V Ruskej federácii o nej informovali iba miestne noviny a jedna regionálna televízia, aj to spôsobom, ktorý dosť pripomína povestné Rádio Jerevan. Čo sa vlastne také neobvyklé udialo? V Rusku odhalili prvý pamätník príslušníkom slovenského vojska, ktorí tam padli v bojoch proti Červenej armáde na strane hitlerovského Nemecka v rokoch druhej svetovej vojny. Presnejšie: zahynuli počas ťaženia na Severnom Kaukaze. Nič viac, ale ani menej.
Pietny akt sa konal koncom mája v Apšeronsku, čo je asi 1 500 kilometrov južne od Moskvy a približne 125 kilometrov od Krasnodaru. Pre lepšiu predstavu: Krasnodarský kraj je rozlohou takmer o tretinu väčší ako Slovensko a má prístup k dvom moriam – k Azovskému na severozápade a k Čiernemu na juhozápade. Z celkovej dĺžky hraníc tohto kraja tvorí pobrežie až 740 kilometrov. Apšeronsk je mesto okresného významu, veľké asi ako Pezinok. Približne 80 kilometrov odtiaľ, už na úpätí kaukazských hôr sa nachádza kúpeľné mestečko Gorjačij Kľuč, ktoré je známe aj za hranicami kraja.
Až sem, za rieku Kubáň, takmer 2 500 kilometrov od domoviny, sa dostali pred vyše 70 rokmi vojaci slovenskej Rýchlej divízie, bojujúcej vo zväzku armádnej skupiny Juh a jej XIV. zboru. Neďaleko Gorjačeho Kľuča sa nachádza vojenský cintorín s hrobmi 115 až 118 Slovákov (údaj sa stále spresňuje). Pamätník chceli pôvodne inštalovať tam, ale mestská samospráva s tým napokon nesúhlasila. Dôvod? Len o pár sto metrov ďalej stojí pamätník padlým červenoarmejcom. Vraj sa to nepatrí…
Voľba potom padla na Apšeronsk. Voľný pozemok sa našiel za týmto mestom, vedľa cintorína padlých nemeckých vojakov, ktorý tu obnovili pred siedmimi rokmi. Pozemok spravuje ruská asociácia Vojennyje memorialy, vďaka čomu odpadli mnohé problémy s vybavovaním súhlasu na miestnych úradoch.
Odhalenie pamätníka sa uskutočnilo zároveň s pochovaním telesných ostatkov siedmich slovenských vojakov, ktoré sa nachádzali v spoločných hroboch spolu s vojakmi wehrmachtu. Dvoch sa medzitým podarilo aj identifikovať: Jozefa Gacíka a Michala Róžana.
Oneskorený obrad sa začal štátnymi hymnami, pokračoval pravoslávnou bohoslužbou, zložením štátnej vlajky. Na truhly v spoločnom hrobe dopadla aj rodná zem dovezená z ďalekej vlasti. V blízkosti pomníka na priľahlom pozemku majú takto pochovať aj ostatky tých 115 či 118 vojakov z Gorjačeho Kľuča. Chcú ich postupne exhumovať a preniesť do Apšeronska. Na pietnom akte sa 29. mája 2013 zúčastnil veľvyslanec Slovenskej republiky v Ruskej federácii Jozef Migaš, zástupcovia ministerstiev obrany i vnútra Slovenska a Ruska. Nemohli chýbať ani tamojšie médiá.
"Na dvoch tabuliach sú zvečnené mená 337 slovenských vojakov, ktorí bojovali na území nášho kraja proti nacistom,“ informovala o novom pamätníku už večer v ten istý deň krasnodarská televízna stanica Deviaty kanál. Reportér sa to vzápätí pokúsil vysvetliť: "V roku 1943 dve slovenské divízie prešli na stranu Červenej armády.“
Ťažko odhadnúť, čoho je v tých dvoch vetách viac: neznalosti základných historických faktov alebo ich zámerného skreslenia z obavy, že holá pravda by mohla pobúriť časť verejnosti, ktorá je dodnes presvedčená o nemožnosti vzdať úctu padlým vojakom bývalého protivníka. Kdekto v Rusku – a predovšetkým stúpenci tamojšej komunistickej strany – ich naďalej vyhlasujú za agresorov, okupantov či dokonca za nacistov.
