Nad Letiskom Šurany sa o pár sekúnd zjaví biely aeroplán Piper. Spraví ladnú otočku a hladko pristane. Vrtuľa na jeho nose si „odkašle“ a zastaví sa. Nato z kokpitu s problémami vystupuje 69-ročný Marián Barus. „Nie je problém lietať. Problém je dostať sa z lietadla,“ komentuje so smiechom.
Piper J-3 je krásny veterán. K nebesám prvýkrát vyletel v roku 1938. To Pokorný mal už štyri roky. Dnes 79-ročný pán ťažkým krokom prechádza k lietadlu, ktoré postavili svojpomocne s Barusom. Jeden z najstarších slovenských stále aktívnych pilotov však v kokpite zjavne omladne. Keď o pár minút ukazuje z výšky na Zobor, cestujem s ním v čase a ocitám sa v ére leteckého džentlmenstva. V dobách báječných mužov na lietajúcich strojoch.
Prirodzene, Barus ani Pokorný nepatria ku generácii lietajúcich pionierov, k hrdinom rovnomenného filmu, ktorý sa odohrával pred sto rokmi. Pamätajú však ešte časy, keď lietanie bolo viac dobrodružstvom než len rýchlou formou dopravy spútanou bezpečnostnými nariadeniami dnešného ustráchaného sveta. A tú dobrodružnú náturu nevymažú ani pribúdajúce roky. Každý voľný víkend, keď im praje počasie, sa z pánov v rokoch stávajú v správnej letovej výške hraví chlapci.
Od ľahkých k ťažkým „drogám“
Začiatok päťdesiatych rokov pritom nebol žiadnym hravým obdobím. Pokorný mal ešte v živej pamäti, ako za vojny počul z rozhlasu varovania pred spojeneckými náletmi. Na lietadlá však nezanevrel. Napokon, keď prileteli bombardéry, aspoň nemusel do školy. Krátko po Víťaznom februári si preto ako čerstvo plnoletý mládenec spríjemňoval pochmúrne roky v krúžku leteckých modelárov. Stal sa dokonca ich inštruktorom a jeho zverenci boli fakt dobrí.
Čo dobrí. Najlepší. V celom Československu! A ich úspešný inštruktor dostal ako odmenu poukaz na trojmesačný plachtársky výcvik. Keď dnes ukazuje fotografie vetchých konštrukcií vtedajších klzákov a opisuje, ako ho gumové lano vymršťovalo do priepasti, pôsobí to skôr ako trest. Mnohí najlepší piloti si však letectvo zaľúbili práve pri vetroňoch a Pokorný nebol výnimkou. Pred 62 rokmi dostala jeho vášeň pre letectvo aj oficiálnu pečiatku. Už nebolo inej cesty.
A už nikdy nenastala ani dlhšia letová prestávka. Priznávam – keď človek nasadá do lietadla s takmer 80-ročným pánom, má rešpekt. A trochu strach. „Kedy ste mali najdlhšiu pauzu v lietaní?“ Pýtam sa, zatiaľ čo tretíkrát kontrolujem, či som dobre pripútaný. „Asi teraz, pol roka som neletel,“ hovorí a spúšťa vrtuľu. Potom sa však hladko odlepíme od zeme a všetky obavy sa rozplynú. Človek si užíva len tú neuveriteľnú voľnosť, pre ktorú Pokorný nazýva lietanie drogou.
Po ľahkej „droge“ v podobe klzákov prišli presne pred 60 rokmi na rad ťažšie. V roku 1953 sa začala Pokorného éra motorového lietania. Neprerušila ju ani vojenčina, keď pôsobil pri stíhačkách, ani práca vo Zväzarme, kde mu zase na dlhé roky učarovali vrtuľníky. Istý čas bol dokonca inštruktorom a vyučoval iných letcov. Prechod pritom nebol priamočiary. „Pilotovať vrtuľník a lietadlo, to je asi taký rozdiel ako hrať na husliach a na heligónke,“ poučoval laikov.
Po vrtuľníkoch sa dostal k Československým aerolíniám. Hoci začínal ako mechanik, vďaka veľkému počtu nalietaných hodín sa stal pilotom a na dopravných lietadlách IL-18 a IL-62 lietal ako kapitán celé štvrťstoročie. A hoci mu po prevrate novonakúpené airbusy okresávali pole pôsobnosti (predtým stihol s iľjušinom okrem Južnej Ameriky obletieť celý svet), lietal až do svojej šesťdesiatky. Posledné roky ako dôchodca. S obľúbeným IL-62 odišli do penzie takmer naraz.
