Ľudstvo prichádza o Flemingov zázračný liek

"Objavujú sa stále nové a nové kmene mikroorganizmov, s ktorými si lieky nevedia poradiť. Stali sa rezistentnými – odolnými proti antibiotikám,“ hovorí slovenský vedec profesor Vladimír Krčméry, ktorý vraví, že "vstupujeme do postantibiotickej éry, keď sme na mikróby nemali spoľahlivé liečivá.“

Čo sa stalo, že antibiotiká prehrávajú zápas s novými generáciami mikroorganizmov, z ktorých niektoré spôsobujú smrteľné infekcie a zápalové ochorenia?
To je otázka, ktorá už dlho trápi nielen lekárov. Nevynorila sa včera ani dnes. To, že rezistencia mikróbov na antibiotiká dramaticky stúpa, dlhšie zisťujeme aj na Slovensku. Zrazu máme desiatky pacientov, ktorým pri sepse – ťažkej infekcii – prestávajú zaberať vysokoúčinné antibiotiká, ba objavili sa prípady, keď nezabralo ani jedno spomedzi 24 momentálne používaných antibiotík. Rezistencia na antibiotiká pritom dramaticky stúpa.

Prečo?
Je to preto, lebo sa objavujú mikroorganizmy, ktoré sa prispôsobili novým životným podmienkam. Súčasťou ich životného prostredia sa stali antibiotiká a ony sa proti nim stali takpovediac imúnne. V kontakte s malými dávkami antibiotík, ktoré sa do ľudí dostali o. i. aj prostredníctvom potravín, začali meniť svoju genetickú výzbroj. Akoby sa opancierovali proti antibiotikám. Vyšleme proti nim antibiotickú strelu a ona skĺzne. Aj preto hovoríme, že ľudstvo sa ocitá v situácii spred roka 1943. Vtedy Američania ako prví na svete spustili priemyselnú výrobu penicilínu a pomohli zachrániť život tisíckam zranených spojeneckých vojakov.

Nehovorí oslabujúca účinnosť antibiotík o tom, že ľudstvo kdesi urobilo chybu?
Jednoznačne. Príroda nám aj prostredníctvom mikroorganizmov posiela odkaz, že nič okolo nás nie je raz a navždy pevne dané, život sa stále vyvíja. Na túto zmenu musíme reagovať aj zmenou svojho správania. Budeme silnejší, ak budeme ohľaduplnejší k prírode samej. Ak sa vrátime k svojim koreňom, teda k prírode. Sme jej súčasťou, nemožno ju znásilňovať, víťaziť nad ňou. Musíme si to uvedomiť, potom lepšie pochopíme prostredie, v ktorom žijeme.

Kdesi sme urobili chybu. Zneužili sme vari antibiotiká a teraz sa nám to pomstí?
Antibiotiká sú jeden z piatich hlavných problémov európskeho zdravotníctva, a nie je to náhoda. Naozaj sme podišli nebezpečne blízko k hranici, ktorá si vyžaduje takpovediac systémové zmeny – predovšetkým v našom vlastnom životnom štýle, v tom, ako si zabezpečujeme a túžime predĺžiť a skvalitniť svoju pozemskú existenciu.

Ľudia sa stále viac spoliehajú na lieky. Čakajú, že na každú chorobu a bolesť dostanú nejakú pilulku. Ale aj prosperujúci farmaceutický priemysel narazil, ako ukazujú antibiotiká, na hranice možností. Prečo?
Nič nie je zadarmo, ani vývoj nových liekov. Vývoj vo farmaceutickom priemysle dosiahol vysoké obrátky. Antibiotiká sa používajú všade, ale iba ich predaj v bohatých krajinách vytvára žiaduce finančné zdroje na výskum nových, účinnejších antibiotických liekov. To do istej miery limituje výskum. Peniaze naň sa nedajú stiahnuť z tretieho sveta. Africké krajiny sú síce ľudnaté, ale chudobné. Na výskum sa dá zarobiť len v bohatých častiach sveta – teda v USA a Kanade, v krajinách Európskej únie, Austrálii, na Novom Zélande, v Japonsku či v rozvinutých ázijských ekonomikách.

