Statky - zmätky neprospeli ani cirkvi

Šťastie sa neskrýva v majetku, ale v láske. Hlavná myšlienka klasickej hry Jozefa Gregora Tajovského vystihuje nielen dávnu drámu rodín Palčíkovcov a Ľavkovcov, ale aj novší príbeh rozhodujúcich cirkví na Slovensku. Štát pred 20 rokmi predsavzal ich odškodniť a začal im prinavracať obrovské majetky. Dnes cirkvi ani samy nevedia, koľko ich vlastne majú a nezriedka sú im iba na ťarchu.

23.06.2013 08:00
cirkev, kostol, viera Foto:
Ilustračné foto
debata (136)

Biskupstvá i jednotlivé farnosti priam obrástli majetkom, často nevedia, čo s ním, zbytočne ich zamestnáva a o ďalší vedú nekonečné spory s bývalými majiteľmi, hoci majú dosť problémov samy so sebou.

Buďme však presnejší a konkrétni: o všetkom rozhodol v júni 1993 expremiér Vladimír Mečiar, keď uložil vtedajšiemu ministrovi kultúry Dušanovi Slobodníkovi urýchlene pripraviť návrh zákona "o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam“.

Vlastne bolo ho treba už len dopracovať, lebo ako uvádza Ján Juran, dlhoročný šéf cirkevného odboru na ministerstve kultúry, jeho pracovníci spolu s expertnou komisiou pripravovali rôzne verzie návrhu od jesene 1992.

Slobodník však rád zdôrazňoval, že "iniciátorom bol Vladimír Mečiar osobne“. Dosť na tom, že už v druhej polovici júla 1993 jeho vláda zákon známy vo verejnosti ako "reštitučný“ odklepla a o tri mesiace neskôr ho odhlasoval slovenský parlament ovládaný HZDS – väčšinou.

Kvôli spravodlivosti však treba poznamenať, že s návrhom cirkevných reštitúcií prišla ako prvá vláda Jána Čarnogurského v apríli 1992. Nazvala ho "zákonom o majetkovej rehabilitácii cirkví“, ale v Národnej rade vtedajšieho zloženia návrh neprešiel.

Nedá sa však povedať, že zákonodarná iniciatíva mečiarovcov nemala pripravenú pôdu a vznikala takpovediac na "zelenej lúke“. Napokon, už v roku 1990 štát vrátil chrámy gréckokatolíckej cirkvi a pomohol usporiadať jej majetkové vzťahy s pravoslávnou cirkvou. Vtedy sa rozhodlo aj o prinavrátení kláštorov niektorým reholiam a kongregáciám.

Reštitučný zákon však znamenal pre cirkvi, najmä tie najväčšie, oveľa viac. Podľa sociológa Miroslava Tížika zo Slovenskej akadémie vied tento zákon dokonca spôsobil zmenu základov štátu, lebo "nastolil nerovnováhu oproti dovtedajšiemu princípu, presadzovanému ešte za federácie, že štát má byť nábožensky a ideologicky neutrálny“.

Najmä katolícka cirkev začala odvtedy disponovať významný ekonomickým bohatstvom a vďaka reštituovaným majetkom jej vplyv podstatne vzrástol.

Politológ Štefan Surmánek z Prešovskej univerzity ide ešte ďalej, keď tvrdí, že najväčšie cirkvi na Slovensku, predovšetkým katolícka, sa vďaka svojmu novozískanému a nekontrolovateľnému majetku dostali do pozície "štátu v štáte“, pre ktorý neplatia všeobecné predpisy a nariadenia o hospodárení a vedení účtovnej evidencie, záväzné pre ostatné spoločenské organizácie a spolky.

Možno preto pochopiť sklamanie a "spravodlivé“ rozhorčenie Mečiara, Slobodníka a ďalších predstaviteľov zakladateľskej garnitúry nového štátu, keď mnohí cirkevní hodnostári, predovšetkým z katolíckej hierarchie, im nielenže neprejavovali v nasledujúcich rokoch patričnú vďačnosť, ale od HZDS sa dokonca odvrátili.

"U nás cirkev podporuje vždy len tých, čo jej ubližujú, a neváži si tých, čo jej pomáhajú,“ posťažoval sa Mečiar pátrovi Antonovi Hlinkovi v roku 1999. To už bol expremiér po tretí raz v opozícii.