"Spomínajte na nich a na mŕtvych všetkých vojen,“ vyzýva text jednej pamätnej tabule na nemeckom vojenskom cintoríne. "Ich životy nás nabádajú k zmiereniu.“ Napokon, ženevské konvencie nerozlišujú národnosť vojaka. Každý má právo na dôstojné miesto svojho večného odpočinku, pripomína Gejza Petrík z Ministerstva vnútra SR, ktorý spolupredsedá Spoločnej slovensko-ruskej medzivládnej komisii pre starostlivosť o vojnové hroby.
V Moskve na federálnych úradoch už vraj o tom nikoho netreba presviedčať. Horšie je to na ruskom vidieku. Napokon, netreba sa ani čudovať. Vojna, ktorú tam dodnes nazývajú Veľkou vlasteneckou, sa bolestne dotkla takmer každej rodiny a tie rany sa ešte stále nezacelili…
Rýchla divízia – bleskové víťazstvo?
V spravodajskom šote televízie Deviaty kanál "sedel“ vlastne iba údaj o 337 slovenských vojakoch, ktorých mená si možno prečítať na dvoch pamätných tabuliach. Všetci zahynuli počas bojov na Severnom Kaukaze v rokoch 1942 a 1943. Podľa zistení historikov je to 63 percent z celkového počtu padlých príslušníkov slovenského vojska na území Ruskej federácie.
Severný Kaukaz je bohatý na nerastné suroviny, s ťažbou ropy sa tam začalo už pred 150 rokmi a Hitlera v tejto operácii zaujímala predovšetkým ropa. Jeho tankové vojská na východnom fronte si neodkladne potrebovali doplniť zásoby pohonných hmôt. Pripomeňme si však, čo tomu predchádzalo a ako sa slovenské jednotky dostali až do Krasnodarského kraja.
Tisov režim vyhlásil vojnu Moskve dva dni po začatí operácie Barbarossa. Už 24. júna 1941 motorizovaná Rýchla skupina (vtedy ešte skupina) prekročila slovensko-sovietske hranice. Vojakom síce chýbali samopaly, ťažké guľomety a mínomety, Hitler si však mohol mädliť ruky – na jeho ťažení proti "židoboľševizmu“ sa predsa okrem Maďarov, Rumunov či Talianov zúčastňujú aj "nejakí“ Slovania.
Začiatkom júla 1941 Rýchlu skupinu preformovali na Rýchlu brigádu. Tá mala už takmer 3 400 vojakov, ale iba 36 tankov. Prvý veľký boj čakal brigádu pri ukrajinskom Lipovci 22. júla 1941. Straty boli značné: brigáda prišla o 75 mŕtvych, 167 ranených a 19 vojaci padli do zajatia alebo boli nezvestní, čo spravidla znamenalo, že prebehli na druhú stranu. Slováci nakoniec obsadili Lipovec bez boja, pretože jednotky Červenej armády dostali rozkaz stiahnuť sa. Už deň po bitke o Lipovec sa minister národnej obrany Ferdinand Čatloš rozhodol zreorganizovať všetky slovenské jednotky na východnom fronte do dvoch divízií – Rýchlej a Zaisťovacej. Veliteľom prvej sa stál plukovník Jozef Turanec, druhú dostal na povel plukovník Augustín Malár.
Na východnom fronte sa postupne vystriedalo okolo 100-tisíc našich vojakov. A hoci sa početný stav oboch divízií časom znižoval, ich efektívnosť v boji rástla (zrejme aj vďaka dozbrojeniu). Podľa ruského historika Alexeja Isajeva patril slovenský expedičný zbor medzi najpripravenejšie spomedzi nemeckých satelitov. Veď napokon mal – spočiatku ako jediný – už aj vojnovú skúsenosť z ťaženia proti Poľsku v jeseni 1939 (tiež po boku wehrmachtu).