Antibiotiká sú nielen liek, ale aj tovar. Snahou každého výrobcu je maximalizovať zisky. Nebol to práve rastúci predaj, ktorý spôsobil ich masové rozšírenie, čo v konečnom dôsledku priviedlo k ich nadmernej spotrebe a otupeniu účinnosti ako lieku?
Farmaceutický priemysel urobil obrovský kus práce zásluhou skvelého výskumu. Vynašli sa úžasné lieky na ochorenia, ktoré sa prv nevedeli liečiť, ako je napríklad skleróza multiplex, rôzne nádory. Ale farmaceutické spoločnosti museli niekde získať peniaze na ich vývoj a získavali ich aj predajom antibiotík. Ich odbyt dosiahol takú úroveň, že sme sa dostali k povážlivej hranici – na jednej strane sú z masového rozšírenia antibiotík zreteľné prínosy v liečení ťažkých infekcií a na druhej strane sa prejavujú riziká z vysokej spotreby. Tým najväčším rizikom je rastúca rezistencia mikroorganizmov.

Vysokú spotrebu antibiotík môžu predsa regulovať lekári. Stále sú to lieky na predpis, alebo nie všade?
V Európskej únii, USA, Kanade či Japonsku, jednoducho vo vyspelom svete nemožno antibiotiká predávať ako tzv. OTC lieky, teda navoľno, hoci aj v drogérii. Lenže v krajinách tretieho sveta si akékoľvek antibiotikum kúpite za hotovosť aj na benzínovej pumpe, a to je 80 percent populácie planéty.

Antibiotiká sa dnes nepoužívajú len na liečbu ľudí, ale bežne sa nimi liečia zvieratá. A keby len liečia, ich podávanie stimuluje rast, takže sa môžu zneužiť ako rastový doping. Nesúvisí oslabenie účinnosti antibiotík s ich masovým rozšírením v poľnohospodár­stve?
Pozrime sa, čo hovoria štatistiky. Len 25 percent z celkovej výroby a spotreby antibiotík smeruje do humánnej medicíny. Celé tri štvrtiny sa spotrebúvajú mimo nej. V súčasnosti v médiách rezonujú antibiotiká v hydinovom či bravčovom mäse. Ale možno to všetkých prekvapí, živočíšna výroba a veterinárni lekári, hoci sa podieľajú na celkovej spotrebe až 30 percentami, nie sú hlavnými "konzumentmi“ antibiotík. Zvyšok spotreby s najväčšou pravdepodobnosťou smeruje do rastlinnej výroby. Nikto nevie, koľko antibiotík rozprášia farmári v snahe uchrániť úrodu pred plesňami.

Mnohých zaskočí, že antibiotiká sa používajú ako ochrana na choroby rastlín. Ako to vlastne funguje a čím je to nebezpečné pre ľudí?
Predstava, že medzi antibiotiká patria iba penicilín a od neho odvodené ďalšie lieky, je falošná. Medzi antibiotiká možno zaradiť aj antimykotiká, ktoré sa používajú na ochranu rastlín proti hubám, presnejšie plesniam. Týchto sa spotrebúva na tony, pretože farmári, samozrejme, nechcú, aby im zhnilo ovocie, hrozno alebo splesnivelo obilie. Na poliach, v sadoch a vo vinohradoch sa rozprašujú ochranné látky obsahujúce antimykotiká. Vo svojej podstate sú to, ako napovedá ich chemický vzorec, antibiotiká. Ten sa na nerozoznanie podobá vzorcu antibiotík, ktorými liečia ľudí v humánnej medicíne.