Bude mať toľko, koľko si urve

Netreba zabúdať, že Slovenská republika pristúpila k cirkevným reštitúciám takéhoto rozsahu ako prvá z krajín bývalého sovietskeho bloku v stredoeurópskom priestore. A to krátko po zániku federácie, pričom druhý nástupnícky štát ešte takmer celé dve desaťročia veľmi váhal s prinavrátením majetku cirkvám a nakoniec zvolil pre majetkové vyrovnanie s nimi iný postup. Český establishment sa zrejme riadil výrokom prvého prezidenta ČSR Tomáša G. Masaryka: "Církev bude mít tolik práv, kolik si jich vydobyje.“ (V zátvorkách akoby zostalo nedopovedané: "… a my jej v tom budeme všemožne brániť.“)

Vo vzťahu k hmotným statkom by sa potom Masarykova myšlienka dala vyjadriť aj parafrázou: "Cirkev bude mať toľko majetku, koľko si ho urve.“

Nepomerne väčšiu ústretovosť slovenských politických elít voči nárokom duchovenstva možno vysvetliť snahou prvých ponovembrových vlád zapáčiť sa vysokému kléru a "vyviniť“ sa z pritakávania či dokonca prisluhovania oficiálnemu štátnemu ateizmu v predchádzajúcom režime. "Veď ja som bol v detstve vlastne miništrantom,“ spomenul si nejeden zo staronových alebo novopečených politikov a nahlas to dával najavo.

Do tretice, no nie v poslednom rade, katolícka cirkev – a predovšetkým niektorí jej biskupi – privítala zrod samostatnej Slovenskej republiky (čo nemožno tak jednoznačne povedať o niektorých iných cirkvách a náboženských spoločnostiach). Napríklad arcibiskup Ján Sokol dal 1. januára 1993 vyzváňať v kostoloch svojej arcidiecézy na počesť vzniku Slovenskej republiky. Časť vtedajšej mocenskej elity to mohlo pobádať k rýchlemu uspokojeniu požiadaviek cirkvi voči štátu.

Na druhej strane, podporu od stále vplyvnejšej cirkvi potrebovali politické subjekty, a to najmä v krízových obdobiach a v čase volieb. Vysoké duchovenstvo o tom, samozrejme, vedelo a ťažilo z toho i naďalej.

Reštitučný zákon totiž mnohých neuspokojil, hoci pred jeho schválením sa v neverejných rokovaniach mali údajne zaprisahávať, že už viac žiadať nebudú.

Ostatne aj podľa slov cirkevných právnikov bol zákon z roku 1993 voči cirkvám veľkorysý, a to predovšetkým v porovnaní s legislatívnymi normami prijatými v rámci neskoršej, druhej vlny cirkevných reštitúcií, ktoré v jednotlivých ustanoveniach pripúšťajú niekedy až protichodný výklad.

"Predmetom vrátenia majetku sú nehnuteľné veci a hnuteľné veci,“ uvádza sa v reštitučnom zákone najprv dostatočne všeobecne, aby sa neskôr išlo takpovediac do hĺbky, napríklad čo sa týka lesného pôdneho fondu.

Zákon zároveň podrobne vypočítaval nehnuteľnosti, ktoré nemôžu byť predmetom reštitúcií. Týkalo sa to napríklad pozemku, "ktorý slúži na účely obrany štátu, na ťažbu vyhradených nerastov, chráneného areálu, národnej prírodnej pamiatky, chráneného pásma s tretím alebo štvrtým stupňom ochrany“.

Cirkvi a náboženské spoločnosti mali potom rok času na to, aby mohli vyzvať štát, obec alebo nimi zriadené spoločnosti, ktoré majetok vtedy spravovali alebo na ňom hospodárili, aby ho im vydali.

Arcibiskupa Jána Sokola už v čase prvej vlny... Foto: Archív TASR
Ján Sokol Arcibiskupa Jána Sokola už v čase prvej vlny cirkevných reštitúcií titulovali "metropolita Slovenska" a mal značný vplyv.