Slovákom sa však na začiatku vojny so sovietskym Ruskom sľubovalo, že to bude blesková záležitosť a potrvá iba niekoľko týždňov, nanajvýš mesiacov. Prešiel však rok a jej koniec bol stále v nedohľadne a mŕtvych i ranených pribúdalo. Postup Rýchlej divízie prerušovali ťažké pozičné boje, po ktorých zostávali ďalšie spoločné hroby so slovenskými krížmi.
V Bratislave žije dnes už 93-ročný Vladimír Chlebo, ktorého ministerstvo obrany prevelilo v lete 1942 ako vyškoleného stavebného technika do Rostova nad Donom, kde vtedy sídlilo veliteľstvo Rýchlej divízie. Chlebo však potom pokračoval v ceste ešte 190 kilometrov až na pobrežie Azovského mora, do mesta Mariupol. Za mestom už vtedy prebiehala výstavba cintorína slovenských vojakov s monumentálnym pomníkom.
Foto: SLOVAKHERITAGE.ORG
O rozsahu stavebných prác i parametroch tohto vojenského cintorína svedčí fakt, že v septembri 1942 sa tam nachádzal pracovný prápor s 320 vojakmi. "Najprv mal cintorín 194 hrobov, Rýchla divízia však utrpela v bojoch ďalšie straty,“ spomína Chlebo. "Telesné ostatky padlých sa pochovávali nejaký čas aj na cintoríne v Lipovci, ale potom už len v Mariupole. Vozili ich v debnách po troch v každej na vojenských nákladiakoch.“
Tamojší cintorín padlých slovenských vojakov sa dnes nachádza už pod novostavbami. Sám Mariupol už vyše 20 rokov leží na území samostatnej Ukrajiny, s ktorou Slovensko uzavrelo medzivládnu dohodu o starostlivosti o vojnové hroby až pred dvoma rokmi. Podľa G. Petríka sa však Kyjev stále nezapojil do ustanovenia spoločnej slovensko-ukrajinskej medzivládnej komisie, ktorá by umožnila spustiť spoločné projekty. Jeden z nich by sa venoval aj cintorínu v Mariupole.
Kozáci výstavbu pamätníka podporili
Ale vráťme sa späť do vojnových čias a na Severný Kaukaz. Informácia televízie Deviaty kanál o tom, že dve slovenské divízie prešli v roku 1943 na stranu Červenej armády je, prirodzene, veľmi nepresná.
Je však pravda, že po tom, čo sa nemecká 6. armáda dostala pri Stalingrade do sovietskych "klieští“ a nastával zvrat na celom fronte, ubúdalo chuti bojovať aj v slovenských jednotkách. Ale ešte predtým urobila Rýchla divízia doslova skok vpred. Už koncom júla 1942 vytvorila ako prvá v rámci armádnej skupiny Juh predmostie na južnom brehu Dona a postupovala rýchlo smerom na Krasnodar.
V septembri vystriedal generála Jozefa Turanca na veliteľskom poste generál Štefan Jurech. Začiatkom novembra divíziu dozbrojili tankami. V tom čase zaujímala obranné postavenie južne od Krasnodaru v Kutajskej oblasti.
Nemecká ofenzíva, ktorej cieľom bolo dobyť mesto Taupse s dôležitým čiernomorským prístavom, však nevyšla, naopak, jednotky celej armádnej skupiny museli koncom roku 1942 čeliť mohutnej protiofenzíve Červenej armády.
Jurech bol medzi dôstojníkmi svojho štábu známy protifašistickými názormi. Pod vplyvom takmer beznádejnej situácie na fronte začal uvažovať o prechode celej divízie na stranu protivníka. Podľa ruských archívnych zdrojov bolo všetko dohodnuté už 22. januára 1943, o niekoľko dní však velenie armádnej skupiny divíziu nečakane stiahlo z Kaukazu a na Kryme jej zverilo už len budovanie opevnení.
