
O dva a pol roka neskôr, koncom novembra 1987 zorganizoval moravský laický apoštolát úspešnú petíciu medzi katolíckymi veriacimi. Požadovala viac náboženskej slobody, odluku cirkvi a štátu a cirkevné reštitúcie (vyše 200-tisíc podpisov prišlo zo Slovenska), bezpečnostné orgány však proti organizátorom tejto akcie výraznejšie nezasiahli.
Rozprášením pokojnej demonštrácie predbehla Bratislava dokonca Prahu. Palachov týždeň s kladením vencov na Václavskom námestí a brutálnym zákrokom tamojšej polície sa udial až o deväť mesiacov neskôr…
Z Kremľa mal opäť prísť mráz
Politický slovník sa medzitým aj na Slovensku obohatil o gorbačovovskú "perestrojku“ (prestavbu) a "glasnosť“, stranícky aparát a propaganda čoraz častejšie skloňovali slovko "demokratizácia“. Prečo teda totalitný režim vystúpil takto rabiátsky, v duchu svojich najhorších tradícií práve v marci 1988 a v Bratislave?
Do úvahy zrejme prichádzajú nielen vnútropolitické faktory, ale aj meniace sa vonkajšie okolnosti, najmä aktuálna situácia v Sovietskom zväze. (Autor týchto riadkov pôsobil vtedy ako stály spravodajca v Moskve a bol svedkom prvej nepovolenej demonštrácie tzv. neformalov. Tamojšie médiá tak nazvali opozičné, prevažne ekologické a ochranársko-pamiatkarské združenia v Sovietskom zväze).
Takmer 500 účastníkov tohto verejného protestu sa už v máji 1987 zhromaždilo na Manežnom námestí v blízkosti Kremľa. Ale nikto nikoho nerozháňal, naopak, vyslaných delegátov prijal Boris Jeľcin (v tom čase ešte šéf mestskej organizácie strany) a pokojne sa s nimi porozprával.
Masové demonštrácie sa potom stali pomerne bežným javom najmä v pobaltských a zakaukazských republikách. Zraky československej politickej vrchnosti sa však celkom prirodzene upierali na Moskvu, na centrum moci sovietskeho impéria. Mohla teda pobadať, že Kremeľ sa správa čoraz tolerantnejšie voči ináč zmýšľajúcim a že od začiatku roku 1988 vedie intenzívny dialóg aj s hodnostármi najväčšej cirkvi v krajine – ruskej pravoslávnej. Príležitosťou na to sa stali oslavy 1 000. výročia prijatia kresťanstva v starej Rusi.
Sovietsky štát začal vracať cirkvi kedysi zhabané majetky a pozitívne zareagoval i na jej viaceré požiadavky ohľadne rozšírenia náboženskej slobody.
V marci 1988 však nastalo v procese „perestrojky“ určité intermezzo. Začalo sa to zverejnením článku pod názvom Nemôžem zradiť princípy v celoštátnych novinách Sovjetskaja Rossija. Čoskoro sa o ňom začalo hovoriť ako o manifeste konzervativizmu.
Foto: custodea.com
Autorka článku či listu, dovtedy neznáma profesorka chémie Nina Andrejevová z Leningradu, zaútočila na celej novinovej strane proti "bezbrehému“ podľa nej očierňovaniu dejín výstavby socializmu v ZSSR a proti popieraniu jeho výdobytkov.
Iba úzky okruh zasvätených vedel, že v pozadí stoja aparátnici zo sekretariátu Jegora Ligačova, ináč vodcu konzervatívneho krídla vo vedení Komunistickej strany ZSSR. Ten sa už 14. marca 1988, na druhý deň po zverejnení článku, vyjadril pochvalne o jeho obsahu na porade šéfov sovietskych médií.
Gorbačovovo krídlo na vec dlho nereagovalo, a tak vznikli úvahy o možnom sprisahaní a blížiacom sa obrate v politike Kremľa. Takto vyhodnocovali situáciu aj viacerí západní diplomati pôsobiaci v Moskve.
