„Z Ústavy aj zo zákona vyplýva, že verejný ochranca práv parlamentu predkladá správu o svojich poznatkoch zo svojej činnosti, návrhy odporúčaní a tam je bodka. Čiže NR SR správu ombudsmana neschvaľuje. Jej hlasovanie malo vyjadriť to, že správa bola predložená. Bola tu prax, že hlasovanie znamenalo, že parlament ju prerokoval a zobral na vedomie,“ tvrdí ombudsmanka. Dubovcová pripomína, že jej správu príslušný parlamentný výbor odobril a plénu odporučil, aby ju zobral na vedomie.
„Ja ani nemám právne čistý nástroj, aby som mohla správu, ktorú som už predložila, nejako meniť alebo dopracovať. Uznesenie NR SR je pre mňa neúčinné a nezaväzuje ma,“ upozornila. Faktom podľa jej slov je, že verejný ochranca práv je nezávislý ústavný orgán a môže pôsobiť len v rozsahu a spôsobom, ktorý mu stanovuje ústava a zákon. „Týmto som viazaná. Ja s tou správou nemôžem urobiť vôbec nič. Svoju povinnosť som splnila tým, že som ju predložila. Navyše v uznesení parlamentu nie je uvedené, čo mám prerobiť,“ povedala. Dubovcová je ale ochotná byť ústretová k časti politického spektra či verejnosti, ktorá si s ňou chce obsah správy prediskutovať.
Správu o činnosti verejného ochrancu práv za rok 2012 mali poslanci NR SR vziať na vedomie v marci. Namiesto toho ju však vrátili na dopracovanie. Stalo sa tak na základe návrhu poslankyne Viery Tomanovej (Smer-SD), ktorej sa zdala správa nedostačujúca. Tomanová dokonca na základe predloženej správy vyslovila pochybnosť, či má Dubovcová schopnosti zastávať takúto funkciu. „Zastávam názor, že takouto správou vlastne narušujete dôveru človeka v to, že máte predpokladané schopnosti, skúsenosti, morálne vlastnosti na to, aby ste takú funkciu, ako máte, zastávali,“ vyhlásila 22. marca Tomanová.
Na tohtotýždňovom stretnutí verejných ochrancov práv krajín v Častej-Papierničke prijali ombudsmani uznesenie, v ktorom považujú za správne, aby do budúcnosti parlamenty nehlasovali o výročnej správe o ich činnosti, len sa s ňou oboznamovali. Domnievajú sa totiž, že takéto hlasovanie môže byť pokušením politicky hodnotiť ich činnosť.
Dubovcová sa pri prezentovaní svojej správy okrem iného prihovárala za to, aby vláda SR podporila myšlienku zriadenia Domu ľudských práv v Bratislave. V určenej štátnej budove by sídlila Kancelária verejného ochrancu práv, Slovenské národné stredisko pre ľudské práva (obe sú v súčasnosti v komerčnom nájme), Centrum právnej pomoci (sídli v nevyhovujúcich priestoroch) a Ústav pamäti národa (zatiaľ tiež bez sídla).
Takéto riešenie by bolo podľa nej nielen ústretové k občanom, ale prinieslo by výhody aj pre štátny rozpočet SR. Dubovcová tiež tvrdí, že jej kancelária má finančné ťažkosti. Za najvážnejší nedostatok činnosti kancelárie považuje skutočnosť, že jej zamestnanci pracujú od stola a terénne prieskumy sa prakticky nevykonávajú.