Dokázali by ste pomôcť zomrieť nevyliečiteľne chorým deťom?
Ja s tým vnútorne nesúhlasím. Vieme poskytnúť starostlivosť dieťatku a rodinám do poslednej chvíle. Samotné rodiny sú za to veľmi vďačné a myslím si, že nikdy by neprijali takú možnosť, aby mohli svoje dieťa pripraviť o život.
Ani v takých situáciách, keď dieťa trpí?
Ani v takých situáciách, keď to vyzerá, že deti trpia a eutanázia by mala byť tým jednoduchším riešením. Podľa môjho názoru nemáme právo rozhodovať o tom, kto zomrie a kto nie. Je to veľmi nebezpečný precedens prijať takúto legálnu možnosť pripraviť niekoho o život a zvlášť u detí. Hlavne malé deti nie sú schopné vyjadriť, či s tým súhlasia, takže je to hrozné, čo prijali v Belgicku.
Aké sú potom možnosti lekára vybrať liečbu?
Termín smrteľne choré deti pre mňa znamená, že už neexistuje pre ne liečba. Ak sa bavíme o onkologických, ktorých máme my, tak okrem výnimočných diagnóz, by som ani jedno ochorenie neoznačil ako smrteľné, pretože sú všetky liečiteľné. Ak máme potvrdenú onkologickú diagnózu, tak má určitú štatistickú pravdepodobnosť, s akou by sa jeho ochorenie malo vyliečiť. Vieme, že jedinou známou liečbou, ktorá je z dokumentovaná, je chemoterapia, rádioterapia alebo chirurgická liečba. Zjednodušene povedzme, že najzávažnejšie účinky má chemoterapia. Z môjho pohľadu najvyššiu hodnotu má a myslím si, že aj v našom štáte stále platí, právo na život. V prípade, že niekomu chceme zachrániť život aj s tým, že ho vystavíme riziku smrti alebo závažného poškodenia organizmu, tak je to vec, ktorá je s týmto cieľom prípustná.
Keď nezaberá liečba, ako prebieha starostlivosť o malých pacientov?
Na oddelení nemáme vyčlenenú nejakú špeciálnu jednotku, snažíme sa prispôsobiť predstavám rodiny. Buď dieťa môže zostať u nás, s tým, že má zabezpečenú kompletnú medicínsku starostlivosť na tej najvyššej úrovni, ale je tam obmedzený kontakt s rodinou. Druhá možnosť je, že môže ísť do spádovej nemocnice bližšie k bydlisku. Tam má síce tiež zabezpečenú dobrú starostlivosť, ale už nie s takými skúsenosťami, ako sú na našom pracovisku, na druhej strane má lepší kontakt s rodinou. Úplne ideálny model je domáci hospic. Dieťa je doma nastavené na liečbu. Špecialisti by ho mali pravidelne kontrolovať.
Čo je cieľom takejto starostlivosti?
Cieľom je zmierniť alebo až úplne potlačiť všetky príznaky, ktoré vznikajú v dôsledku rozvoja ochorenia, ktoré vedie k smrti. Jedným z najčastejších príznakov je bolesť, takže cieľom je túto bolesť úplne potlačiť, alebo znížiť na nejakú prijateľnú úroveň, čo je v súčasných možnostiach ľahko realizovateľné. Potom je to individuálne, podľa toho, aký organový systém má dieťa postihnutý. Môžeme pomôcť uľahčiť dýchanie pomocou prístroja, ktorý zvýši koncentráciu kyslíka, ak má nejaký nález na hrudníku, prípadne ide o podanie nejakých liekov. Je to pridanie kvality života tým dňom, ktoré dieťatku zostávajú, aby ho malo do poslednej chvíle čo najkomfortnejší, čo najmenej ťažkostí.
Psychologička: Ťažko byť za alebo proti
O eutanázii detí sa ťažko hovorí. Detská psychologička Mária Tóthová-Šimčáková si myslí, že nemôžu samy rozhodovať o tom, či majú zomrieť. „Deti nie sú dozretými osobnosťami a nevedia niesť zodpovednosť,“ argumentuje.
Viete si predstaviť, že by sa aj na Slovensku mala robiť eutanázia detí, a to na základe ich rozhodnutia?
Ťažko sa o tom hovorí, pretože je iný pohľad rodiča, ktorý sa musí celé mesiace pozerať na utrpenie svojho dieťaťa. Na druhej strane deti nie sú právne ani emočne dozretými osobnosťami. Dospelý o sebe rozhodne a nesie si za to zodpovednosť. Skôr sa zamýšľam, ako sa rodič dokáže rozhodnúť za svoje dieťa, ktoré je naozaj smrteľné choré, a musí sa dívať na to, ako jeho dieťa dlhodobo a v zlom bolestivom stave umiera. Ale schváliť niečo také, keď dieťa vôbec nie je schopné posúdiť tieto veci, ani sa na ne dopredu pripraviť, ťažko povedať, či môžeme byť za alebo proti.
Odkedy dokáže dieťa vnímať smrť?
Poväčšine sa dieťa k tomu dostane v predškolskom veku. V tom období položí prvú otázku o kolobehu života. Vtedy si už deti uvedomujú samy seba, uvedomujú si, že život sa začína aj končí. Je potrebné, aby sme im to ozrejmili čo najjednoduchšie a primeranými slovami. Napríklad, vysvetlíme im, že sa narodia, budú rásť, potom budú starí a tá smrť je niekde na konci. Desať rokov je hranica, keď dieťa vstupuje do reálneho sveta, fantázia troška ustupuje, a to už je na prvé vysvetľovanie neskoro.
Ako treba hovoriť o smrti s dieťaťom, ktoré je smrteľné choré?
Či chceme, alebo nechceme, veľa ľudí bude k nemu pristupovať s obrovskou ľútosťou a so stresom. Často má dieťa veľmi opačné pocity, bojí sa nie o seba, ale o rodičov, ako to zvládnu, ako to prežijú, ako sa s tým vyrovnajú, bojí sa o svojich súrodencov. Smrteľne choré dieťa prežíva úzkosť nie za seba, ale za svojich blízkych. Treba mu vysvetliť, že všetci títo ľudia sú vďační za všetko, čo spolu prežili a treba viac inklinovať k pozitívnym veciam. Sústrediť sa na to, čo pre nich v živote znamenalo a podobne. A hlavne, netreba sa dostať do kolotoča, keď napríklad súrodenci alebo aj rodičia majú pocit viny, že neurobili všetko, čo mali.