Politbyro sa napokon celou kauzou zaoberalo na pokračovanie počas dvojdňového rokovania 23. a 24. marca. Zo spomienok vtedajších Gorbačovových pomocníkov Georgija Šachnazarova a Anatolija Čerňajeva vieme, že takmer polovica členov najvyššieho vedenia strany – predovšetkým "stará garda“ na čele s bývalým dlhoročným ministrom zahraničia Andrejom Gromykom – sa viac-menej prikláňala k názorom Andrejevovej.
Hoci o priebehu tohto zasadnutia širšia verejnosť nebola informovaná, je takmer vylúčené, aby sa o jeho obsahu nedozvedeli rôznymi internými kanálmi stranícke špičky v Československu. Veď v disidentských kruhoch, napríklad v prostredí Charty 77, sa o zauzlenej situácii v Kremli už vtedy živo diskutovalo, o čom svedčia napr. samizdatové texty Milana Hübla (písal v tejto súvislosti dokonca o "stave dvojvládia“ v ZSSR).
Gorbačovovi sa však podarilo nakloniť niektorých konzervatívcov, hoci musel údajne pohroziť vlastnou demisiou, ak neustúpia z dovtedajších pozícií. Politbyro potom formálne poverilo zástupcu Gorbačovovi blízkeho liberálneho krídla Alexandra Jakovleva, aby pripravil pre médiá zásadnú stať, ktorá by polemizovala s niektorými kľúčovými myšlienkami Andrejevovej.
Stať však vyšla v sovietskej Pravde až 5. apríla 1988, čiže prinajmenšom tri týždne nebolo jasné, kam sa v Moskve obráti vietor, či v jej politike opäť prituhne, alebo sa ešte viac oteplí. Potom bolo zrejmé aspoň to, že v Kremli stoja proti sebe dve frakcie, pripravené zviesť rozhodujúci súboj. Ten prebehol o tri mesiace neskôr na celoštátnej straníckej konferencii, po ktorej odstúpila z najvyššieho sovietskeho vedenia podstatná časť "starej gardy“.
Neistá moc je hysterická
Nie je ťažké uhádnuť, komu asi "fandila“ v tomto zápase komunistická moc v Československu. Už vtedy bolo predsa verejným tajomstvom, že celá politika prestavby jej môže byť ukradnutá, hlásila sa k nej iba naoko. Samozrejme, sotva možno predpokladať, že tunajší režim sa vedome rozhodol konať v predstihu a dať exemplárnu príučku domácej opozícii len preto, že očakával skoré víťazstvo moskovských konzervatívcov. Možno však pripustiť, že určitú úlohu zohrali aj uvedené vonkajšie okolnosti.
A možno to bola len zhoda náhod. V každom prípade organizátori sviečkovej demonštrácie vnímali príčiny tvrdého zásahu proti nej v inej rovine a tiež mali pravdu. Pred časom sme sa o tom zhovárali s poslancom Národnej rady za KDH Júliusom Brockom. V roku 1988 pracoval v trnavskom Stavoprojekte a zároveň bol aktivistom laického apoštolátu.
„Bola to hysterická reakcia na krotkú manifestáciu,“ povedal. "Svedčila najskôr o bezradnosti systému.“
Opatrenia štátnej moci boli podľa neho od samého počiatku neprimerané situácii, ako keby nešlo o manifestáciu, ale prinajmenšom o štátny prevrat.
Mimobratislavským študentom sa odporúčalo odísť na víkend z Bratislavy. Ostatných vysokoškolákov dôrazne varovali pred účasťou na akcii. Už v predvečer demonštrácie polícia zaistila "biskupa bez štátneho súhlasu“ Jána Chryzostoma Korca. Ďalších organizátorov – J. Čarnogurského, Františka Mikloška a kňaza tajnej cirkvi Vladimíra Jukla zadržali skoro ráno 25. marca.
"Boli sme pripravení na takúto možnosť a veci vzal do rúk takpovediac krízový manažment,“ poznamenal Brocka. Laickí aktivisti pritom osvedčili pružnosť i nápaditosť. Na poslednú chvíľu sa napríklad rozhodli, že zhromaždenie nebude pol hodiny len mlčať, ako predpokladal pôvodný scenár, ale pomodlí sa ruženec.
