Stál pri zrode vysielania banskobystrického povstaleckého Slobodného slovenského vysielača, partizánskeho časopisu Mor ho! a neskôr ako spojka prinášal do hôr najčerstvejšie informácie. Vtedy študent strojníckej priemyslovky Rastislav Špaňhel bude mať o pár dní deväťdesiat rokov. Napriek pokročilému veku a vážne podlomenému zdraviu pricestoval do Banskej Bystrice z Uderinej pri Lučenci na oslavy 70. výročia SNP.
„Kedysi s mamkou na tieto oslavy chodili, potom postupne zdravie prestalo poslúchať. Ale takúto výnimočnú udalosť si nechcel nechať ujsť. Obdobie Povstania má stále v pamäti, často sa k nemu vracal a rád o ňom rozprával, nielen v rodine, medzi priateľmi, ale aj na besedách v školách,“ hovorí jeho dcéra Mária, ktorá ho sprevádzala.
Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
V roku 1944 žil Rastislav Špaňhel s matkou a so sestrou v Banskej Bystrici, študoval a v rámci Evanjelického spolku viedol divadelný krúžok. „Niekoľko týždňov pred vypuknutím SNP do tohto divadla začali zvážať rozhlasovú techniku z Prešova a Bratislavy. Mal k technike blízko, dal sa s tými chlapmi dokopy a začal im pomáhať. Spočiatku ani poriadne nevedel, o čo ide, všetko bolo utajované. Nakoniec sa ukázalo, že tam dávajú dokopy provizórne rozhlasové štúdio pre vysielanie povstaleckého Slobodného slovenského vysielača,“ sprostredkúva dcéra jeho spomienky.
Pán Rastislav si dodnes pamätá začiatok vysielania s Chalupkovou básňou Mor ho!. Ako mladý študent bol šikovný a zaradili ho do vysielacieho štábu.
Po tom, čo Nemci zbombardovali banskobystrický vysielač a vysielanie povstaleckého rozhlasu bolo koncom októbra 1944 úplne prerušené, Rastislav Špaňhel spolu s ďalšími pracovníkmi zo Slobodného slovenského vysielača odišli do lesov v okolí Starých Hôr a vytvorili partizánsky oddiel.
„Môj otec sa stal spojkou, ktorý im nosil z Banskej Bystrice najčerstvejšie správy. Priniesol tam aj písací a rozmnožovací stroj a začali vydávať partizánsky časopis Mor ho!,“ dopĺňa otcov príbeh Mária. S odstupom desiatok rokov Rastislav Špaňhel priznáva, že v mladosti si vôbec neuvedomoval, do akých riskantných akcií sa púšťa a aké môžu byť následky. Nič by však na tom nemenil. Vedel, že robí správnu vec. „Nemal som strach o seba. Pocítil som ho však vtedy, keď gestapo zatklo moju mamu a sestru,“ spomína. Niekto ho udal, že pomáha partizánom.
Sestra o ničom nemala ani potuchy, len mama vedela, o čo ide. Veď práve ona preberala správy a veci pre partizánov, ktoré im jej syn nosil do hôr. „Skutočne išlo o veľmi vážnu vec, ale zasiahla šťastná náhoda. Počas tvrdého výsluchu sa tam objavil miestny muž, ktorý slúžil gestapu. Prihovoril sa za ne, pretože otcova mama, moja starká, bola pôrodná babica a priviedla na svet jeho štyri deti. Prepustili ich pod podmienkou, že otec sa im dobrovoľne prihlási. Nikdy to neurobil,“ dokresľuje dobu dcéra Mária.
Lyže, na ktorých v snehu putoval s čerstvými správami z Banskej Bystrice do lesov pri Starých Horách, si Rastislav Špaňhel opatruje dodnes ako oko v hlave. Sú spomienkami na obdobie jeho mladosti, ktoré sa mu nezmazateľne na celý život zapísali do pamäti a stali sa rodinnou relikviou.