„Bývala tam veľmi dobrá atmosféra, bola som rada, že sa aspoň raz za rok robí niečo také pre ženy. Mali sme aj hudbu, púšťali sme si pesničky z jukeboxu, zabávali sme sa, tancovali a na hodinky sme sa nepozerali. Ale že by to bolo až do rána, to nie. Tak štyri hodinky po pracovnej dobe. Neskôr nám začali skracovať pracovný čas, že sa nerobilo napríklad do druhej, ale už o dvanástej padla a išlo sa oslavovať MDŽ,“ spomína Mária Markovičová.
Do fabriky nastúpila ako 17-ročná, hneď ako sa vyučila za čašníčku, a robila tu až do odchodu do dôchodku. Najskôr pracovala v závodnej jedálni, potom ju preradili do bufetu. Hlavné oslavy MDŽ organizovali Odevné závody vo svojom závodnom klube, čo bol vlastne kultúrny dom fabriky.
Ľudia zamestnaní v stravovacom zariadení naň však nešli a urobili si vlastné oslavy, komornejšie. Stretli sa v jedálni a zabávali sa. Neboli to žiadne veľké hody, ako občerstvenie mali zvyčajne párky alebo obložené chlebíčky, na pitie nealko a víno. Kuchári to pripravili, ženy poroznášali.
„Dostali sme červený hrebíček a nejaký darček, buď froté uterák, osušku, alebo kuchynskú utierku. Na úvod vždy prišli aj nejakí papaláši, aby nám zagratulovali a povedali obvyklé formality o dosahovaní budovateľských úspechov. Ale keď tak teraz nad tým rozmýšľam, kolegovia sa na tento sviatok tešili asi ešte viac ako my. Súdim to podľa toho, ako sa vedeli opiť. Hoci to bol náš sviatok, oslavovali ho hlavne chlapi, teda aspoň čo sa týka spotrebovaného alkoholu,“ smeje sa pani Mária.
Odevné závody bola typicky ženská fabrika, chlapov mala ako šafranu. Zamestnané tu boli tisícky obyvateľov Trenčína a širokého okolia, ešte pred dvanástimi rokmi robilo v Ozete, čo bol nový názov Odevných závodov, 4 250 ľudí. Ďalšou ženskou fabrikou bývala Merina zameraná na výrobu textilu, tá mala v časoch socializmu okolo 2 500 zamestnancov.
A keď sa oslavovalo MDŽ, bývali večer všetky reštaurácie v Trenčíne plné. Ale je pravda, že vtedy reštaurácií nebolo tak veľa, ako teraz. V roku 2007 Ozeta zanikla a o dva roky neskôr ju nasledovala aj Merina.
Celé desaťročia sa Medzinárodný deň oslavoval, potom prišla doba, keď bol zrazu zaznávaný, spomína Mária Markovičová. A vraví, že tento sviatok jej aj ďalším kolegyniam chýbal. Boli vraj zvyknuté kolektívne žiť a kolektívne sa aj zabávať. Po oslavách MDŽ zostalo akési prázdno a nenašlo sa nič, čo by to nahradilo. Bývalo to príjemné vybočenie zo stereotypu, potom zostala už len robota a robota.
„Dnes život vyzerá úplne inak, je smutnejší a taký individuálnejší. Každý sa naháňa za biznisom, za prácou, kto môže, nájde si aj dve roboty. Vtedy bola chudoba, ale žilo sa veselo, ľudia sa vedeli baviť. Teraz je všetkého dosť, ale človek na to musí makať, až je celý uštvaný. Nie je toľko radosti zo života. Vtedy sme sa vedeli tešiť z mála, a keď sme sa zabávali, tak sme nemysleli na robotu, všetko išlo bokom. Zdá sa mi, že vtedy si ľudia vedeli život vychutnať viac ako teraz,“ porovnáva Mária Markovičová.