Môžu byť antimykotiká pre ľudí nebezpečné?
Môžu. Ak na rastlinách – obilí alebo ovocí – zostanú zvyšky postrekových látok obsahujúcich antimykotiká a ľudia ich skonzumujú, spustia vlastne proces zvyšovania rezistencie mikroorganizmov. Keď mikróby dostávajú antibiotiká v malých dávkach, prispôsobujú sa im. Je to podobné, ako keď ľudí očkujeme, aby získali odolnosť povedzme proti chrípke. Európska únia a WHO – Svetová zdravotnícka organizácia – sa teraz sústreďujú na to, aby obmedzili vysokú spotrebu antibiotík v humánnej medicíne, pretože mikroorganizmy si na ne za desaťročia sústavnej aplikácie zvykli. Lenže mikróby sa stali odolnejšími aj preto, lebo sme ich rezistenciu začali budovať rezíduami – zvyškami po antibiotikách v ľudskej potrave. A tak živočíšne, ako aj rastlinné výrobky "obohatené“ o antibiotiká sa stávajú mínami, ktoré teraz začínajú tu a tam vybuchovať. Frekvencia potravinových káuz sa zrýchľuje, a to hovorí o tom, že problém sme podcenili. Nedávno sme objavili nášľapnú mínu v kurčatách, čakám, kedy najbližšie stúpime na nálož ukrytú v potravinách rastlinného pôvodu.

Používanie antibiotík v chovoch zvierat je oficiálne povolené. Kľúčové je dodržať ochrannú lehotu. Naozaj, keď sa dodrží, nič nehrozí, alebo sme iba minimalizovali riziko rezíduí na najmenšiu možnú mieru?
Ak v kontrolovaných chovoch hydiny, ošípaných či iných zvierat dodržia ochranné lehoty, potom by mäso či vajcia mali byť v poriadku. Samozrejme, nikdy nedosiahnete nulovú hodnotu. Nejaké stopy po antibiotikách sa objavujú, ale v množstvách, ktoré neúčinkujú na ľudský organizmus priamo. Výskumy ukázali, že je to úplne v poriadku z hľadiska toxicity, mutagenity (dedičných zmien v bunke) aj karciogenity (možnosti vzniku rakoviny). Lenže aj veľmi nízke koncentrácie niečo robia, a to, čo bezprostredne teraz nevidíme a zbadáme to až neskôr v podobe rezistencie na lieky samotné.

Mikroorganizmy vrátane mikróbov sú súčasťou nášho života. Mysleli sme si, že sme ich vytlačili na perifériu životného prostredia, ale ony stále nachádzajú spôsob, ako sa vrátiť. V čom spočíva ich genialita?
Prežije ten, kto sa prispôsobí. Aj mikroorganizmom, ako všetkému, čo je živé, je vlastná ľudská túžba prežiť a dokonale sa prispôsobujú novým životným podmienkam ľudí, zvierat i rastlín. Veď si všimnime, inak bývame, inak chováme zvieratá a pestujeme rastliny. Zisťujeme, že minimálne nízke koncentrácie antibiotík unikajú do životného prostredia. Napríklad zo živočíšnej výroby preniknú cez hnojovicu do odpadových vôd alebo ako hnoj sa dostanú do pôdy. Do podzemnej vody však unikajú aj z netesniacich septikov a neporadia si s nimi ani čistiarne odpadových vôd, ktoré filtrujú splašky z ľudských obydlí vrátane nemocníc. S vodou, pôdou a vzduchom sú ľudia v ustavičnom kontakte, ale práve tak aj mikroorganizmy. Milióny rokov je to ich prirodzené životné prostredie, v ktorom sa teraz stretajú s minimálnymi koncentráciami antibiotík. A nastáva prv netušená pohroma.

Aká?
Kontaktom mikroorganizmov, baktérií mikróbov s malými zvyškovými množstvami antibiotík dochádza k vzniku rezistencie vo vonkajšom prostredí mimo ľudského organizmu a mimo zvieraťa. To riziko nedokážeme vylúčiť. Ochrannými lehotami sme minimalizovali koncentrácie antibiotík tak, že na ľudí nemajú žiadny bezprostredný účinok. Z tejto stránky je to akože o. k., ale, bohužiaľ, rokmi sa naše životné prostredie zamoruje multirezistentnými kmeňmi mikróbov. Táto časovaná bomba tiká čoraz hlasnejšie.

Keby nebolo poľského škandálu, tak sa o tom nezačne ani verejne hovoriť?
Nie je to tabu téma, lekári, mikrobiológovia, výrobcovia liečiv, ale zrejme aj rozhľadení chovatelia a pestovatelia o týchto problémoch vedia. Ale je dobré, že sa o tom začína hovoriť, lebo táto téma sa dotýka každého z nás. A pokiaľ ide o poľský škandál, bol by som opatrný. Nie som si celkom istý, či kauza s antibiotikami sa týka len poľských kurčiat. Isteže, na poľskej farme porušili všetky bezpečnostné zásady, ak prekročili povolené množstvo 3,6-krát. To je naozaj zlé, ale oplatilo by sa pozrieť na to, ako vyzerá celá Európska únia.

