V sporoch s pacientmi robia obštrukcie a nekomunikujú s nimi. To ich odlišuje od zdravotníkov napríklad v Spojených štátoch.
Pacienti sa častejšie obracajú na úrady s podaniami na nemocnice a lekárov. Znamená to, že majú viac odvahy ísť do sporov?
Viac podaní nielen na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ale aj na súdy znamená, že ľudia si viac začínajú uvedomovať svoje práva, uvedomujú si to, že lekár, ktorý o nich rozhoduje, nie je boh a že má s nimi komunikovať a pýtať sa, či súhlasia so zákrokom alebo nesúhlasia. Ten im má vopred vysvetliť, aké sú riziká liečby, ako dlho bude prebiehať, či to bude bolieť atď. My ako pacienti už začíname byť rovnocennými partnermi lekárov, čo by malo byť samozrejmé a prirodzené.
Stáva sa, že v prípade poškodenia pacienta lekár aj tak vyjde bez ujmy.
Vždy, keď niečo robíme, môže sa stať, že to urobíme zle, to je jednoducho fakt, a platí to aj pri zdravotnej starostlivosti. Treba rozlíšiť, či to poškodenie bolo vyvolané lenivosťou alebo neschopnosťou lekára, alebo je to naozaj výsledok súhry okolností vážneho zdravotného stavu a komplikácií, ktoré ten lekár nevedel ovplyvniť úplne. Druhá vec je, že keď dôjde k škode, dôležité je, ako prebieha komunikácia medzi zainteresovanými a ako ďalej pokračuje.
Ako by mala prebiehať?
Vzťah má byť partnerský a lekár nemôže sám rozhodovať o pacientovi. Mal by ho zainteresovať do procesu rozhodovania o zdravotnej starostlivosti. Ak sa niečo stane, tak to jednoducho treba odkomunikovať. V Spojených štátoch pripravili štúdiu o tom, ako sa vyvíja riešenie situácie, pri ktorej vznikne škoda na zdraví, v závislosti od toho, ako sa k tomu poskytovateľ postaví. Zistila sa tam veľmi zaujímavá vec. Poskytovatelia, ktorí si priznali chybu, boli otvorení voči pacientovi a dali to do polohy, že nám je to ľúto a poďme to riešiť a navrhli určité kroky, tak v konečnom dôsledku, aj keby zaplatili, stálo ich to oveľa menej, ako tých, ktorí urobia práve naopak. Toho sme svedkami práve tu na Slovensku. Popierať všetko, nekomunikovať s pacientom, robiť obštrukcie. Je to veľmi zaujímavé zistenie. U nás je to vnímané tak, že ak priznám svoju chybu, tak pacient zariadenie zruinuje a práve v kontexte tohto je záver štúdie dosť inšpiratívny.
Pacienti teda nemocnicu nezruinujú?
Aj z našej praxe vyplýva, že pacienti často nechcú peniaze, chcú počuť ospravedlnenie. Môže sa zdať, že je to nadnesené, ale viackrát som bol svedkom toho, že pacienti sa cítia pošpinení tým, že lekári zamlčali niečo a prekrucujú fakty a niet toho, kto by sa im ospravedlnil. Považujú to za zásah do cti, lebo pacient z toho potom vychádza ako klamár a problémový sťažovateľ.