Klausová: Rozdelenie spoločného štátu som prežívala s nostalgiou

Livia Klausová netají, že cítila smútok z rozdelenia spoločného štátu Čechov a Slovákov. „Dosiahli v jednom štáte veľa spoločných úspechov. Preto je pochopiteľné, že zánik Československa som prežívala s nostalgiou,“ povedala v rozhovore pre Pravdu. Pripomína však, že oba národy sa vydali na cestu samostatnosti pokojným spôsobom, ktorý býva vo svete dávaný za vzor.

Začnime minulosťou. Zosobášili ste sa v júli 1968, čiže krátko pred augustovou okupáciou Československa. Uvažovali ste ako mladomanželia o emigrácii, keďže bolo jasné, že vidinu slobody na dlhý čas pochovali tanky?
Nie. Okupáciu sme ťažko prežívali, ale o odchode sme nikdy neuvažovali. Po okupácii som študovala v Amsterdame a aj manžel bol v zahraničí na stáži. Obidvaja sme sa vrátili do vlasti.

Dá sa v tejto súvislosti povedať, že ste patrili k tým Čechom a Slovákom, ktorí cítili, že ich srdce za každú cenu má zostať v rodnej krajine?
Jednoznačne súhlasím. Československo sme vnímali ako domovinu, ktorú nedokážeme vymeniť za život v inom štáte.

Onedlho po nástupe Michaila Gorbačova k moci v Sovietskom zväze sa začalo zdať, že komunizmu sa môžu podlomiť nohy. Verili ste v pád vtedajšieho československého režimu?
Nemám rada otázky typu, že či ste verili… S manželom som pracovala v ekonomickom ústave akadémie vied. V rámci možností sme robili veci, aby došlo k zmene. Manžel usporadúval semináre s novým zmýšľaním, na ktorých sa zúčastňovali aj ľudia z Bratislavy. Vedeli sme, že štátne zriadenie je neudržateľné. Nemôžem však povedať, že sme vedeli, že sa zrúti a kedy to nastane. Poviem to tak, že sme dúfali v pád vtedajšieho systému.

Pomerne rýchlo od Novembra 1989 bolo v roku 1992 jasné, že Česi a Slováci sa ocitnú vo dvoch samostatných štátoch. Bolo vám ľúto po rozpade spoločnej krajiny?
Či je to spolužitie dvoch ľudí v manželskom zväzku, alebo dvoch národov v jednom štátnom celku, tak to má nielen racionálnu, ale aj citovú rovinu. Samozrejme, že ak príde k rozvodu, v tomto prípade k rozdeleniu, tak je nostalgia pochopiteľná. Či už ide o bývalých manželov, alebo o dva národy, čo sa od seba oddelili, zostávajú spomienky na spoločné prežité roky a zážitky s nimi spojené. Ako je to s exmanželmi? Nevymažú minulosť, pretože si napríklad pamätajú úspechy svojich detí. Ako je to s národmi v našom prípade? Česi a Slováci dosiahli v jednom štáte veľa spoločných úspechov. Preto je pochopiteľné, že zánik Československa som prežívala s nostalgiou.

Možno Česi a Slováci majú k sebe najbližšie, keď sa porovnávajú s inými národmi. V čom sú, naopak, odlišní?
To nemôžem povedať (smiech). Vráťme sa ešte k spomínanej nostalgii, dobre?

Nech sa páči.
U manželov, ktorí sa rozhodli ukončiť spolužitie, je dôležité, ako vyzerá rozvod. Podobne to platí o príbehu Slovákov a Čechov. Opakujem o sebe, že som cítila smútok nad zánikom Československa, ale na druhej strane som pyšná, ako sa tieto dva národy rozlúčili s federáciou. Je to označované za unikát pokojného a vysporiadaného rozdelenia štátu. Už pred vznikom dvoch samostatných republík sa vyriešili hlavné otázky. Slováci a Česi sa mohli vydať pokojne každý svojou cestou.

Čo považujete za najväčší úspech Slovenska počas jeho samostatnosti?
Nechcem sa vyhnúť odpovedi, ale nerada odpovedám na takzvané veľké otázky. Keď sa ma opýtate, že ak rada čítam knihy, kto je môj najobľúbenejší autor, poviem, že sú viacerí. Aj Slováci, aj Česi zaznamenali od roku 1993 veľa úspechov. Nedá sa hovoriť iba o jednom. Mimochodom, jeden z nich som už spomenula – ako kultivovane sa podarilo rozdeliť federáciu. Tým sa to neskončilo, pretože Česko a Slovensko majú k sebe veľmi blízko. Vzťahy považujem za výnimočné.