Krivdí sa Poliakom, veď ani zďaleka nejde o prvý, mierne povedané, lapsus, ktorý majú na tričku?
To iste. Ale občas mám pocit, že do ostrej a oprávnenej kritiky sa primiešava aj marketing. Je to preto, že Poliaci vyrábajú mnohé potraviny lacnejšie, sú dosť úspešní nielen na Slovensku, ale aj na európskych trhoch. Samozrejme, celkom prirodzene sa vynárajú otázky, keď je niečo lacné, je to aj kvalitné, zdravotne neškodné? Chcem tým povedať len toľko, že Poliaci neboli jediní, kto zlyhal, že sa to pritrafilo aj oveľa bohatším krajinám, kde by to našinec neočakával.

Narážate zrejme na aféru E. Coli, ktorá vypukla v Nemecku a vinník sa hľadal na druhom konci kontinentu.
Uhádli ste. V apríli a máji roku 2011 v Nemecku zomreli desiatky ľudí na nákazu baktériou E. Coli. Tá spôsobila hemolyticko-uremický syndróm a dvetisíc ľudí vtedy skončilo na dialýze. V nemocniciach pomaly denne zomierali ľudia. Pre médiá to bol úžasný hit, najmä preto, lebo dlho sa nevedel zistiť pôvod kontaminovanej zeleniny. Jednou zo stále omieľaných verzií bolo, že nákaza pochádza zo španielskych uhoriek. Nesmierne to poškodilo povesť španielskych farmárov, ktorých potom musela odškodniť Európska únia za stratu dobrého mena. Preto vravím: pri hľadaní vinníka netreba vynášať predčasné súdy. Ukázalo sa totiž, že úder prišiel odtiaľ, odkiaľ ho Nemci zrejme najmenej čakali.

Pripomeňme si odkiaľ, veď aféru s E. Coli prehlušili medzitým iné potravinové škandály.
Trpezlivou analýzou tisícok vzoriek jedla, ktoré skonzumovali postihnutí ľudia, sa nemeckým kolegom podarilo zistiť, že E. Coli bola uchytená na klíčkoch a listoch šalátu, ktorý dopestovali aj v Nemecku. Nejde ani tak o krajinu pôvodu, ale o to, že nášľapnou mínou, ktorej explózia zasiahla tisícky ľudí, bolo poľnohospodárstvo. Nešlo pritom o živočíšny, ale rastlinný výrobok, pričom klíčky a šalát boli kontaminované závlahovou vodou a pôdou. V pôde a vo vode sa našli strašné mikroorganizmy, čo pripravili o život desiatky ľudí, ktorí považovali zeleninu za pilier zdravej výživy.

Ako sa baktérie dostali do vody a pôdy?
To sa presne nepodarilo vypátrať. Pravdepodobne to boli odpadové splaškové vody, možno aj nemocničné. Nevie sa, či zdrojom boli ľudské, alebo zvieracie exkrementy, v každom prípade tam bola pôda a voda kontaminovaná E. Coli. Inak táto baktéria je takpovediac mojou srdcovkou – jej skúmaním som ako mladý lekár odštartoval svoju vedeckú kariéru.

Ako ste sa s ňou zoznámili?
Asi tak, ako to v živote chodí, náhodou. Začiatkom osemdesiatych rokov sme skúmali čistotu vôd v jazerách v okolí Bratislavy. Výsledok bol prekvapujúco šokujúci. Vo vode inak hygienicky dobrej kvality sme našli multirezistentné kmene E. Coli, ktoré sme potom objavili aj v tatranských plesách a vo vysokohorských prameňoch potokov Malej a Veľkej Fatry, ako aj Nízkych Tatier. Keď práca roku 1982 vyšla v poprednom vedeckom časopise v NSR, stretla sa s veľkým ohlasom. Všetci chceli vedieť, ako sa do krištáľovo čistých vôd Tomanovho plesa, kam neviedol ani turistický chodník, dostali multirezistentné kmene na antibiotiká, z ktorých sa mnohé vo vtedajšom Československu vôbec nepoužívali.

