Ukázal Američanom, ako sa dá padať pomaly

Kde je pamätník vynálezcu padáka Štefana Baniča, ktorý takmer štyri desaťročia stál pred budovou bratislavského letiska?

30.07.2013 08:00
debata (15)
Jediná dochovaná fotografia Štefana Baniča, inú... Foto: WIKIPEDIA
Štefan Banič, padák, vynálezca Jediná dochovaná fotografia Štefana Baniča, inú nemá ani rodina.

Keď sa pred časom rozbehla jeho rekonštrukcia, zmizol aj s celým okolitým parčíkom, aby uvoľnil miesto veľkoparkovisku. Vlani nový terminál letiska dokončili, aj ho otvorili, ale bez navrátenia pomníka.

Hádajte, kto z Bratislavčanov si to všimol. Nikto, až na niekoľkých Baničových príbuzných a pár členov Klubu vojenských výsadkárov.

Baničova pravnučka, dnes už svetoznáma fotografka Silvia Vaculíková sa písomne obrátila na magistrát mesta. Odpovedali jej, že to prešetria, ale viac sa neozvali. Ladislav Hreha z klubu výsadkárov sa ústne pýtal kohosi z vedenia letiska. Plastika je vraj v depozitári, povedali mu, a hľadá sa pre ňu vhodné miesto.

Medzitým uplynul rok, a nič sa neudialo. Navyše je tu 100. výročie zhotovenia prvého funkčného padáka na svete a onedlho si pripomenieme i 100 rokov od jeho patentovania. Požiadali sme preto o stanovisko hovorcu letiska Karola Farkašovského.

Potvrdil nám, že pôvodný pamätník Štefana Baniča sa skutočne nachádza v sklade a že s jeho osadením „v budúcnosti“ rátajú. Čo sa týka umiestnenia, zvažujú „niekoľko alternatív“.

Má to však jeden háčik: sochu, ktorá je v správe mestského pamiatkového ústavu, treba zreštaurovať, „čo je v súčasnosti s ohľadom na ekonomické možnosti asi dlhodobejší proces a nerieši ho samotné letisko“.

Bez ohľadu na to vzniká dojem, že Banič viac-menej nikomu na Slovensku nechýba. Napokon tento vynálezca už raz bol takmer zabudnutý – doma, ale i v Amerike, kde sa najviac preslávil.

Nie sme až takí truľovia

„My Slováci nie sme takí sprostí, ako vyzeráme,“ hovorí Banič ústami Stanislava Štepku (a v jeho tvrdom nárečí). „Na voľačo prísť, na myšlienku, na nápad a ten nápad aj uskutočniť, to nemôže bársaký truľo, to môže len Voľakto.“

Od uvedenia Štepkovej hry Loď Svet v podaní Radošinského naivného divadla uplynie čoskoro štvrťstoročie. V literatúre figuruje Banič predovšetkým ako „otec padáka“, Štepka však pojal svoju postavu širšie, priam cimermanovsky. Uvažuje nadčasovo, s perspektívou, vynalieza to i ono, napríklad aj divadelnú hru.

Prečo si však kupuje murársky majster šífkartu a vyberá sa za veľkú mláku? Iste odchádzal za lepším zárobkom, ale aj – ak už nie predovšetkým – aby zrealizoval svoj sen, a to sa údajne dalo len v Amerike, „kde sú vysoké budovy“ a kde nebude na posmech celým Smoleniciam, ak dopadne príliš tvrdo. Lebo svoj nápad musí vyskúšať takpovediac na vlastnej koži.

Vraj nechce tým dosiahnuť veľa – opäť citujeme Štepku – „iba toľko, že ak už ľudia padajú, nech padajú pomalšie“ a, prípadne, „aby mali chuť to urobiť aj naopak… troška troška vyletieť“.

Banič si pridobre uvedomuje, že jeho sen tak či tak „zrazí krutá pravda“, chce ho však mať a chce, aby ho mali aj druhí. „Nie je to mnoho pre život, ale nie je to ani málo,“ mudruje veľký vynálezca prostredníctvom Štepku.

