Bezpečnostná situácia v krajine, vrátane Kábulu, sa však podľa neho v ostatných mesiacoch stále zhoršuje. Súvisí to s budúcoročnými voľbami, ale aj plánovaným odchodom jednotiek NATO. Aj pred pár týždňami prišiel o dvoch svojich známych. Zomreli pri útoku na sídlo Medzinárodnej organizácie pre migráciu, ktorá patrí pod OSN.
„Sú to hrozné pocity. V noci počujete ozveny výbuchov a streľbu a ráno zistíte, čo sa stalo,“ hovorí. Útoky sú čoraz zákernejšie. „Volajú ich komplexné útoky. Nepáchajú ich len jednotlivci, ale viac ľudí. Pripravia výbuch, či už samovražedný, keď si na seba dajú vestu s výbušninami a odpália sa, alebo vybuchne auto, ktoré narazí, čo má väčšie škody, lebo nálož je väčšia, alebo odpália nálož na diaľku. A potom využívajú chaos, ktorý vznikne a začnú strieľať do ľudí,“ hovorí o praktikách radikálov.
Tí útočia nielen na vojakov, a to aj afganských, ale aj civilistov. Kábulčania sa tak akoby naučili žiť s pocitom, že človek nikdy nevie, či sa neocitne v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Cudzinci ako on, ktorí pracujú v humanitárnych a rozvojových projektoch, majú však svoje pravidlá, aby riziko čo najviac obmedzili. „Základné naše bezpečnostné pravidlo je, že bývame vo štvrti medzi miestnymi ľuďmi a v okolí nie je nijaká inštitúcia, ktorá by mohla byť cieľom útoku. Takou je nielen vojenská základňa, ale napríklad aj vládny úrad prípadne iná veľká inštitúcia. A zo štvrte nikdy nevychádzame pešo, ale v aute, aké používajú miestni, s našim overeným šoférom,“ vysvetľuje. K základným zásadám tiež patrí, pôsobiť nenápadne.
S nepriateľstvom miestnych voči cudzincom sa za ten rok v Kábule nestretol. „Samozrejme, nájdu sa aj takí, čo si prítomnosť cudzincov a najmä vojakov neželajú. Ale ľudia majú skôr obavy z toho, čo bude, keď na budúci rok odídu jednotky NATO,“ hovorí. Jednu skúsenosť s odchodom vojakov bývaleho Sovietskeho zväzu, následným chaosom a potom s nástupom Talibanu, totiž už Afganistan má.
K ľuďom z bývalého Československa majú Kábulčania väčšie sympatie ako napríklad k Američanom. „Keď poviem, že som zo Slovenska, mnohí si hneď spomenú na Československo. Veľa starších Afgancov v Československu študovalo prípadne niekto z ich príbuzných. A navyše kedysi po Kábule jazdili trolejbusy dovážané z Československa,“ hovorí Straka.
Trolejbusy v Kábule už nejazdia. „Nie je tu vlastne nijaká hromadná doprava,“ vraví Straka. Infraštruktúra ani hlavnom meste tejto chudobnej krajiny nefunguje a aj tú, čo bola, roky trvajúce boje zničili. „Pre človeka z Európy je to tu úplne iné. Ale čo je najzaujímavejšie, na to aká je to nehostinná krajina a po tom všetkom, čím ľudia prešli za 30 rokov bojov, sú nesmierne odolní a vedia sa ťažkým životným podmienkam prispôsobiť,“ hovorí Straka.
Afganci sú navyše podľa neho prirodzene pohostinní, ústretoví a milí. „Aj keď sú chudobní, tak vás neustále pozývajú do svojich domov a niečo pripravia na jedenie,“ dodáva. Aj preto, hoci sa na Slovensko vracia v septembri, dúfa, že do Kábulu sa opäť vráti.
V rámci projektu sa miestnym mladým mužom, farmárom, v provincii Parwan snažia pomôcť zlepšiť ich poľnohospodársku produkciu a mladé ženy zas učia počítačovým a manažérskym zručnostiam. „Pre našinca to bude znieť asi čudne, že sa majú učiť základným pravidlám pre pestovanie zeleniny, ale treba si uvedomiť, že títo ľudia žili roky v konflikte a tak sa prerušilo aj odovzdávanie skúseností z generácie na generáciu,“ vysvetľuje Straka.
Čo bude po odchode jednotiek NATO, nechce odhadovať. „Netrúfam si povedať, ale pesimizmus miestnych je veľavravný,“ dodáva.