Ako teda? Vari tam nespadli z neba?
Doteraz nevieme, ako sa tam dostali, ale predpokladáme, že jazerá "komunikujú“ s vonkajším svetom prostredníctvom vodnej hydiny a vtáctva, ktoré tam doletí, napije sa vody a zanechá po sebe stopu aj v podobe exkrementu.

Prečo si myslíte, že vtáctvo poslúžilo ako nebeský nosič mikroorganizmov?
Pretože všetky problematické mikróby vrátane vírusu vtáčej chrípky prinieslo do Európy z Ázie migrujúce vtáctvo. Po 35 rokoch mám pocit, že sme našli odpoveď, ako sa na Slovensko dostali rezistentné kmene E. Coli. Nielen kačice, ale aj iné vtáctvo vylúči exkrementy v blízkosti jazera. Vo svojom tráviacom trakte donesie vták z jedného miesta Zeme na druhý svoju črevnú flóru, vypustí ju do jazera, kde baktérie a vírusy nachádzajú nové životné prostredie. To, že tento predpoklad môže byť správny, naznačujú aj nálezy mikroorganizmov v iných čistých prostrediach planéty.

Kde napríklad?
Teraz po 30 rokoch jeden z vedcov citoval našu prácu s odkazom, že našiel rezistentné kmene baktérií na grónskom ľadovci a u eskimáckych psov na Baffinovom ostrove, kde sa s vysokou pravdepodobnosťou v živote nijaké antibiotikum neobjavilo. Zato sa tam však pravidelne zastavuje migrujúce vtáctvo. Ak sme si prv mysleli, že na planéte máme prostredie nepoznačené antibiotikami, mýlili sme sa. Rezistentné kmene sa našli aj tam, kde človek nechodí. Na týchto miestach nemajú mikroorganizmy prirodzených nepriateľov, pretože tam pravdepodobne predtým neboli, a čo nemá prirodzeného nepriateľa, to sa premnoží ako králiky dovezené z Európy do Austrálie.

Dokáže vás ešte niečo prekvapiť?
Život je samé prekvapenie, jeho prejavy sú bohatšie, ako si vieme niekedy predstaviť. V južnom Sudáne, kde dvadsať rokov zúrila občianska vojna a neodvážil sa tam vkročiť žiaden beloch, sme zrazu našli v kmeni Dinkov rezistenciu na antibiotiká. Príslušníci tohto kmeňa sa s vysokou pravdepodobnosťou v živote nestretli s antibiotikami. Lekári zistili rezistenciu na antibiotiká aj u peruánskych a bolívijských Indiánov žijúcich vysoko v Andách, ktorí tiež väčšinou antibiotiká neužívali. Túto mozaiku dopĺňa rovnaké zistenie z odľahlých himalájskych dedín. Prichádzame na to, že rezistentné kmene sú všade tam, kde by sme to neboli prv predpokladali.

Povedzte, čo je vlastne bezpečné? Veď dnes už vlastne nikde niet ideálne čisté prostredie.
Bol by som zlý lekár, keby som povedal, že nemáme žiadne východisko. Bolo by to rovné šíreniu poplašnej správy. Situáciu vidím mierne optimisticky. Tento mierny optimizmus však nespočíva na stoličke so štyrmi nohami, ale len na trojnožke, pomyselná štvrtá noha v podobe multirezistencie ju totiž nepodopiera.

Ktoré sú oné tri piliere krehkej stability?
Predovšetkým je to správny životný štýl. Musíme žiť tak, aby sme dostali čo najmenej infekcií. Aspoň 15 minút denne v lete či aj počas zimnej nepohody by sme sa mali hýbať. Dôležité je posilňovanie imunitného systému otužovaním sa v studenej vode. Pomôžme telu mediteránskou (stredomorskou) diétou a kto fajčí, nech čo najskôr prestane.

