Remorkér Šturec bol zapísaný do zoznamu technických pamiatok pred dvomi rokmi. Na jeho palubu vedie vratká lávka a strmé schodíky. „Vidíte, stále je tu roboty ako na kostole,“ ukazuje Vladimír Novák, vyštudovaný stavebný inžinier, ktorý spolu s partiou nadšencov venuje tejto lodi už zopár rokov značnú časť voľného času. Aj ako predseda občianskeho združenia Slovenský plavebný kongres, ktoré sa stalo gestorom jej rekonštrukcie.
„Chceme Šturec obnoviť taký, aký naozaj bol. Hoci už nebude schopný prevádzky, nepotrebujeme z neho mať akúsi potemkinovskú dedinu,“ tvrdí ďalší dobrovoľník Juraj Bohunský z podniku Slovenská plavba a prístavy, bývalý redaktor odborného časopisu a autor niekoľkých kníh s lodnou tematikou.
Starý remorkér riadne nahlodal zub času. Naokolo čakajú na opravu zhrdzavené plechy, práchnivejúce drevené súčasti. Z tankov sa už odborne odčerpali hektolitre vody. „Všakovakého haraburdia sme už odtiaľto vyniesli na jeden veľkokapacitný kontajner,“ spomína Novák.
Útroby lode sú však samé zaujímavé tajomstvo. V kormidelni na hornej palube sa stále krúti obrovské kormidelné koleso. V podpalubí sa zase v strojovni skrývajú unikátne lodné dieselové motory. Pre lodníkov bývalo plavidlo dlhé mesiace ozajstným domovom. Dokazujú to aj pozostatky kuchyne, kde sa varilo na peci s originálnym naftovým horákom. Strava sa podávala cez okienko, sedelo sa v jedálni, v ktorej takisto zostal pôvodný nábytok. Vedľa v kúpeľni sa krčí práčka, síce už „automatika“, ale hlboko z éry nezničiteľných socialistických tatramatiek. V „spoločenskej miestnosti“ sú funkčné tapetované sedačky.
Šturec kedysi brázdil Dunaj takmer po celej jeho dĺžke, od Čierneho mora až po prístavy v Nemecku. „Posádku obvykle tvorilo 14 lodníkov, no na istých úsekoch trasy pristupovali ďalší: traťoví kormidelníci, colníci, rádiotechnici,“ vysvetľuje Karol Puha, lodný kapitán na dôchodku, ktorý sa plavil na remorkéri rovnakého typu. Každý z nich mal v lodi svoj obytný priestor. Z tých kajút dýcha história. Na prvý pohľad je zrejmé, ktorá patrila „šéfovi“ a ktoré len tým „obyčajnejším“. Na dverách sú dokonca menovky, vnútri leží na pričniach niekoľko originálnych uniforiem. „Škoda len, že mnohé artefakty nám zničili vandali,“ vzdychne si Bohunský.
Koľko peňazí treba na rekonštrukciu? „To sa nedá presne vyčísliť. Základný hrubý odhad je 100– až 150-tisíc eur. Ak by sme všetko chceli urobiť dokonale, táto suma zrejme nebude konečná,“ zdôrazní Novák. Priblíži, že len obnova jediného historického železničného vozňa si žiada najmenej 30-tisíc eur. A čo je oproti vagónu takéto obrovské plavidlo? „Tak sto- až stopäťdesiattisíc by sme potrebovali aspoň ako základ,“ uvažuje. Kapitán Puha ho s úsmevom doplní: „Len farieb potrebujeme takmer tonu! A kilogram vyjde na 22 eur!“
Do obnovy sa záchrancovia Šturca najnovšie chystajú zapojiť aj nezamestnaných. Tí totiž tento rok v rámci národného projektu obnovy kultúrneho dedičstva zveľaďujú nielen ruiny hradov či chátrajúce kaštiele, ale napríklad aj zachované vojenské bunkre. Grant v sume 8¤800 eur získal cez projekt aj tento remorkér.
„Už sme oslovili úrad práce v Komárne. Chceme, aby nám v druhom polroku pomáhali minimálne dvaja nezamestnaní z tohto okresu. Jednou z úvah je totiž prinavrátiť plavidlo na miesto, kde bolo kedysi skonštruované. O definitívnom umiestnení obnovenej pamiatky je však predčasné hovoriť,“ poznamená Novák. Dodal, že by radi na túto prácu získali skutočných „fachmanov“, ktorých kedysi práca v komárňanských lodeniciach živila. Zamestnať vraj dokážu aj menej kvalifikovaných. „Pre nás to tiež bude nová skúsenosť. Veríme, že si navzájom vyjdeme v ústrety a pomôžeme dobrej veci.“