Za tento čin jej Združenie miest a obcí Slovenska udelilo tohtoročné ocenenie Oskar bez bariér a zároveň ju dáva za príklad ostatným obciam a mestám.
Trenčianska župa sa rozhodla, že centrum sociálnych služieb Dôstojnosť v Hornej Marikovej zruší a od začiatku roka 2014 už nebude existovať. Dôvodom na takéto rozhodnutie bolo 300-tisíc eur, ktoré župa ušetrí každý rok na prevádzkovaní zariadenia. Takmer štyridsať jeho obyvateľov, medzi ktorými sú seniori aj zdravotne postihnutí, mali presťahovať do iných regiónov.
„Keď sme sa dozvedeli, že samosprávny kraj odstupuje od prevádzkovania tohto zariadenia, nevedeli sme sa zmieriť s myšlienkou, že by sa klienti mali sťahovať do iných domovov na Slovensku. Presadiť 80-ročného človeka, ktorý sa tu cíti doma, má tu svojich vrstovníkov a známych, to by ho asi zabilo,“ vraví Miroslav Hamar, starosta obce Horná Mariková.
Obec pomaličky vymiera. V súčasnosti má približne 620 obyvateľov, sto z nich je vo veku do 20 rokov, ale až dvesto vo veku nad 70 rokov. Budovy, v ktorých je sociálne zariadenie, mala župa len v prenájme. Sú majetkom obce, a tá sa pustila do úprav. Najväčšou investíciou bolo zmodernizovanie kotolne, aby sa znížili náklady na vykurovanie.
Bola to investícia za 43-tisíc eur, čo je takmer tretina ročného rozpočtu obce. Namiesto drahého vykurovania elektrinou teraz spaľujú biomasu, drevené pelety. Náklady na jedného klienta klesli zo 760 na 645 eur mesačne. Tie sú už pre obec únosné, zariadenie dostáva od štátu dotáciu 330 eur na klienta, zvyšok si doplácajú obyvatelia domova.
Foto: Milan Kráľ, Pravda
„Komisia sa zhodla, že Horná Mariková si ocenenie zaslúži za svoj razantný postup, keď prevzala zariadenie do svojho vlastníctva, nebála sa ísť do rizika a podporila činnosť v sociálnych službách pre miestnych občanov. Druhým dôvodom bolo, že obec vytvorila dlhodobo udržateľný projekt, ktorý môže byť inšpiratívny aj pre ostatné obce,“ zdôraznil Jozef Turčány, výkonný podpredseda ZMOS.
Najprv škola a izba revolučných tradícií
Do sociálneho zariadenia v Hornej Marikovej prijímajú ľudí aj z iných regiónov, nielen z obce či z Marikovskej doliny. Podľa Miroslava Hamara aj ľudí z Púchova či z okresu Levice. Je to možno preto, že sociálne zariadenie patrí teraz medzi tie najlacnejšie. Jeho kapacita je 37 lôžok, všetky sú obsadené.
V domove sú klienti, ktorí sa dokážu sami pohybovať, ale aj takí, ktorí sú odkázaní na vozík. Stará sa o nich 20 zamestnancov, ďalší dvaja sú tu zamestnaní cez úrad práce. Na otázku, v čom je najväčší rozdiel medzi obdobím, keď bola zriaďovateľom župa, a súčasnosťou, keď zariadenie patrí pod obec, má riaditeľka okamžitú odpoveď.
„Je to určite menšia byrokracia. Keď sme boli pod samosprávnym krajom, ustavične sme museli niečo predkladať, potrebovali od nás nejaké údaje, vyplňovačky, kontrolné výkazy. Teraz, keď máme menej administratívnych povinností, môžeme sa viac venovať klientom,“ povedala riaditeľka Hanuliaková.
Areál sociálneho zariadenia je ohradený novým plotom, krášli ho upravený trávnik a bezbariérové chodníky. Kedysi to bola základná škola, žiaci ju prestali navštevovať v polovici 70. rokov.
Potom tu zriadili izbu revolučných tradícií, na pamiatku kpt. Jána Nálepku, ktorý tam v medzivojnovom období pôsobil ako učiteľ. V roku 1993 areál prebudovali na domov dôchodcov. Dnes je jeho najstaršou obyvateľkou Anna Salaníková, v auguste bude mať 100 rokov.
„Mala som 87 rokov, keď som prišla do domova. Kým som sa mohla sama opatriť, bolo to lepšie. Teraz mi musia pomáhať, sama ani z postele nezídem. Starajú sa tu o mňa dobre, chvalabohu, som spokojná. Nechcem ísť odtiaľto preč, na tejto posteli som už roky, tak chcem na nej aj skonať,“ vraví starenka.
Foto: Milan Kráľ, Pravda
Dedina väčšia ako päť štátov sveta
Horná Mariková má 108 osád a dlhá je asi 13 kilometrov. Rada sa hrdí tým, že vďaka rozlohe svojho katastra vyše 4 700 hektárov je väčšia ako napríklad Vatikán či Monacké kniežatstvo. Dnes tu žije šesť stoviek stálych obyvateľov, ale bývali časy, keď ich tu žili tisícky. Začiatkom 20. storočia bola Mariková jedna dedina a mala asi sedemtisíc obyvateľov.
Potom prišlo vysťahovalectvo, dve svetové vojny a počet poklesol. "V roku 1954 sa obec administratívne rozčlenila na Dolnú a Hornú. Horná Mariková mala vtedy asi 3 500 obyvateľov. Potom nastal veľký rozvoj susedných miest, Považskej Bystrice a Púchova.
Tam vznikali pracovné príležitosti a ľudia sa sťahovali za prácou. V roku 1970 vyhlásili v obci stavebnú uzáveru a na jej území sa nesmeli stavať nové domy. To bol posledný klin do rakvy Hornej Marikovej," hovorí o minulosti obce jej starosta.
Od sedemdesiatych do deväťdesiatych rokov minulého storočia odišla preč celá generácia ľudí. Postavili si domy v iných obciach alebo sa nasťahovali do bytov v mestách a tam aj zostali. Dnes sa do Hornej Marikovej vracajú už len ako chatári.
V obci je asi tisíc domov, ale iba 240 z nich je obývaných trvale. Z ďalších 530 sú rekreačné chalupy, zvyšok sú buď opustené domy, alebo v rekonštrukcii. Nádejou pre rozmach obce sú noví obyvatelia, ktorí sa sem v posledných rokoch prisťahovali za čistejším životným prostredím.