Rok pred uvedením Lode Svet v bratislavskom PKO mala na televíznych obrazovkách premiéru dráma Miliónový chlap v réžii Petra Hledíka. Podľa dobovej recenzie sa mu podarilo nabúrať niektoré mýty o Baničovi a ukázať nežičlivé okolie vynálezcu, ktoré mu neverí a len čaká, kedy zbohatne. Hlavnú postavu si zahral Jiří Kodeš, ktorý dodal svojmu hrdinovi „potrebnú dávku nepatetickej presvedčivosti“, napísala autorka recenzie.

Pred piatimi rokmi Dvojka znovu odvysielala Miliónového chlapa a bolo zaujímavé sledovať ohlasy divákov na internete. Aspoň jeden za všetky: „Jedna vec je niečo vymyslieť, ale bolo treba aj nájsť šialenca, ktorý tento vynález vyskúša a skočí… Musím uznať, že Banič mal poriadnu odvahu a naozaj skočil. Za aké smiešne peniaze tento dobrosrdečný človek nakoniec patent predal americkej armáde, to sa až rozum zastavuje.“

Zdá sa teda, že Baničov príbeh môže byť príťažlivý aj pre súčasníka, pre nedostatok historických prameňov sa však poddáva skôr fikcii ako reči faktov, viac umeleckému ako vedeckému spracovaniu.

Bosák, Murgaš, Banič…

Banič odišiel do Ameriky v roku 1907. V tých časoch sa sťahovalo za prácou do zámoria až 50 000 Slovákov ročne. Pre zaujímavosť, v rokoch 1899 až 1913 zaregistrovali prístavné úrady v USA 451 457 osôb, ktoré nahlásili slovenskú národnosť.

Takmer pol milióna ľudí, čiže významná časť malého národa – zrejme tá podnikavejšia a priebojnejšia – sa rozhodla hľadať šťastie v cudzine.

Mnohí utekali aj pred stupňujúcou sa maďarizáciou. Nielen domáce, aj niektoré americké zdroje uvádzajú, že Banič ako uvedomelý Slovák nemohol v Uhorsku pokračovať v štúdiu a neskôr prišiel aj o prácu na majetku grófa Pálffyho.

Mal 37 rokov, keď sa rozhodol odísť do Spojených štátov. Bol vtedy už ženatý? V žiadnom Baničovom životopise niet ani zmienky o jeho manželke. Naša otázka trocha zaskočila aj pravnučku, potom si však spomenula, čo sa o tom traduje v rodine: „Prastarý otec sa oženil ešte pred cestou do Ameriky, odišiel tam však sám a jediný syn Ján, môj dedo, sa narodil až po jeho návrate domov, do Smoleníc.“

Titulná strana patentovej listiny Baničovho... Foto: Smolenice.com
Štefan Banič, padák, vynálezca Titulná strana patentovej listiny Baničovho padáka.

Mnohí imigranti nachádzali v Spojených štátoch nielen obživu, ale aj podmienky na uplatnenie svojich talentov. Viacerí vďaka tomu naplnili americký sen a zbohatli praktický z ničoho alebo vyšvihli sa medzi elitu USA.

Za všetkých spomeňme aspoň Michala Bosáka z Okrúhleho pri Stropkove. Už ako 17-ročný chlapec sa Bosák v roku 1886 vybral z rodného Šariša hľadať si prácu v Spojených štátoch. Mal vtedy za sebou len štyri zimy školskej dochádzky a vo vrecku jeden jediný dolár.

V roku 1907, v čase príchodu Baniča do Ameriky, Bosák už viedol First National Bank a jeho podpis sa práve objavil na novej 10-dolárovke!

Baničov príbeh v USA však pripomína skôr peripetie iného vynaliezavého Slováka – Jozefa Murgaša. Ten zažil svojich „desať minút slávy“ už v roku 1905. V americkom mestečku Wilkes Barre vyskúšal vtedy ako prvý človek na svete bezdrôtový prenos hlasu.

Rodák z Tajova sa stal slávnym, nájdeme ho vo všetkých encyklopédiách, ale nezbohatol. Nobelovu cenu za rádiotelegrafiu získal napokon, po dlhých sporoch o prvenstvo, Talian Guglielmo Marconi.

Ako zachrániť pilotov?

