Kvôli šatám, ktoré sa neskôr predávajú aj pod menom luxusnej značky, prichádzajú o zdravie a dokonca o život. Na ich problémy poukazuje výstava „Nechali nás v štichu“, ktorú otvorili v utorok v starých továrenských priestoroch v Bratislave.
Výstava je rozdelená do niekoľkých miestností. Návštevníci prechádzajú rovnakou cestou, ako každý deň šičky do tovární. Zo skromného domu na bicykel až do samotnej fabriky. V pozadí počuť rôzne šumy, ruch mesta, vrčanie šijacích strojov, ako aj alarm v prípade požiarov. Cieľom výstavy je čo najvernejšie zobraziť podmienky, v akých ženy žijú a pracujú.
V prvej miestnosti stoja karafy s vodou. Tá je označená ako vzácny nápoj. „V niektorých továrňach sa šičky nemôžu ani napiť. Počas dňa majú len dve prestávky, keď im to vedúci dovolia,“ vysvetľuje netradičný nápis Erika Mácsayová, hovorkyňa kampane.
Cez tmavú uličku sa vchádza do neveľkej izby. Na holej zemi ležia farebné koberce a bandasky s vodou. Mácsayová vysvetľuje, že v biednych domoch z palmových listov či bambusu žijú mnohé šičky z chudobných krajín. „Nič viac si nemôžu dovoliť. Spávajú na zemi, nemajú elektrinu ani vodu. Mesačne zarobia asi 120 dolárov, pracujú 12–14 hodín denne. Aby si prilepšili, niektoré robia po večeroch na poli,“ hovorí.
V pozadí počuť rušnú ulicu, hluk áut a dopadajúce kroky. Ženy každé ráno dochádzajú do práce bicyklom alebo dodávkou. Vždy pred šiestou ich vyzdvihnú, natlačia do auta a odvezú do práce. Z tej malej mzdy 120 dolárov im ešte 20–40 strhávajú za prepravu, ktorá je však veľmi nepohodlná.
V továrni sa posadia za svoj stroj. Len čo začnú pracovať, dvere sa uzamknú a pustia ich až po splnení kvóty. Takéto väznenie môže mať fatálne dôsledky. „Keď sa v pakistanskej továrni strhol požiar, vo vnútri zhorelo asi 300 ľudí. Protipožiarne alarmy síce mali namontované, chýbali im však baterky. Všetci boli zamknutí, nemohli sa dostať von. Keďže mnohí pracovali načierno, bolo ťažké ich identifikovať,“ opisuje projektová manažérka výstavy Zuzana Jezerská.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Počas práce nemôžu jesť, piť ani odísť na toaletu. Na všetko majú presne vymedzený čas, aby splnili kvóty. Často odpadávajú od únavy, vysilené a hladné. Niekedy nevládzu odísť domov, preto zaspávajú priamo na ušitom oblečení. Boria sa s chorobami, továrne totiž nedodržiavajú bezpečnostné či hygienické podmienky. „Nepoužívajú ochranné rukavice ani rúška na tváre. Často vlastnými rukami farbia džínsy a pri používaní chemikálií im hrozia popáleniny. Najväčším rizikom je silikóza, zanesenie pľúc,“ pokračuje Jezerská.
V odevných továrňach pracujú zväčša ženy. Odmalička sú vedené k tomu, že majú uživiť rodinu. Napríklad v Kambodži môžu podľa zákona pracovať už 14-ročné dievčatá. Bieda ich však núti k tomu, aby si falšovali doklady a do práce nastúpili aj o dva roky skôr.
Dá sa im vôbec pomôcť? Manažérky výstavy pripúšťajú, že je to veľmi ťažké. V továrňach totiž nefungujú odbory a o pracovníkov sa nemá kto zastať. Ženy by dobrovoľne neodišli, sú rady, že majú prácu. Svetové značky, ktoré oblečenie predávajú, na ich platy neprispejú. Ceny tlačia čo najnižšie a snažia sa zvyšovať svoje zisky. Z jedného trička v cene 29 eur ide pracovníkom v továrňach len 18 centov. Až 17 eur tvorí marža samotnej firmy. Ak by sa aj platy šičiek zdvojnásobili, odevné giganty by si to ani nevšimli.
„Mnohé značky majú veľmi premyslenú marketingovú stratégiu. Na jednej strane podporujú environmentálne projekty, na druhej zdierajú zamestnancov fabrík. Robia si akési alibi,“ dopĺňa Jezerská. Pripomína, že nielen lacné odevy za pár eur sa vyrábajú v zlých podmienkach. Týka sa to aj športových či luxusných značiek. Vybrať si oblečenie, ktoré by sa vyrábalo v bezpečných podmienkach a za slušné mzdy, je dnes prakticky nemožné. Výrobný reťazec je dlhý a rozvetvený, začína sa už pestovaním bavlny. Jedny nohavice môžu mať bavlnu z Uzbekistanu, gombíky či zips od japonského výrobcu v Číne a vyšúchaný efekt z Maroka.
„Treba tlačiť na značky. Ukazovať, čo v skutočnosti robia. Odhaľovať ľuďom, čo sa deje v odevnom priemysle, aby sami zvážili, aké oblečenie si chcú kupovať. Je to len malá kvapka v mori, ale časom môže pomôcť,“ dodala Mácsayová.