Čo si myslíte o samotnom návrhu, ako sa vláda rozhodla riešiť situáciu, keď je 12 sudcov z 13 na Ústavnom súde namietaných?
Situácia je nepríjemná, vyžadovala si rozhodný čin a ten vláda urobila. Vláda prevzala to, čo je dané ako riešenie na báze medzinárodného spoločenstva. Sú to tzv. Bangalórske princípy, ktoré hovoria o výnimke zo zásady nestranného súdu v nejakých podmienkach, teda vo vzťahu k súdom nejakej kvality a nejakého počtu sudcov. Podľa môjho názoru tie podmienky sú splnené.
Čiže tzv. doktrína nevyhnutnosti sa môže použiť v prípade sťažnosti Jozefa Čentéša?
Nevidím dôvod, prečo by sa nemala použiť. V posledných mesiacoch sa vytvorila absurdná predstava o retroaktivite, ako základnom princípe absolútne všetkého. To tiež nie je absolútny princíp, z ktorého neexistuje výnimka. Objavilo sa to u nás v súvislosti s konaním o výklade ústavy, ak je vec sporná. Výklad ústavy, ak je vec sporná, môže urobiť Ústavný súd jedine v tzv. živej veci. To znamená v konaní, ktoré beží. Zrazu sme si však povedali, že výklad, ktorý Ústavný súd urobí, nemôže mať spätné účinky. Ale to je nezmysel, pretože Ústavný súd môže ten výklad urobiť len v spojení s konkrétnym sporom, pokiaľ spor trvá. Zákon o Ústavnom súde vylučuje podávanie výkladu vo veci, kde spor zanikol. Na to si povieme, že to neprichádza do úvahy, lebo by to bola retroaktivita. V tomto štáte existuje množstvo najrôznejších fantazmagórií a predsudkov, ktoré sa absolútne účelovo využívajú vo chvíli, keď sa to niekomu hodí.
Prečo potom opozícia hovorí, že prijatím novely zákona o konaní pred Ústavným súdom vstúpia vláda a parlament do prebiehajúceho sporu na spomínanom súde?
To je otázka pre opozíciu. Je to účelová argumentácia, lebo sa jej hodí.
Ak by sa uplatnila doktrína nevyhnutnosti, rozhodoval by prvý senát vyžrebovaný ešte na počiatku. Z neho však už sudcovia Milan Ľalík a Peter Brňák boli právoplatne vylúčení. Podľa Jozefa Čentéša by bolo riešenie navrhované vládou obhájiteľné len v prípade, ak by všetci sudcovia Ústavného súdu boli právoplatne vylúčení a až potom by sa o výbere rozhodovalo spomedzi vylúčených sudcov. Čo s tým?
Skúsme si to vziať z druhej strany. Podľa mňa jestvuje pravdepodobnosť, že Jozef Čentéš sa rozhodol viesť na Ústavnom súde spor, v ktorom budú rozhodovať len tí sudcovia, u ktorých má nádej, že rozhodnú v jeho prospech. Tých, čo sa mu do hry nehodia, začal vykartovávať námietkami zaujatosti. On namietol postupne päť sudcov Ústavného súdu, nie dvoch sudcov. Tí ďalší sudcovia, u ktorých padla námietka zaujatosti v úhrne 12 osôb z 13, nie sú vylúčení, pretože nemá kto rozhodnúť o tom, že sú vylúčení. Okrem toho sa mi zdá absurdné, čo sa deje v médiách, že Čentéš dostáva priestor na argumenty, prečo ten zákon neprichádza do úvahy. Jednoducho je neuveriteľné, že účastník konania takto dostáva priestor na to, aby si vyberal, aká bude právna úprava upravujúca konanie o jeho sťažnosti. Nijaký iný občan sa nikdy v tomto štáte nedostal do postavenia, že by sa ho pýtali, ako by chcel, aby bol zákon zmenený v konaní, ktoré sa ho týka. To je také niečo neuveriteľné, že toto, obávam sa, nemá v histórii ľudstva obdobu. Pokiaľ ide o námietku, že to dá do Štrasburgu, tak fajn. Každý obyvateľ z členského štátu Rady Európy má právo podať sťažnosť. Nech ju dá. Uvidí sa, či urobil dobrú sťažnosť, alebo sa snažil vynútiť si zmenu zákona, ktorá bude pre neho výhodná.
Vládny návrh zákona o konaní pred Ústavným súdom sa prerokoval v parlamente v skrátenom legislatívnom konaní. Bol dôvod na takýto postup, ako vyriešiť pat na Ústavnom súde?
Sú dané tri dôvody, kedy je to možné. O hospodárskej škode sa hovoriť nedá. Súvis so základnými právami tu do istej miery je, pretože to je riešenie problému práva na zákonného sudcu. A to je jedným zo základných práv. Je to vec úvahy, ako široko budeme vnímať ohrozenie základného práva. Nie je to jednoznačný nezmysel na prvý pohľad, ale nechcem tvrdiť, že je to absolútne presvedčivé odôvodnenie tiež na prvý pohľad.