Historiek je nespočetné množstvo. Za všetky spomeňme aspoň jednu z letu do Havany s medzipristátím v Montreale. Hovorili mu aj let slobody, lebo v Kanade neraz ktosi z pasažierov požiadal o politický azyl. „Raz som si však takto tesne pred príletom do Montrealu všimol, že jedna z letušiek má na sebe kabát a na každom prste zo dva zlaté prstene. Ale snažila sa tváriť nenápadne. Tak som sa to hral s ňou. Len na záver som jej povedal, že dvere emigračného sú druhé vpravo,“ usmieva sa po rokoch.
Ja nechcem uletieť, ja chcem lietať
Barus tiež začínal pri klzákoch. O osem rokov neskôr ako Pokorný, ale len ako 15-ročný chlapec. Vtedy sa to tak nejako mohlo. Čo sa však nesmelo, bolo prijímať nespoľahlivé osoby na školy, kde vyučujú budúcich letcov. Barus sa videl hore na oblohe hádam už vtedy, keď na ňu hľadel, zatiaľ čo ho mamička kočíkovala. Nikdy však nebol zväzák, jeho otec nevstúpil do komunistickej strany… Nuž mu súdruhovia dali pri pokuse vyučiť sa za letca vtedy charakteristickú – červenú.
Keď išlo o lietanie, Barus však bol ako baran. Cez aeroklub sa tvrdohlavo dostal k lietadlám a pokračoval v plachtení. (Motorové mu pilotovať nedovolili, aby im neodletel). On však dostal na tie časy ešte oveľa bláznivejší nápad. „Zistil som, že vo svete sú ľudia, ktorí si skonštruovali vlastné lietadlo. Povedal som si, že to skúsim aj ja,“ spomína. V Československu to už pred ním dvaja páni dokázali – obaja Česi a obaja letoví inžinieri, ktorí pracovali v letectve.
Preto keď prišiel neoblomný Barus, ktorý bol „len“ vyučený strojár, na ministerstvo dopravy predostrieť svoj plán, opäť ho najskôr obvinili zo zámeru o ilegálny prechod. Barus však už vedel, že na súdruhov treba ísť okľukou. Neprišiel teda s vlastným projektom, ale zohnal si dokumentáciu konštruktéra zo spriateleného komunistického Poľska. O tom, že ani poľský konštruktér to nemal s úradmi ľahké, svedčí aj názov, ktorý dal svojmu lietadlu – Don Quijote.
Rovnako ako v Poľsku však napokon aj v Československu ctihodný jednomiestny lietajúci rytier nad úradnými mlynmi zvíťazil. Barus aj po rokoch rád ukazuje fotky, ako aeroplán vznikal. Lietadlo totiž staval priamo v obývačke! Na čiernobielych obrázkoch vidno, ako je trup lietadla zarovno s obývačkovou stenou. S Donom Quijotom nielenže vzlietol, ale bol vôbec prvým Slovákom, ktorý si skonštruoval vlastné lietadlo. Nalietal s ním okolo 200 hodín a dnes je ozdobou technického múzea v Košiciach.
„Či manželke neprekážalo, že mala v domácnosti lietadlo? Nuž ja som bol do lietadiel zamilovaný odmalička, takže vedela, koho si berie,“ smeje sa. Vášeň v navrhovaní a skladaní lietadiel ho už od čias Quijota nikdy neopustila. Okrem mnohých iných projektov stál napríklad na počiatku slovenskej verzie slávneho Lancaira. Najskôr tieto lietadlá skladal, neskôr navrhol vlastné, prispôsobené na slovenské pomery i peňaženku tunajších zákazníkov. Dnes je tento model známy ako Dynamic.
Sedela v ňom aj Rooseveltová
Vráťme sa však späť na palubu Pipera. Práve toto lietadlo na dlhé roky spojilo osudy Pokorného a Barusa. „Po Don Quijotovi som rozmýšľal, čo ďalej. Jednomiestne lietadlo ma tak nenapĺňalo. Je oveľa väčšia radosť, keď nie ste v aeropláne sám, keď môžete niekoho odviezť,“ opisoval Barus. Opäť raz správne predpokladal, že vlastné lietadlo by bolo len ťažko priechodné. Aj keď sa už schyľovalo ku koncu 80. rokov a doba bola uvoľnenejšia.
