Sociálne podniky na druhý pokus. Vyhnú sa škandálom?

Už by však nemali byť podporované miliónovými dotáciami z eurofondov. Za prvej Ficovej vlády osem sociálnych podnikov sprevádzali škandály. Stratili sa v nich milióny eur z eurofondov, kauza sa doteraz vyšetruje.

Novú formu podnikov podporuje rezort práce. „Na tému hľadania nových opatrení, ktoré by mohli pomôcť pri riešení zamestnávania ľudí znevýhodnených na pracovnom trhu, už minister práce Ján Richter rokoval s vedúcimi predstaviteľmi Inštitútu zamestnanosti,“ potvrdil tento zámer zatiaľ len nepriamo hovorca sociálneho rezortu Michal Stuška.

Práve mimovládny inštitút už niekoľko rokov presadzuje zakladanie takzvaných podnikov inkluzívneho zamestnávania. „V piatok 13. decembra usporiadame aj konferenciu s názvom Inkluzívne zamestnávanie, nad ktorou minister Richter prevzal záštitu. Veríme, že si túto tému rozdiskutujeme do hĺbky a myšlienku sa nám konečne podarí presadiť,“ tvrdí riaditeľ organizácie Michal Páleník.

Inkluzívne podniky by podľa Páleníka boli v podstate malé lokálne firmy, ktoré by realizovali objednávky menšieho rozsahu, povinne zabezpečované verejným sektorom. Miestne či regionálne samosprávy, správy ciest, diaľničná spoločnosť, vodohospodárske podniky a podobne by tak zo zákona mali povinnosť obstarávať si ich výhradne cez takéto podniky. Ľudia v nich zamestnaní by síce takisto vykonávali najmä jednoduché manuálne práce, no rozdiel by bol v tom, že by pracovnú náplň získavali klasickým verejným obstarávaním.

Z troch štvrtín by podniky zamestnávali len ľudí, ktorých bežne nik zamestnať nechce. Zvyšok by tvorili zamestnanci, čo by ich prácu organizovali a kontrolovali. Podniky by sa o objednávky uchádzali cez verejné obstarávania. „Určite by nebrali prácu bežným firmám, veď tie by si prinajmenšom mohli vytvoriť dcéru, ktorá by sa pri splnení podmienok obstarávaní takisto mohla zúčastniť,“ mieni.

Inkluzívne zamestnávanie teda podľa Páleníka treba chápať ako istú špecifickú formu štátom zaručenej práce pre dlhodobo nezamestnaných. „Vychádzame pritom z predpokladu, že ak ľudia odkázaní na dávky dostanú aspoň na určitý čas zamestnanie, zvýšia si tým nielen životnú úroveň, ale aj šance na otvorenom trhu práce,“ vysvetľuje Páleník. V inkluzívnom podniku, ako pokračuje, by neštandardní zamestnanci mali dostať štandardnú prácu, dohodnutú v riadnej pracovnej zmluve na dobu určitú. „Taká zmluva mu zaručí nielen pracovnoprávnu ochranu, ale aj umožní kontrolovať pracovnú disciplínu a plnenie povinností,“ dodáva.

Páleník pripúšťa, že od „neštandardných“ pracovníkov nemožno automaticky očakávať „štandardné“ pracovné výkony. „Pravdaže, na takýchto pracovníkov nemožno klásť obvykle tvrdé nároky. S tým by sa aj v zmluvách malo počítať,“ hovorí. Ďalší rozdiel oproti bežnému stavu by podľa neho bol, že zamestnanec by mal dostať možnosť okamžite odísť, ak si nájde normálne zamestnanie. Keby robiť odmietal, stratil by zase nárok na časť dávok v hmotnej núdzi. „V žiadnom prípade by už neplatilo to, čo doteraz – že aj ak príde na aktivačné práce opitý a ukradne lopatu, dostane aktivačný príspevok, lebo bol podpísaný na prezenčke,“ podotkol Páleník.

Sociologička Zuzana Kusá nemá k návrhu zásadné výhrady, víta každú snahu vytvárať pre danú kategóriu ľudí pracovné príležitosti. Namieta však, že inkluzívne podniky by mohli celkom vytlačiť aktivačné práce, ktorými si sociálne odkázaní môžu čiastočne zlepšiť dávky v hmotnej núdzi. „Práca v inkluzívnom podniku nebude dostupná pre všetkých odkázaných, zamestnajú a, prirodzene, aj lepšie zaplatia len malú skupinu tých najlepších. No tých ostatných, naopak, ukrátia zrejme aj o aktivačný príspevok,“ myslí si. Takisto predpoklad, že inkluzívne firmy sa dokážu „samouživiť“, považuje za sporný.

Sociálne podniky vznikali za prvej Ficovej vlády, keď bola ministerkou práce Viera Tomanová. Veľkolepý projekt sa však skončil fiaskom. V ôsmich pilotných podnikoch, ktoré mali byť akousi jeho „výkladnou skriňou“, zmizlo 11 miliónov eur z Európskeho sociálneho fondu. Podniky likvidovali bežné firmy pôsobiace v okolí, ktoré nedostávali štedré dotácie. Mali problémy s vykazovaním zisku či s neujasneným spôsobom verejného obstarávania. Všetky postupne zanikli, štátu sa nepodarilo ani získať časť peňazí späť cez dražbu ich majetku. Kauza sociálnych podnikov dodnes nie je úplne uzavretá.

V čom by sa vlastne inkluzívne podniky líšili od neslávne známych sociálnych podnikov? „Predovšetkým by nezáviseli od nijakej štátnej či európskej dotácie,“ zdôrazňuje Páleník. Ako dodáva, tá totiž môže byť buď privysoká – a potom kadekoho láka čosi z nej niekam „odliať“. Alebo prinízka – a potom nepomôže podnik udržať.

Kusá však zároveň pripomína, že popri ôsmich najväčších fungovalo aj okolo 50 ďalších sociálnych podnikov, ktoré sa, naopak, osvedčili. „Počínali si pomerne úspešne a dokázali dočasne zamestnať asi 500 znevýhodnených ľudí,“ uzatvára sociologička.