Na diskrimináciu si mnohí z nich zvykli až do takej miery, že ju považujú za bežnú súčasť života. Ľudskoprávni a občianski aktivisti varujú, že ľuďom z LGBT komunity chýba väčšia informovanosť o vlastných právach a boja sa o diskriminácii hovoriť verejne.
Z doteraz najväčšieho prieskumu Európskej únie, ktorý mapoval mieru diskriminácie kvôli sexuálnej orientácii, vyplýva, že 52 percent Slovákov zažilo na vlastnej koži nejakú z foriem diskriminácie. V porovnaní s ostatnými členskými štátmi únie a Chorvátskom nás predbehlo len 8 krajín. Až 86 percent opýtaných si zasa spomína na posmešné poznámky či šikanovanie mládeže v našich školách. Vzdelanie a školstvo patria pritom k najproblémovejším oblastiam diskriminácie vo všetkých zúčastnených krajinách. Prieskum robila Agentúra EÚ pre základné práva.
Práve kvôli urážkam od spolužiakov musí prevažná väčšina študentov svoju sexuálnu orientáciu skrývať. Martin Macko z Iniciatívy Inakosť považuje za hlavnú príčinu nedostatočné učebné osnovy. „Keď sa niekto označuje za teplého, ide u nás o úplne bežnú nadávku. Problém je, že štát nijako nereaguje, chýbajú metodiky, ako o tom učiť a v povinných osnovách nie sú žiadne informácie o sexuálnej orientácii či rodovej identite,“ hovorí. Je len na rozhodnutí učiteľov, či budú žiaka informovať a podľa neho väčšina z nich tak nerobí.
Riaditeľ Inštitútu ľudských práv Peter Weisenbacher si myslí, že učitelia sa problematike LGBT vyhýbajú aj pre nedostatok odvahy. „Chýba nejaký odborný text schválený ministerstvom školstva alebo podporený zo štátneho rozpočtu z nejakého grantu, ktorý by potom mohla vydať aj nejaká organizácia. Ak by bol oficiálny, chránil by učiteľa pred urážkami, že propaguje napríklad homosexualitu,“ vysvetľuje. Bez odbornej knihy si podľa neho nijaký učiteľ netrúfne prezentovať svoje názory pred triedou nielen z obáv zo skrytej homofóbie, ale tiež z nedostatočnej vzdelanosti.
V susednom Česku je už súčasťou školského systému odporúčaná literatúra, podľa ktorej sa žiaci môžu v tejto oblasti vzdelávať. Napriek tomu, že je preložená aj do slovenského jazyka, podľa Macka o ňu školstvo neprejavilo záujem. „Osnovy by mali byť súčasťou sexuálnej výchovy, ktorú sa u nás už dlhodobo nedarí presadiť. Na to, že žijeme v roku 2013, je to trochu zvláštne v porovnaní s krajinami EÚ,“ dodal.
Osoby z komunity sú aj v bežnom živote často terčom slovného urážania či fyzických útokov. Obete však vo väčšine prípadov útok na polícii neohlásia v presvedčení, že by aj tak nekonala. Podľa Macka sa potom verejnosť mylne nazdáva, že k takýmto incidentom u nás takmer nedochádza. „Niektorí sa boja, že ak sa prípad začne vyšetrovať, verejne sa odhalí ich sexuálna orientácia. Zároveň sa polícia ospravedlňuje tým, že tento čin nie je v Trestnom zákone,“ vysvetľuje Macko. Policajtom podľa Weisenbachera tiež chýbajú ľudskoprávne a antidiskriminačné tréningy, ktoré by im ukázali, ako pristupovať k LGBT ľuďom.
Macko tvrdí, že mnohí ľudia považujú diskrimináciu za bežnú súčasť svojho života. „Niekedy ju dokonca ani nepokladajú za niečo zlé, lebo je to pre nich už samozrejmosť, keďže v nej vyrastajú,“ hovorí. Dodáva, že situácia sa postupne zlepšuje, ale oproti susednému Česku či západným krajinám máme stále čo doháňať.
V najbližších dňoch bude parlament hlasovať za novelu Trestného zákona, ktorá navrhuje rozšírenie osobitného motívu trestného činu spáchaného z nenávisti pre sexuálnu orientáciu. Ak ju schvália, páchateľom budú hroziť prísnejšie tresty. „Bez zadefinovania osobitného motívu sme nespĺňali odporúčania Rady Európy,“ hovorí Šarlota Pufflerová, riaditeľka organizácie Občan, demokracia a zodpovednosť.
Podľa nej bude tiež potrebné zabezpečiť ľudskoprávne vzdelávanie pracovníkov pôsobiacich na polícii, prokuratúre či na súdoch. „Len keď budú všetky orgány činné v trestnom konaní dobre pripravené, možno očakávať, že osoby, ktoré zažili nenávistné prejavy, sa na ne budú s dôverou obracať,“ dodala.