Nový projekt, by si však vyžadoval množstvo dokumentácie, na ktorú pri „obývačkovej“ výrobe nebolo dosť ľudí ani času. Ako poznamenal Pokorný, pri zavádzaní prototypu sa hmotnosť papierov, ktoré vyžadujú byrokrati, dokáže vyrovnať váhe samotného lietadla. Barus teda požiadal Pokorného, aby mu z USA (kam lietal ako pilot ČSA), priniesol dokumentáciu Pipera. Nebol s tým problém, v Spojených štátoch sa dala kúpiť za pár dolárov a licencia povoľovala vyrobiť jeden prototyp.
Veľkou výhodou bolo, že Piper v Československu krátko po vojne skutočne lietal. V rámci rozbiehajúceho sa Marshallovho plánu sem Američania poslali asi 60 týchto lietadiel, takže letecký úrad ich mal v evidencii, a teda mohol nad konštrukciou robiť dozor. Keďže páni sa skladaniu lietadla venovali len vo voľnom čase, na prvý let sa s ním vydali až v roku 1994. „Aký je to pocit? Človek má trochu rešpekt. Na druhej strane, vie presne, v čom letí,“ opísal Pokorný, ktorý už zalietaval vari sedem úplne nových strojov.
Piper je však srdcovka. Celkovo ich v rokoch 1938 až 1947 vyrobili viac ako 20-tisíc kusov. Pre rozumnú cenu toto lietadlo prirovnávali k slávnemu Fordu T. Hoci malo pôvodne slúžiť ako tréningové lietadlo, druhá svetová vojna z neho spravila obľúbeného prieskumníka. Dokonca transportér celebrít. Fotografovala sa (i letela) v ňom napríklad vtedajšia americká prvá dáma Eleanor Rooseveltová, aby podporila program na výcvik nových pilotov (pre prípad vstupu do vojny).
Slúžilo aj americkým generálom. Vojenské pozície druhej svetovej v ňom kontroloval generál (a neskorší americký prezident) Dwight Eisenhower. Ale aj generál (a neskorší držiteľ Nobelovej ceny za mier) George Marshall, autor Marshallovho plánu, ktorý vlastne o desaťročia neskôr nepriamo umožnil konštrukciu slovenského Pipera. Ten lieta spoľahlivo dodnes, teda už takmer dve desaťročia. Vpred ho ženie motor Rolls-Royce, domovským letiskom sú pre neho Šurany.
Pôvodne však sídlil v Bratislave – v aeroklube vo Vajnoroch. Po tom, čo letisko predali a aeroklub vyhnali do Trnavy, sa skupina letcov rozhodla, že uprednostní nový projekt aeroklubu v Šuranoch. Od roku 2006 tu prakticky (aj doslova) na zelenej lúke vzniklo veľmi pekné malé letisko. Zdevastované priestory, ktoré predtým využívali vojaci, za poltucet rokov premenili na malebné miesto, kde rozvoniavajú mladé vysadené stromčeky a letecký benzín.
Práve tu sa končí aj náš let. Kým páni (vrátane Pokorného) tlačia Pipera len silou rúk do hangáru, nazeráme aj do iných lietadlových „garáží“. Hoci je štvrtok krátko po poludní, je tu čulý ruch. Hneď v prvom hangári stavajú otec so synom dvojmiestne lietadlo. Ani nevedia povedať, ktoré už v poradí. K poslednému hangáru prichádza pán s rovnakým úmyslom. Z auta, ktorého kufor do posledného milimetra okupujú rôzne „kutilské“ nástroje, vyťahuje akési plechy, ktoré kladie k aeroplánu bez vrtule.
„Toto je pre nás relax. Keď je pekné počasie, chodím sem každý víkend. Od momentu, kým otvorím hangár, mi stačí aj polhodinka, aby som mohol byť vo vzduchu. Zaletím si napríklad do Prievidze na obed a vrátim sa. Alebo do Trenčína, do Nitry, možností je naozaj dosť, Slovensko má mnoho letísk. Akurát to ide do peňazí. Aj keď máme oprávnenie robiť si servis sami, i tak nás jedna letová hodina vyjde približne na sto eur,“ približuje súčasnú podobu svojej celoživotnej vášne Pokorný.
Ani blížiaci sa ôsmy krížik vraj tam hore na oblohe nepociťuje. Áno – nekráča už ako mladík a každoročne sa podrobuje prísnym zdravotným kontrolám. Tie však prechádza možno aj práve preto, že stále lieta. „Občas stretnem po dlhšom čase niektorých zo svojich rovesníkov a pozerám sa na nich s údivom – veď to je už úplná babička, úplný deduško. Pri tých lietadlách jednoducho človek nemá čas na to, aby zostarol,“ usmeje sa šibalsky, keď nás vyprevádza z letiska.