Životný štýl je v rukách každého z nás. Ale sú aj veci mimo nás?
Ako sa to vezme. Nesporným druhým pilierom stability je farmaceutický priemysel. Pokiaľ ide o vývoj antibiotík, brzdí ho komplikovaný proces schvaľovania nových liekov. Nepochybne ostražitosť pred uvedením lieku na trh je namieste. Ale čas začína hrať proti nám. V USA, kde majú najrozvinutejší farmaceutický priemysel, od chvíle, keď sa objaví molekula účinnej látky po uvedenie lieku na trh, ubehne desať rokov. A to je dosť dlho, hoci na druhej strane možno pochopiť, že treba preskúmať toxicitu nového lieku.

Zrejme nie náhodou poukazujete na to, že treba urýchliť vývoj antibiotík. Čo nás okrem rastúcej odolnosti mikroorganizmov tlačí?
To, že vývoj napriek ohromným poznatkom o mikroorganizmoch je zdĺhavý. Objavili sa určité nové molekuly antibiotík, ale je ich žalostne málo. Kým ešte začiatkom deväťdesiatych rokov sa ročne na celom svete prihlasovalo 20 druhov nových antibiotík, minulý rok v USA, ktoré sú kráľovstvom farmaceutického priemyslu, sa podali len dve žiadosti o registráciu antibiotík. Vývoj a výrobu nových antibiotík treba rozhodne urýchliť.

Aký prostriedok ešte môžeme vytiahnuť do boja so životunebezpečnými mikroorganizmami?
Históriu, profesionálnu skúsenosť. Nenadarmo sa vraví – historia magistra vitae. Z mojej 30-ročnej praxe vyplýva, že len čo vyradíte nejaké antibiotikum z používania, po istom čase sú naň mikroorganizmy opäť citlivé. Ak napríklad prestaneme používať chloramfenikol, o desať rokov všetky kmene, ktoré boli na toto antibiotikum rezistentné, sú naň znova citlivé. Zistili sme, že rezistencia je reverzibilná (vratná), ale to, čo presne nevieme, je čas, kedy sa citlivosť na antibiotiká znova vracia.

Ako pracujete s týmto poznatkom?
Opieram sa o údaje len zo štyroch krajín – Slovenska, Fínska, Dánska a Islandu. Nevýhodou je, že ide o malé krajiny, zato všetky majú pomerne centralizovanú antibiotickú politiku. Môžete urobiť jedno dobré rozhodnutie, napríklad ministerská komisia, v ktorej som pracoval a pracujem, rozhodne, že nezaregistruje nejaký liek alebo iný vyradí. Ak sa liek nebude na Slovensku istý čas používať – povedzme päť alebo desať rokov, potom dnes rezistentné kmene mikroorganizmov môžu byť naň opäť citlivé. Máme však aj inú možnosť.

Akú?
Zistili sme, že úplne nové, najstrašnejšie rezistentné kmene mikroorganizmov, ktoré najviac zabíjajú a sú rezistentné na všetkých 24 testovaných antibiotík, kapitulujú, keď sa na liečbu nasadia tzv. muzeálne, ak chcete, archaické antibiotiká. Testy ukázali, že na ne sú mikroorganizmy takmer stopercentne citlivé. Ak liečime pacienta, ktorý má multirezistentný kmeň a hrozí mu smrť, nasadíme tzv. muzeálne antibiotikum registrované už len v niektorých rozvojových krajinách. Napríklad indický farmaceutický priemysel vyrába veľa antibiotík, ktoré vyspelý svet zavrhol, pretože boli "staré“. Naša škola má jednu misiu v Indii a ďalšie v Keni. Keď sa na Slovensku vyskytli ťažké malárie, dal som letecky doviezť antimalariká z Kene a zachránili našim ľuďom život. Teraz sme si nechali doviezť dve antibiotiká, jedno zo Sudánu a druhé z Indie, ktoré sa v Európe už desať rokov nepoužívajú. Kritické situácie vieme prekonať aj za pomoci Rakúšanov, ktorí majú stále k dispozícii niektoré staré typy antibiotík.

