Jeden zo spoluorganizátorov manifestácie Ján Čarnogurský hovorí, že pritiahla nielen jednoduché modliace sa ženy, ale aj liberálnu inteligenciu.
Aký význam pripisujete sviečkovej manifestácii v novodobých dejinách Slovenska?
Je to najvýznamnejší krok vzopretia sa voči komunizmu. Vnútroštátne je to krok, ktorý zjednocuje Slovákov. Minimálne proti sviečkovej nie je nikto a všetci ju schvaľujú. Aj v tomto zmysle zjednocuje spoločnosť.
Dodržiavanie ľudských práv a náboženské slobody boli medzi požiadavkami demonštrácie. Bolo dôležité, že sa takto spájal náboženský a občiansky rozmer požiadaviek?
Áno, a to ste ešte nespomenuli požiadavku vymenovania biskupov. Práve v tom je politologická zaujímavosť sviečkovej manifestácie. Spojila také požiadavky, ktoré by nevymyslel žiadny politologický ústav v Európe, ale práve tým pritiahla aj jednoduché ženy z dedín, ktoré sa dlho pred termínom demonštrácie modlili ruženec pred Kostolom Notre Dame, ale aj liberálnu inteligenciu, ktorá inak do kostola nechodí.
Mala vtedajšia moc väčšie obavy z kresťanského disentu ako z občianskych aktivistov?
Jednoznačne z kresťanského disentu, lebo kresťanský disent bol na Slovensku početný a občiansko-demokratický nie veľmi početný. Z eštebáckych kruhov som sa po novembri ’89 dozvedel, že oni mali občiansko-demokratický odpor proti komunizmu zvládnutý, lebo to bol rovnaký spôsob uvažovania, aký poznali a ovládali. Ale kresťanský spôsob uvažovania eštebáci nepoznali.
Na demonštrácii neodzneli prejavy, len tiché modlitby. Bolo vtedajšie stranícke vedenie na Slovensku natoľko konzervatívne, že možno chcelo dokázať Moskve, že má situáciu pod kontrolou, keď sa udial zásah proti ľuďom?
Nie, ako som už povedal, hodnotil by som to tak, že nepoznali logiku uvažovania veriacich a pred samotnou demonštráciou nepredpokladali, že tam nebudú žiadne prejavy. Deň predtým ma navštívil korešpondent Hlasu Ameriky a pýtal sa, kto bude mať prejav. Povedal som mu, že nikto a že s prejavmi sa nepočíta. Nechcel tomu veriť. Bol udivený, nevedel si predstaviť demonštráciu bez prejavu. To znamená, že aj stranícke vedenie a polícia si mysleli, že tam budú prejavy.
Zásah polície bol tvrdý, ale po páde režimu, ako by nebolo toho, kto bol zaň zodpovedný. Prečo nebol nikto potrestaný?
Polícia začala trestné stíhanie proti, myslím, dvom dôstojníkom polície. František Mikloško a ja sme navrhli prezidentovi, aby zastavil trestné stíhanie. Povedali sme si – urobme hrubú čiaru za minulosťou. Začnime odznovu s čistým stolom a budujme harmonickú spoločnosť. Neľutujem to rozhodnutie.
Nie je sviečková manifestácia tak trochu v tieni 17. novembra 1989?
17. november mal ďalekosiahlejší význam ako sviečková demonštrácia, ale sviečková bola na začiatku. 17. november by bol tak či tak. Padol Berlínsky múr, v Poľsku bola nekomunistická vláda, v Maďarsku pustili východných Nemcov na Západ. Československo bolo „obkolesené“ štátmi, ktoré už boli na ceste k demokracii vrátane Gorbačovovej perestrojky. Bolo jasné, že komunistický režim sa neudrží.