Druhá strana zatiaľ postupovala buď ťažkopádne, alebo horúčkovito množila ďalšie chyby. Nielenže manifestáciu nepovolila, ale už v dopoludňajších hodinách 25. marca prechádzali ulicami Bratislavy obrnené transportéry. Mali zastrašiť prípadných demonštrantov.
Foto: ABU-BRATISLAVA.SK
Okolo 16. hodiny začali vozidlá technických služieb v priestore Hviezdoslavovho námestia kropiť ulice vodu, hoci pršalo. Absurdné divadlo pokračovalo neskôr striekaním vody priamo na skupinky ľudí, ktorí sa zhromažďovali na námestí.
Dopravná polícia medzitým zastavovala na prístupových cestách do Bratislavy zájazdové autobusy. Pod zámienkou mimoriadnych technických kontrol zadržiavala účastníkov manifestácie z vidieka. To všetko malo priam bumerangový efekt a len zvyšovalo záujem verejnosti o celú akciu.
Pokánie päť minút po 12. hodine
Ešte začiatkom apríla 1988 schválilo policajný zásah v Bratislave najvyššie politické vedenie štátu (Predsedníctvo ÚV KSČ). O niekoľko mesiacov neskôr však svoj nezmieriteľný postoj začalo meniť. Zrejme aj preto, že v Moskve sa medzitým ešte viac oteplilo.
Nový slovenský premiér Ivan Knotek, ktorý v októbri 1988 vystriedal na tomto poste Petra Colotku, mal k marcovému postupu úradov kritický postoj: "Bolo to neprofesionálne, stačilo včas uzavrieť Hviezdoslavovo námestie a nebol by potrebný nijaký policajný zákrok,“ povedal Knotek v rozhovore pre Pravdu.
Skrátka, vtedajšia moc pochopila, že v marci 1988 riadne prestrelila a začala s nápravou. Pri návšteve kardinála Jozefu Tomku na Slovensku – prišiel na pohreb matky – prijal vysokého predstaviteľa Vatikánu nový minister kultúry Pavel Koyš. Na pretras sa dostali aj dlho neriešené otázky obsadenia voľných biskupských postov a miesta trnavského arcibiskupa (ešte v roku 1988 vymenovali naň Jána Sokola).
Prezident Gustáv Husák rozhodol o amnestii obvinených za účasť na sviečkovej manifestácii. „Pokánie“ otrasenej moci však prichádzalo oneskorene a len potvrdilo slabosť a schátranosť režimu.
Keď už bolo po všetkom a režim padol, vlastne zrútil sa do seba, prebehlo vyšetrovanie organizátorov i vykonávateľov zásahu proti sviečkovej demonštrácii. Všetci, vrátane členov vládnej, na tento účel ustanovenej komisie tvrdili, že so zásahom nesúhlasili alebo, dokonca, že s ním nemali nič spoločné. Pritom komisia sledovala priebeh zhromaždenia i policajný zákrok z okien štvrtého poschodia hotela Carlton. Hviezdoslavovo námestie mali odtiaľ ako na dlani.
Niektorí kritizovali neprofesionálny postup bezpečnostných zložiek, ďalší sa odvolávali na Prahu. "Bola to ostro sledovaná záležitosť predovšetkým z Prahy, kde bol eminentný záujem, aby sa to neuskutočnilo,“ vypovedal o demonštrácii Ladislav Sadovský. Jeho oddelenie na ÚV KSS zodpovedalo za činnosť bezpečnostných orgánov na Slovensku.
Vyšetrovanie ukázalo, že v skutočnosti bol zreteľne proti zásahu jediný človek z "pozorovateľov“ v Carltone – vtedajší minister kultúry Miroslav Válek. Nakoniec odsúdili len majora A. K., ale Čarnogurský s Mikloškom vymohli preňho u prezidenta Václava Havla milosť. Ako víťazi sa obaja zachovali veľkoryso, trestať expolitikov považovali "za nevhodné“…