Tento rezký pán viedol spevácke súbory a orchestre nepretržite 76 rokov, čím prekonal doterajší rekord Španiela Juana Garcés Queralta, ktorý oddirigoval 71 rokov.
Karmažin oslávil v septembri 91 rokov, a hoci sa s kariérou dirigenta oficiálne rozlúčil už vlani 22. septembra, naďalej hráva na slávnostných obradoch na Mestskom úrade v Seredi, v Šintave, v kostoloch na klavíri a na organe. Stále šoféruje, teší sa zo svojho malého auta značky Daewoo, s malým, no výkonným turbomotorom, a s plnou vážnosťou dopovie, že každý rok absolvuje povinnú lekársku prehliadku. „Zrak aj sluch mi ešte stále slúžia dobre.“
Matrice s notami pre spevákov pripravuje na počítači, aktívne používa internet a je vlastne chodiacou encyklopédiou, pretože si pamätá takmer všetkých spevákov a dejateľov, ktorí budovali spevácke zbory v Seredi a okolí a skoro všetky piesne. Býva sám v skromnom byte v Seredi. A hoci sa sťažuje na chýbajúci výťah, takmer tridsiatku točitých schodov vedúcich k miestnosti organistu v neďalekom Kostole sv. Jána Krstiteľa vybehne bez toho, aby sa zadýchal.
Štýl dirigovania za sedem desaťročí vraj zmenil len minimálne. „Skúsený dirigent možno už nerobí tak dôsledne formuly a vzorce, nekreslí trojuholníky, no rukami hýbe viac precítene, aby sprostredkoval myšlienky autora skladby,“ naznačil dirigent. Čo sa však za taký dlhý čas výrazne menilo, bol repertoár speváckych zborov. Podľa Karmažina sa prispôsoboval dobe a režimu a s úsmevom povedal, že siahal od Stalina až k pápežovi.
Spočiatku totiž hrávali ľudové piesne, národné, vlastenecké a postupne prechádzali na socialistické. „Boli to napríklad Rodná zem, Hymnus mieru, Sviatok Slovensku, Kto za pravdu horí, ale aj Pochod povstalcov, Příchod Rudé armády či Kantáta Stalinovi. Po roku 1989 sme častejšie spievali chrámové piesne. V latinčine, nemčine, maďarčine, ale aj angličtine. Vystupovali sme aj na audiencii u pápeža Jána Pavla II. vo Vatikáne s piesňou Exaltabo Te Deus Meus, za čo sme dostali ďakovný list. Nuž a v dnešnej dobe sa zas čoraz viac spieva gospel, černošské spirituály a moderné piesne.“
Väčšinu času dirigoval prstami. Paličku používal minimálne a za celú kariéru ju vymenil asi len tri razy. „Aj to sa stalo len vtedy, keď som sa nahneval a tak som ňou tresol, až sa zlomila.“ Jeho prvou paličkou bola obyčajná ceruzka, ktorou napodobňoval učiteľa hudobnej výchovy Floriána Ondriša. „Robil som to poza jeho chrbát, no raz sa v chodbičke medzi lavicami zvrtol, zbadal ma, chytil za šticu a postavil ma pred celú triedu, aby som dirigoval.“
Jeho prvým oficiálnym vystúpením bolo dirigovanie na Stromkovej slávnosti v Leopoldove (niekdajšom Mestečku). V parku sa vysádzali lipy a malému Karmažinovi navŕšili kopec z hliny, na ktorý ho postavili, aby ho speváci videli. Pieseň sa volala Zasadil som čerešienku v humne, písal sa rok 1936, Karmažin mal len 14 rokov a medzi spevákmi bol aj neskorší skladateľ Milan Novák, ktorý vtedy ešte netušil, že bude národným umelcom. Práve on zaslal do Giunnessovej knihy rekordov čestné vyhlásenie o tom, že Karmažin na tejto slávnosti dirigoval a vďaka nemu uznali rekord.
Manželku Editu spoznal v speváckom zbore Zvon, ktorý sám viedol 70 rokov. Ľudia v okolí ho prezývali Spevokol Zvon – sobášna kancelária, pretože sa tu od roku 1925 zosobášilo 18 párov. Celkovo sa tu vystriedalo asi 500 spevákov, odohrali vyše 600 koncertov v 30 krajinách sveta, výnimkou nebola ani Smetanova sieň Obecného domu v Prahe. Mnohých spevákov a speváčky zo zboru viedol Karmažin od útleho detstva až do dôchodku.