Politici radi používajú výraz nadštandardné vzťahy. Neobávate sa však, že vznikne taká jazyková priepasť, že Česi a Slováci si nebudú rozumieť ako kedysi? Mimochodom, o českých deťoch sa hovorí, že slovenčina je pre ne už ťažko zrozumiteľná.
Obavy môžu existovať, ale vnímajte veci v súvislostiach. O mojej generácii platí, že slovenčina bola prítomná v každodennom živote, čo vyplývalo z existencie spoločného štátu. Lenže toto je minulosť. Tým, že sme dva samostatné štáty, tak pripúšťam, že možno slovenčina sa viac vytráca z bežného života v Českej republike. Mojou úlohou ako veľvyslankyne je pestovať rozvoj česko-slovenských vzťahov a v spomínanej súvislosti vidím priestor, ako pomôcť. Privítala by som, keby slovenské a české deti viac cestovali do susednej krajiny so školou alebo s rodičmi na dovolenku. Krásna dovolenka sa dá stráviť nielen ďaleko pri mori, ale aj blízko – veď v oboch štátoch je veľa nádherných miest. Ešte by som chcela doplniť, že takzvanú jazykovú bariéru nevidím tak pesimisticky.

Prečo?
Česká televízia zaraďuje do vysielania slovenské programy, prípadne vyrobené v spolupráci. Kultúrna výmena je veľmi bohatá. Dokonca až taká, že nemám šancu zaznamenať všetky kultúrne udalosti, ktoré sa konali včera, ktoré sú dnes a ktoré budú zajtra. Teší ma výrazný počet takých podujatí na slovenskom aj českom území.

Zachovali ste si peknú čistú slovenčinu. Ako sa vám to podarilo po toľkých desaťročiach prežitých v Česku?
Som rada, že môžem komunikovať po slovensky. A pritom som nechodila ani do slovenských škôl, dokonca ani do slovenskej materskej školy. Určite je to aj zásluha mojich rodičov. Keď sa človek ocitne v inom jazykovom prostredí, dôležité je používať materinskú reč. Spomínam si, ako sa tenista Ivan Lendl, ktorý emigroval do USA, vrátil po rokoch do vlasti. Mnohí ho kritizovali za češtinu so silným americkým prízvukom. Za Atlantikom sa dostal do prostredia, kde používal iba angličtinu. Tým chcem iba povedať to, že môžete byť veľký vlastenec, ale ak vám okolnosti neumožnia používať rodnú reč, prestáva to byť váš živý jazyk. V tomto smere sú len vzácne výnimky.

Vedľa českej vlajky vo vašej kancelárii je aj európska ako symbol EÚ. Cítite sa ako silná Európanka?
Viete mi vysvetliť, čo znamená byť silná Európanka? Ja som občianka Českej republiky, ktorá je teraz českou veľvyslankyňou na Slovensku. Moja krajina je člen EÚ tak ako vaša. Sme svetoobčania? Žijeme v globalizovanom svete, sme jeho súčasťou, lebo to ovplyvňuje náš život. Opýtam sa ja vás. Cítite sa ako silný Európan? Čo to je?

Áno. Vo väčšine EÚ môžem cestovať bez hraničných kontrol, nemusím si meniť peniaze atď.
Čo ste vymenovali, považujem za technické veci. Pre mňa je dôležitejšie to, čo ako obidve krajiny máme spoločné s európskou kultúrou. Preto za najvýznamnejšie považujem európske hodnoty.

Nedá sa obísť váš manžel, veď bol desať rokov prezidentom…
…ale to by ste sa museli pýtať jeho.

Otázka však smeruje priamo k vám. Prvé dámy niekedy prezidentom radia. Bol to aj váš prípad?
Nepokúšala som sa o to a ani to nebola moja úloha. Chcem však zdôrazniť, že manžel je iný, ako sa o ňom často píše a hovorí. V skutočnosti je veľmi pozorný poslucháč. Potrebuje počuť názory, o ktorých potom premýšľa. Ak sa dopočuje niečo, čo ho zaujme a čo považuje za dobrý názor, tak si ho rýchlo osvojí. Ak sa ma niekedy opýtal, čo si myslím o danej téme, tak som mu to povedala. Stalo sa, že sa priklonil k môjmu pohľadu.

Na čo si najradšej spomínate z pôsobenia prvej dámy Českej republiky?
Ťažká otázka. Desať rokov na Pražskom hrade predstavovalo dlhé obdobie. Udalostí a zážitkov bolo veľa. Veď si len uvedomte, že každý deň som dostávala na stôl takzvaný minútovník, čiže detailný rozvrh aktivít. Popri tom som spoznala osudy obrovského počtu ľudí. Cítila som sa ako taká malá ombudsmanka, lebo do mojej kancelárie prichádzali tisíce listov. Ľudia sa obracali s prosbou o pomoc, o radu. Nahliadla som tak do rôznych príbehov. Každý list som aj osobne prečítala a odpovedala naň.

Byť na výslní môže znamenať aj riziko. Preto osobná otázka – dokázali ste rozpoznať skutočných priateľov od tých, čo sa takpovediac snažili účelovo dostať do vašej priazne?
Život prechádza rôznymi obdobiami. Sú chvíle, keď k človeku pribehnú ľudia z opačného chodníka, a sú momenty, keď utekajú preč. Tieto skúsenosti mi umožnili zistiť, ktorí z nich sú priatelia. Dobrých priateľov je málo, ale sú. To je podstatné.