Dodnes sa presne nevie, koľko nehnuteľností sa vtedy vydalo. Pokiaľ ide o lesné pozemky, tak v niektorých regiónoch až toľko, že tamojšie závody štátnych lesov stratili svojej opodstatnenie a splývali s inými. Išlo napríklad o závod v Žiari nad Hronom, ktorý vrátil cirkvi 13 000 hektárov, dvakrát toľko ako iným reštituentom.

V roku 1996 sa ministerstvo kultúry prvýkrát pokúsilo o inventarizáciu dovtedy reštituovaného majetku, vyzvalo biskupstvá jednotlivých cirkví, aby mu nahlásili existujúci stav, ale neúspešne. "Zistili sme len toľko, že je to náročná úloha,“ spomínal šéf cirkevného odboru. Cirkvi sa odvolávali na neukončené reštitúcie a početné súdne spory o prinavrátenie majetku. Ministerstvo odvtedy pokus už viackrát zopakovalo – napríklad pred schvaľovaním vatikánskej zmluvy v roku 2000 – ale zakaždým s viac-menej rovnakým, čiže nulovým, výsledkom. Najnovšie sa pokúša znovu…

Majetok je nám neraz na ťarchu

Cirkvi sa unisono sťažovali na neutešený stav majetku, ktorý získali v reštitúciách: je vraj zdevastovaný, zanedbaný, chátrajúci, jeho rekonštrukcia či revitalizácia si vyžaduje najprv obrovské investície, až potom začne prinášať úžitok.

"Neraz je nám ten majetok na ťarchu,“ tvrdil koncom roka 2 000 v rozhovore pre Pravdu spišský diecézny biskup František Tondra, v tom čase aj predseda Konferencie biskupov Slovenska. "Z toho sa jednoducho nedá žiť, treba nejaký iný zdroj financovania.“

V zlom stave sa vrátili cirkvi najmä budovy vrátane kultúrnych pamiatok. Cirkevní predstavitelia síce priznali, že boli medzi nimi aj budovy krátko po generálnej oprave, ale išlo údajne o výnimočné prípady. Častejšie malo ísť o opustené objekty v havarijnom stave.

Nitrianskemu biskupstvu sa takto vrátila budova bývalého malého seminára i niektoré ďalšie. Nitra sa však vyznamenala pri obnove prinavráteného majetku, na čom mal veľkú zásluhu kardinál Ján Chryzostom Korec.

"Keď podpísala žiadosti o finančnú pomoc do zahraničných inštitúcií taká významná osobnosť, akou bol kardinál Korec, ochotne vyhoveli,“ napísal o tom s odstupom času jeho životopisec Marián Gavenda, "bol garanciou dobre investovaných prostriedkov.“

Už v roku 1995 vyhodnotila odborná komisia rekonštruovaný kňazský seminár v Nitre ako "stavbu roka“ a za prvých desať rokov služby kardinála Korca sa podarilo obnoviť desiatky ďalších podobných objektov v jeho diecéze.

Boli však aj opačné prípady, keď biskupi a ostatní duchovní nevedeli, čo s nadobudnutým majetkom, dokázali využiť z neho len malé percento, a zvyšok sa pokúšali predať alebo prenajať. Týkalo sa to najmä poľnohospodárskej pôdy a lesov, hoci aj v tomto ohľade sa našli výnimky.

Príklad: kým Arcibiskupský úrad v Trnave väčšinu zo 63-tisíc hektárov lesných pozemkov prenajal štátnym lesom, Biskupský úrad v Banskej Bystrici dal do prenájmu iba štvrtinu z reštituovaných 33-tisíc hektárov, ostatné začal obhospodarovať.

Touto cestou sa spočiatku vydal aj Biskupský úrad v Rožňave. Bývalý rožňavský biskup Eduard Kajnok však svojho času priznal, že hospodárenie s dvoma tisíckami hektárov lesa, ktoré jeho diecéza získala v rámci reštitúcií, „dopadlo zle“. Privítal preto záujem veľkopodnikateľa Jozefa Majského o ich prenájom na poľovačky.