Minister obrany povolal generála na Slovensko, keďže stratil jeho dôveru. Nemci zrejme už vtedy niečo tušili a neskôr sa sami presvedčili o Jurechovej odbojovej činnosti. Hneď na druhý deň po vypuknutí Slovenského národného povstania preto generála zatklo gestapo. Popravili ho pravdepodobne v koncentračnom tábore Flossenberg niekedy na sklonku vojny. So slovenskou delegáciou cestovali pred piatimi týždňami do Krasnodaru na odhalenie pamätníka aj dvaja postarší dôstojníci vo výslužbe – Svetozár Naďovič za Klub generálov SR a Marcel Jurech, syn bývalého veliteľa Rýchlej divízie.
Generál Naďovič mal pred 22 rokmi ako vládny splnomocnenec na starosti odchod sovietskych vojsk z Československa. Teraz bol zvedavý najmä na stretnutia s predstaviteľmi tamojšieho kozáctva, ktorí podporili projekt pamätníka.
Ataman i jeho zástupca zapôsobili na nášho generála silným dojmom: "Oni sa vám naozaj vracajú k najlepším tradíciám svojich predkov, kubánskych kozákov, o čom svedčia nielen ich uniformy, ale napríklad aj to, že neholdujú alkoholu.“
Okolie Apšeronska je priam posiate kozáckymi usadlosťami, takzvanými stanicami. Kutajskaja, Saratovskaja, Imeretinskaja… Všade tam sa kedysi zdržiavali slovenskí vojaci. Pamätníci na nich dodnes spomínajú v dobrom.
Marcel Jurech mal 12 rokov, keď jeho otca nacisti popravili. Zdalo by sa, že v komunistickom režime sa mu bude žiť ako synovi hrdinu, ale opak bol pravdou. Napokon nevydržal večné ústrky a prenasledovanie a emigroval do Kanady. Teraz cestoval do Ruska prvýkrát a bol príjemne prekvapený videným i počutým.
"Ťažké srdce mám však na niektorých našich historikov, najmä tých mladších,“ poznamená medzi rečou, "ktorí píšu o otcovi ako o zradcovi slovenskej veci a vlastných vojakov. Vraj jemu by bolo v sovietskom zajatí hej, ale čo by čakalo ostatných mužov – to mu údajne bolo úplne fuk. Ako môže jeden historik niečo také tvrdiť? Veď otcovi išlo práve o záchranu mužstva!“
Ukazuje sa, že relatívne dávna minulosť stále vyvoláva spory a ľudí rozdeľuje, pričom u nás i v Rusku. Gejza Petrík rozpráva, aké problémy sú napríklad s osadením pamätníka padlým vojakom československých légií v Samare (Slovensko sa podieľalo na jeho financovaní spolu s Českom): "Miestne orgány ho najprv povolili, potom zase nie a už trikrát sa to odkladalo.“
Naposledy vo februári tohto roku, keď miestni aktivisti komunistickej strany a komsomolu usporiadali v uliciach Samary protesty proti odhaleniu pamätníka "nepriateľom (boľševikov) a zločincom“. Pripomeňme si, že ide o obdobie občianskej vojny v Rusku po Októbrovej revolúcii – takmer storočie dozadu.
Už však stoja podobné pamätníky pozdĺž celej Transsibírskej magistrály – vo Vladivostoku, v Krasnojarsku, Čeľabinsku, Nižnom Tagile… A zrejme vyrastú ďalšie, a to aj na miestach cintorínov vojakov slovenského vojska z druhej svetovej vojny. Je však dôležité, aby sa všetko udialo bez zbytočného rozruchu, dôstojne, a najmä – aby sa vzdal hold aj druhej strane. Ako v Apšeronsku: slovenská delegácia sa poklonila najprv padlým červenoarmejcom pri ich monumentálnom pamätníku v centre mesta. Až potom sa vybrala kúsok za mesto pochovať ostatky našich a odhaliť im oveľa skromnejší pomník…