Banič našiel dočasný domov v pensylvánskom mestečku Greenville. Pracoval tam ako baník, kamenár a neskôr v strojárskych závodoch, kde sa prejavil aj ako zlepšovateľ. Začal navštevovať večernú priemyslovku, naučil sa po anglicky.

V tom čase ho zaujalo letectvo, ktoré sa dostávalo z plienok a napredovalo míľovými krokmi. Pripomeňme si, že už v roku 1902 vyskúšali dvaja Američania, bratia Wilbur a Orwille Wrigtovci svoje motorové lietadlo. Preletelo síce len 53 metrov, ale boli prví a na zápis do historických análov to stačilo.

V júli 1909 preletel Francúz Luis Blériot už aj kanál La Manche – takmer 33 kilometrov nad morom! A len o rok neskôr zostrojil v Pešti svoje prvé lietadlo dolnozemský Slovák Andrej Kvas.

Štefan hltal správy o „aviatikoch“ a ich „monoplanoch“, ktoré pravidelne prinášali vtedajšie noviny. V roku 1912 bol svedkom tragickej nehody jedného lietadla – podrobnosti nemáme – a začal premýšľať, ako by sa tomu dalo predísť. Predovšetkým – ako by sa mohol zachrániť pilot v prípade náhleho zlyhania motora alebo inej katastrofy.

Ako dospel k svojmu vynálezu, to si možno len domýšľať. Dosť na tom, že v roku 1913 ho zostrojil – údajne s pomocou študovaného krajana, inžiniera Františka Jankoviča pôvodom z Klčovian pri Trnave – a potom sám nové zariadenie aj vyskúšal. Pravdepodobne najprv niekde v Greenville.

Banič onedlho predložil svoj vynález Patentovému úradu USA. Prihláška sa začína vetou: „Nech je známe, že ja Stephan Banič, pôvodom z rakúsko-uhorského cisárstva, usadený v Greenville, okres Mercer, štát Pensylvánia, vynašiel som isté nové účelné zlepšenie padákov, o čom podávam podrobné vysvetlenie.“

Slovák Banič totiž nebol jediný, komu napadlo v Spojených štátoch či inde zostrojiť a dať si patentovať torbový padák. Mal predchodcov vo Francúzovi Jeanovi Blanchardovi, Američanovi Tomovi Baldwinovi a Rusovi Koteľnikovovi. Banič však prišiel s originálnou konštrukciou.

Podľa Emila Tencera, autora dvojzväzkových Dejín parašutizmu, navrhol Banič prvý použiteľný letecký padák. Spočíval na princípe dáždnika, ktorý sa otváral sústavou niekoľkých pružín a mal vyriešený aj problém tzv. plávania vo vzduchu.

Skok zo strechy mrakodrapu

To, čo nasledovalo, si zasluhuje osobitnú kapitolku.

Pred sto rokmi nestačilo presvedčiť patentový úrad o novosti a využiteľnosti vynálezu technickými výkresmi či výpočtami. Od Baniča sa žiadali praktické ukážky a rukolapné dôkazy. Vydaniu patentovej listiny preto predchádzal jeho zoskok padákom.

Americké zdroje sa zhodujú v dátume – malo sa tak stať 3. júna 1914 pred zrakmi zástupcov patentového úradu vo Washingtone. Banič zoskočil zo strechy výškovej budovy, ktorá mala – a tu sa pramene rozchádzajú – buď 15, alebo 41 poschodí.

Neskôr mal Banič zoskočiť aj z lietadla, a to zo 600-metrovej výšky, ale v historickej literatúre i v médiách, napríklad pri vyhlasovaní nositeľov Medailí Štefana Baniča, ktoré pravidelne udeľuje Americká parašutistická nadácia, sa viac spomína onen zoskok zo strechy mrakodrapu.

Mnohí autori ho totiž považujú ani nie tak za začiatok dejín športového parašutizmu, ako skôr za najdôležitejší medzník v histórii takého extrémneho športu, akým dozaista je base jumping. Lebo kým pri skákaní z lietadla, teda pri sky divingu, má parašutista aj záložný padák, pri base jumpingu ho človek nemá. Napokon bol by mu na nič – v prípade potreby by nezostával čas otvoriť ho…

Banič teda riskujúc zdravie a život demonštroval funkčnosť svojho vynálezu. Už o necelé tri mesiace nato, 25. augusta 1914, získal naň patent.