Sám Majský sa vtedy vyjadril, že „otcovia biskupi sa vedia modliť, ale nie obchodovať“. Na otázku novinárov, aby to špecifikoval, v roku 2001 odpovedal: "Majú tam nesmierny neporiadok v agende, ktorý môj tím právne a finančné dotiahne.“

Ktosi v tejto súvislosti poznamenal, že cap sa stál záhradníkom. Majský si takto prenajal poľovný revír aj v lesoch Bratislavsko-trnavskej diecézy. Cirkev zmluvy s ním vypovedala v roku 2009, keď už podnikateľa stíhali za podvody a zorganizovanie zločineckej skupiny.

Východiskom pre cirkev sa nestali ani predražované predaje pozemkov. Mediálne známy je prípad, keď Arcibiskupský úrad v Trnave ešte pod vedením Jána Sokola sa pokúšal predať pozemky pre dodávateľa firmy Volkswagen pri Lozorne najprv za 20-násobok a potom za 6-násobok vtedy bežnej trhovej ceny. Projekt priemyselnej zóny sa preto musel presunúť o niekoľko kilometrov ďalej do vojenských lesov.

"Cirkev akosi nevie pochopiť, že stredoveké formy spravovania majetku už nefungujú,“ zaznelo na jednom katolíckom internetovom fóre, "že o majetok sa dnes treba nielen starať, zveľaďovať ho, ale s ním aj podnikať. Za toľké roky však cirkev – až na malé výnimky – nedokázala vypracovať podnikateľské plány, zobrať úvery, otvoriť prevádzky…Veď ani poriadne nevie, čo všetko a kde jej patrí.“

Stále je toho málo

Jedným z cieľov reštitučného zákona malo byť postupné finančné osamostatňovanie sa cirkvi. Podľa rehoľného kňaza Martina Šaba, ktorý problému venoval celú knižku, sa to však ukázalo ako nereálne. A dôvod? Ten istý: "majetok bol odovzdaný v mnohých prípadoch v dezolátnom stave a namiesto výnosov prinášal ďalšie náklady“.

Potom je však nepochopiteľné, prečo cirkvi prejavili taký živý záujem aj o druhú vlnu reštitúcií, ktorú iniciovala skupina poslancov Národnej rady (návrh zákona predložili kresťanskí demokrati).

"Za vlády Mečiara bol prijatý reštitučný zákon, ale nie v plnom rozsahu,“ vysvetľoval na jednom stretnutí arcibiskup Sokol. "Nevracali sa napríklad pramene ako Santovka, nevracali sa pamiatkovo chránené oblasti v Tatrách…“

A tak prišlo aj na lesy v národných parkoch. A v niektorých prípadoch sa s reštitúciami išlo aj pred rok 1948, čo bolo kedysi tabu. Zákon o "navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam“ však prijala až druhá Dzurindova vláda v roku 2005, v ktorej už neboli ľavičiari.

Zákon umožnil „oprávneným osobám, ktoré nestihli uplatniť svoj nárok v stanovenej lehote, aby tento mohli uplatniť v novej lehote“.

Vtedajší riaditeľ Biskupského úradu v Banskej Bystrici Jozef Hrtús pre Pravdu uviedol, že ho zákonodarná iniciatíva poslancov prekvapila, vraj s niečím takým už nerátal, ale že – zároveň – úrad rád uplatní niektoré reštitučné nároky.

A veruže aj uplatnil, a prinavrátili sa ďalšie majetky, ale akože ináč, stali sa pre cirkev len novým bremenom. Podľa právnikov vyvolali ešte viac súdnych sporov ako uplatňovanie reštitučného zákona z roku 1993. Prečo? Lebo Slovenský pozemkový fond a Lesy SR odmietli vydať cirkvi požadované nehnuteľnosti.

A teda o dôvod viac, aby sa povedalo, že cirkev sa musí naďalej financovať z viacerých zdrojov a že bez tučných dotácií zo štátneho rozpočtu sa jednoducho nezaobíde.

A potom v našom "Malom Ríme“, ergo v Trnave, vystriedal Jána Sokola na arcibiskupskom stolci Róbert Bezák a začal robiť audit. A zistil, že s majetkovými pomermi v arcidiecéze nie je všetko v poriadku. A zrejme aj preto musel zo stolca po pár rokoch preč. Ale to už nie je história. To už je horúca súčasnosť…

© Autorské práva vyhradené

136 debata chyba