Lehota vykázania násilníka zo spoločného bytu by sa mala predĺžiť. Pomôže to ochrane týraných žien?
Terajšia lehota 48 hodín na vykázanie z bytu naozaj nestačí. Tá doba by mala byť dostatočne dlhá na to, aby si žena vedela rýchlo nájsť nejaké iné bývanie, alebo aby mohla v pokoji podať návrh na úplné vylúčenie zo spoločného bytu. Ale myslím si, že aj keď to bude predĺžené, tak ako je to v iných štátoch, teda na 8 až 10 dní, mali by na to nadväzovať nejaké následné opatrenia alebo paragrafy, ktoré by umožnili rýchlo rozhodnúť o zákaze priblíženia sa alebo o úplnom vylúčení z bytu. Najväčší problém je, že súdne konania trvajú pomerne dlho a účinná rýchla pomoc je pre ženy dosť málo dostupná.
Aké máte skúsenosti so 48-hodinovou lehotou?
Za dva dni sa nestihne pomôcť. Žena to má potom doma ešte horšie, muž sa na nej vyvŕši a ak sa takáto skúsenosť opakuje, sama prestane hľadať pomoc. Hovorí si, že radšej tú bitku strpí, lebo inak to bude ešte horšie. Ale myslím si, že táto problematika by mala byť rozpracovaná v širšom meradle, nestačí zmeniť jeden zákon. Vychádzať by sa malo zo skúseností z celého Slovenska. Na východnom Slovensku máme napríklad väčšie problémy s tým, keď ženy podajú oznámenie o páchanom násilí na polícii.
Prečo majú s tým problém?
Nielen u bežných ľudí, ale i u niektorých pracovníkov polície aj justície je rozšírený názor, že týranie blízkej a zverenej osoby má príliš prísnu trestnú sadzbu. Už aj dva roky väzenia sa mnohým zdajú byť veľa, keď si myslia, že veď muž len bije ženu. Preto sa siaha k tomu, aby sa konanie zastavilo alebo prekvalifikovalo na priestupok proti občianskemu spolunažívaniu. Preto veľa podaní skončí ako priestupok, a to aj vtedy, keď žena podáva oznámenie o incidentoch násilia opakovane. Priestupok však nič nerieši. Násilník dostane maximálne pokutu, ktorú si stiahne z peňazí na domácnosť. Ženy si potom povedia – radšej tam už ani nejdem, lebo to bude zas priestupok a on ma bude ešte viac ničiť.
Je spoločnosť málo citlivá na násilie?
Asi je to súčasť našej kultúry. Slabá citlivosť na násilie platí aj pri deťoch, nejako tolerujeme, že deti bijú v rodinách, inštitúciách. A pri ženách platia mýty a predsudky typu, že keď je žena bitá, môže si za to sama, alebo sa jej to dokonca páči, prípadne, že je hlúpa, keď neodíde. Široká verejnosť stále nevie o špecifickosti toho, čo sa s ňou deje, ako je silne pripútaná k násilníkovi, aké zvláštne puto sa tam vytvára. Ľudia si väčšinou neuvedomujú, že tá žena naozaj potrebuje pomoc a nedokáže odísť, lebo sa skutočne bojí, že si ju nájde aj pod čiernou zemou, lebo jej to stokrát povedal, a že potom to bude ešte horšie. A pre ženy, ak majú rodinu, je vždy rodina najdôležitejšia.
Znášajú ženy násilie, aby zachovali rodinu?
Pre rodinu sú ochotné znášať veľa vecí. A niekedy u nich preváži presvedčenie, že deti by mali mať aj otca. Ten ich pritom zastrašuje, vystavuje ich tomu, že sú svedkami násilia na ich matke, je pre nich opakovane nevhodným vzorom a dokonca môžu prebrať jeho správanie. Navyše, aj keď ženy zvažujú rozchod, pýtajú sa – ale z čoho vyžijeme, veď ten muž sa mi vyhráža, že keď od neho odídem, urobí všetko preto, aby platil to najnižšie výživné, a to je 27 eur na dieťa. A čo sa dá kúpiť za 27 eur? Je to široký okruh problémov, ktoré spôsobujú, že ženy zotrvávajú vo vzťahu s násilníkom a sú ochotné trpieť aj také veci, ktoré by v 21. storočí trpieť nemali.
Aké opatrenia by sa teda mali prijímať?
Táto problematika by sa ma rozdiskutovať tak, aby zasahovala do všetkých rezortov, aby spoločnosť prijala nulovú toleranciu násilia. V každej oblasti by malo byť rešpektované, že násilie je neprípustné. Treba ísť krôčik po krôčiku. Možno aj to predĺženie lehoty vykázania násilnej osoby zo spoločného bytu zo 48 hodín na 8 až 10 dní by bolo takým krôčikom. No určite treba aj nadväzné kroky, aby to nebolo len náhodné zlepšenie, ale aby to malo systémový význam, zmeny na viacerých poliach. Treba to premyslieť tak, aby pomoc bola naozaj účinná, aby sa ženy mali kam obrátiť, aby mali kam ísť, keď sa to stane. Veď ak žena nemá v okolí príbuzných a známych, je naozaj odkázaná len na šťastie. Nie je dosť bezpečných ženských domov ani poradní, chýbajú dostatočne nadväzujúce služby pomoci a finančná pomoc zo strany štátu. Čiastkové úpravy nebudú riešiť problém od samého základu.