Patentová listina č. 1 108 484 sa zachovala a je jedným z mála dokumentov potvrdzujúcich Baničovu tvorivosť. Okrem podrobného opisu konštrukcie padáka obsahuje ustanovenia, ktoré priznávajú autorovi vynálezu a jeho dedičom patentové práva na obdobie 17 rokov. Čiže právo vyrábať, používať a predávať uvedený vynález v Spojených štátoch.

Baničov padák dostal patent necelý mesiac po vypuknutí prvej svetovej vojny, a tak zaujal najmä vznikajúce vojenské letectvo USA.

Nepoznáme okolnosti, za akých Banič fakticky daroval patentové práva armáde. Bol vo finančnej tiesni? Alebo neprikladal odmene až taký veľký význam a viac mu išlo o praktické uplatnenie svojho vynálezu, predovšetkým o záchranu životov?

Dosť na tom, že vtedajšie letecké zbory (dnes Air Force) USA chceli aspoň morálne oceniť autora patentu, a tak Baniča prijali za svojho čestného člena.

Historici nie sú zajedno v otázke, či Baničov padák sa využil už počas prvej svetovej vojny. Tencer tvrdí, že na sklonku vojny áno, ale iba armádou Spojených štátov. „Sú o tom aj dokumenty, že ich vojenskí letci boli vybavení padákmi,“ dodáva.

V uznesení Senátu štátu Pensylvánia z júna 1989 sa uvádza, že "mnohí veteráni vďačia za svoj život Štefanovi Baničovi a veľa vojenských operácií by sa nemohlo úspešne uskutočniť bez použitia padákov“. Podľa Hrehu sa však podobné tvrdenia môžu vzťahovať najmä na veteránov a operácie druhej svetovej vojny, kde sa padáky používali už v masovom meradle. Ale boli to ešte Baničove padáky?

„Mali modernejšiu konštrukciu, určite však nadväzovali aj na Baničov padák,“ odpovedá 71-ročný bývalý príslušník „červených baretov“ a od minulého roku aj nositeľ Striebornej medaily Štefana Baniča od Americkej parašutistickej nadácie.

Splnil si svoj slovenský sen

Po trinástich rokoch sa Banič vrátil domov – už nie do starého Uhorska, ale do nového Československa. Čo robil v Amerike tak dlho? Máme o tom len kusé správy. Pracoval a žil naďalej v Greenwille, údajne mal tam aj románik s istou Poľkou.

Jeho pravnučka Silvia Vaculíková tomu veľmi neverí, hoci vie, že prastarý otec bol tiež len človek z mäsa a kostí. „Doma sa však o takých veciach veľmi nehovorilo.“ Pre ňu je dôležité, že prastarý otec tu vôbec bol a že zrejme po ňom zdedila tvorivé gény.

V Smoleniciach sa po Baničovom návrate šírilo, že v Amerike zbohatol a všetky peniaze prehral v kartách, čo, samozrejme, nebola pravda.

Na Smolenickom zámku práve vtedy prebiehala veľká výstavba, a tak sa Banič zamestnal ako strelmajster v miestnom kameňolome. Vo voľnom čase sa venoval ovocinárstvu.

Synovi Jánovi a jeho priateľovi Imrichovi Vajsábelovi pomohol neskôr pri prieskume jaskýň na Drinkovom vrchu. Dokonca im vraj urobil odstrel, ktorým odkryl chodbu do jaskyne Driny!

Jeden zdroj pripisuje Baničovi aj objav ložiska barytu pri Smoleniciach, iné pramene to však nepotvrdzujú. Zrejme niekto by z neho rád urobil slovenského Járu da Cimrmana, ale načo?

Keď Banič zomrel takmer celkom zabudnutý, stalo sa to 2. januára 1941, hviezdny okamih mal dávno za sebou: zažil ho 3. júna 1914 na streche washingtonského mrakodrapu. Svoj sen si splnil. Nebol to však sen americký, veď nezbohatol, lež len taký slovenský: ukázať svetu, že nie sme truľovia, že aj my čosi dokážeme…

© Autorské práva vyhradené

15 debata chyba
Viac na túto tému: #Štefan Banič #padák #vynálezca