V dôsledku intenzifikácie výroby potravín aj pomocou antibiotík vybuchujú teraz ľudstvu pod nohami nečakané nášľapné míny. Ktoré vás najviac šokovali?
U niektorých pacientov s leukémiou a transplantáciou kostnej drene, ktorí sú dlho na silných liekoch, sme zaregistrovali kvasinky, ktoré sa nikdy predtým ako humánny patogén neobjavovali. Pochádzajú z vonkajšieho prostredia a z potravinárskej biotechnológie. Predstavte si, že máme stále viac onkologických pacientov, ktorí majú kvasinky, ktoré sa používajú na skvasovanie kefírov, jogurtov či fermentáciu syrov. Mali sme dokonca pacientov, ktorí mali pivné a vínne kvasinky v krvi, s čím sme sa nikdy predtým nestretávali.

O čom to svedčí?
Jednoznačne o tom, že bola prelomená hranica medzi ľudským, veterinárnym a rastlinným patogénom. Najčerstvejším zistením mojich kolegýň doktoriek Anny Liškovej, Nade Kulkovej a Jaroslavy Sokolovej je, že v dýchacom systéme našich kambodžských sirôt s HIV sa nachádzajú mikróby, ktoré sa predtým u detí prakticky nevyskytovali, nachádzali sa len u domácich zvierat. Jednoducho, ľuďom začínajú komplikovať život mikroorganizmy, ktoré sa do ich organizmu tlačia z poľnohospodárstva a potravinárstva. To však nie je všetko.

Pred čím ešte chcete vystríhať?
Pred domácim chovom exotických živočíchov. Voľakedy ľudia mali v maštali dobytok, ovce, kozy, sliepky, kravy. Lenže teraz sa v domácnostiach začínajú chovať nielen škrečky, ale aj plazy, korytnačky, tarantule. Spolu s nimi sa objavujú mikróby, s ktorými sa v našom prostredí ľudský organizmus nikdy nestretol. Prichádzajú k nám pacienti, ktorých pohrýzol leguán, poštípal tropický pavúk. V ranách, čo sa nehoja, nachádzame mikróby, s ktorými sme sa u nás doteraz nestretli. Všetky tieto infekcie sa zle hoja preto, lebo nemáme v tele na ne protilátky. Dúfam, že táto informácia ľudí odradí od neuvážených chovateľských ambícií.

Máte pre ľudí aj nejakú povzbudzujúcu správu?
Pravdaže. Bol by som rád, keby sa dali viac očkovať. Hoci vakcináciu v poslednom čase spochybňujú rôzne pavedecké kampane šírené zo zahraničia, je očkovanie jedným z najspoľahli­vejších spôsobov, ako výrazne obmedziť spotrebu antibiotík. Keď sme pred pätnástimi rokmi začali očkovať proti haemophilus influenzae, úplne zmizli ťažké zápaly dýchacích ciest, na ktoré sa deti dusili v sanitkách, a takmer vymizli aj zápaly mozgových blán spôsobené týmto mikróbom. Pred desiatimi rokmi sme začali očkovať proti pneumokokom, čím sa znížila ich rezistencia na antibiotiká. Očkovanie proti bežným respiračným patogénom je prevereným systémom nielen na zníženie infekcie samotnej, ale aj na razantné zníženie antibiotickej rezistencie. Lebo keď máte zaočkovaných ľudí, nepotrebujete toľko antibiotík. A keď žiadate menej antibiotík, je nižší selekčný tlak antibiotík na rezistenciu mikroorganizmov.

Prečo zlyhávajú očkovacie programy?
Možno je to o celkovej zdravotnej politike. Sú krajiny ako Holandsko, Fínsko a Švédsko, kde znížili antibiotickú rezistenciu silnými mediálnymi kampaňami. Holanďania presvedčili ľudí o výhodnosti očkovania proti chrípke tým, že ľudia dostali vakcínu od svojho rodinného lekára zadarmo. V Holandsku je teraz rezistencia na penicilín a pneumokoky menej ako 5 percent, ale na Slovensku asi 15 percent, v Maďarsku 25, vo Francúzsku 30. Je to jednoduchá stratégia – zadarmo vakcíny proti chrípke.

Ako sa stať zdravším národom?
Po čom ľudia túžia? Žiť dlhšie a kvalitnejšie. Tieto dve veci musia ísť spolu. Ak sa zamyslíme, ako doteraz žijeme, čo jeme, čomu veríme, čo podceňujeme, možno už zajtra začneme premýšľať, ako svoj život zmeniť.