Žena, ktorá nás udala, urgovala, aby zatkli Židov

Eva Bäckerová patrí medzi málo šťastných Židov na Slovensku, ktorí prežili holokaust, ale v koncentrákoch jej zahynuli otec, sestra, starí rodičia, tety, strýkovia, sesternice a bratranci. "Dlhé roky chodievam rozprávať školákom o hrôzach druhej svetovej vojny. Zdôrazňujem, že treba povedať nie nenávisti a áno tolerancii. Varujem preto mládež, lebo ľudstvo býva nepoučiteľné," povedala v rozhovore pre Pravdu.

04.05.2015 14:00
Bäckerová, židia, holokaust Foto: ,
Eva Bäckerová ako dievčatko prežila koncentrák v Ravensbrücku. Na snímke je z mája 2008, keď sa v Bratislave konalo celosvetové stretnutie bývalých väzenkýň.
debata (26)

Bäckerová bola minulý mesiac zvolená za predsedníčku Medzinárodného ravensbrückého výboru, ktorý združuje bývalé väzenkyne z niekdajšieho nacistického koncentračného tábora. Pred niekoľkými dňami (30. apríla) uplynulo 70 rokov od oslobodenia Ravensbrücku.

Z akého obdobia sa vám vynárajú prvé spomienky na vojnu?
Jej začiatok si nemôžem pamätať, pretože som sa narodila v roku 1940 v Kežmarku. O dva roky neskôr sa naša rodina začala skrývať, lebo na jar 1942 boli vypravené prvé transporty Židov zo Slovenska a deportácia hrozila aj našej rodine. Moje prvé spomienky z detstva? Ako trojročné dievčatko som si uvedomovala život okolo seba – statočnú rodinu, ktorá ma prichýlila.

Kto boli vaši záchrancovia?
Veľmi príjemní, čestní ľudia s úžasným srdcom. Volali sa Teschnerovci, otec bol údržbár vo vojenskom liečebnom ústave v Matliaroch, za manželku mal pani Martu, roztomilú drobnú ženu. Vychovávali dve dcéry, ktoré boli staršie odo mňa. Moji rodičia a sestra sa skrývali inde.

Ako Teschnerovci zatajili, že ste Židovka?
Označili ma za vzdialenú príbuznú. Pán Teschner to vymyslel tak, že som sa liečila v ozdravovni, kam chodili pacienti s ochorením pľúc alebo priedušiek. V Tatrách som bola ukrytá dva roky.

Potom sa vaša rodina zišla celá?
Áno. V septembri 1944, čo bolo po vypuknutí Povstania, mamička stratila nervy, začala mať o mňa veľký strach. Začala sa honba na Židov, ktorých v roku 1942 nedeportovali. Pán Teschner nám zariaďoval rôzne skrýše. Posledná sa nachádzala v Tatranskej Kotline. Tam sme sa ocitli aj s matkinou kamarátkou s jej jedenapolročným dievčatkom.

Prečo posledný úkryt?
Pretože nás udali. Môj otec vyšiel von z domu čistiť si čižmy, keď okolo prechádzala jedna žena, ktorá ho poznala z Kežmarku. Hneď sa dovtípila o pozadí. Telefonovala do Kežmarku, že v Tatranskej Kotline sa skrývajú Židia. Zavolala esesákom alebo gardistom. Potom sliedila, či si prišli Židov vziať. Dva dni sa nič nedialo, tak urgovala, lebo jednoznačne nenávidela Židov. Jeden z tých, čo nás prišli zobrať, bol mamičkin bývalý učiteľ zo strednej školy.

Krutá predstava, že ten, kto vašu matku kedysi učil, ju zrazu viedol do záhuby.
Viezli nás autom. Niekdajší učiteľ tvrdil, že nás museli prísť zatknúť, lebo tá udavačka urgovala úrady. Nazdávam sa, že si chránil kožu, veď bol už december 1944, napríklad neveľmi vzdialené Michalovce mali za sebou oslobodenie. Človek by preto predpokladal, že už nebude silná iniciatíva poľovať na Židov. Žiaľ, pre nás sa opak stal skutočnosťou. Nasledoval transport do koncentráka v Ravensbrücku.

Koľko času trvala úmorná cesta?
Do vagóna nás naložili v Kežmarku. Cestovali sme šesť dní a šesť nocí. Bolo mi veľmi chladno. Počas jazdy jeden deportovaný prišiel o rozum, ohrozoval ostatných, tak ho museli priviazať.

Ako vyzerala takzvaná selekcia po príchode do koncentráka?
Našťastie nie tak ako v Osvienčime, kde jednu časť deportovaných okamžite vyčlenili do plynových komôr. V Ravensbrücku bola úvodná selekcia výlučne taká, že vybrali chlapcov starších ako 16 rokov a zaradili ich k mužom určeným na otrocké práce do malej mužskej časti tábora. To však neznamená, že by to bola bodka za selekciou. Nie. Dozorkyne každé ráno kontrolovali väzenkyne, či sú schopné pracovať. Vytriedili ženy, ktoré boli slabé alebo choré, a tie zahynuli.

Kam ste sa dostali v Ravensbrücku?
Do jedného väzenského bloku s mamičkou a sestričkou spolu so spomínanou matkinou kamarátkou s jej dcérkou. Bol to cigánsky blok. Otecka som už nikdy v živote nevidela. Nedávno som sa dopátrala, že vo februári 1945 ho z Ravensbrücku odvliekli do Sachsenhausenu a stadiaľ do Mauthausenu. Zahynul v Ebensee, čo bol koncentrák spadajúci pod Mauthausen.

Ako živorili deti v Ravensbrücku?
Nikam sme sa nesmeli pohnúť, iba čakať v barakoch každý deň, kým sa vrátia matky z otrockých prác.

V koncentrákoch veľa ľudí zomrelo aj na podvýživu.
Strava bola otrasná. Ráno kúsok chleba a niečo čierne, čomu hovorili káva. Deti potom nejedli nič, až večer, keď sa ženy vrátili. Dostávali sme polievku z repy. Čiže úbohá výživa. Žiaľ, moja sestrička zomrela v Ravensbrücku. Zrejme na podvýživu s podchladením. Mala tri roky.

Oslobodenie ste zažili v Ravensbrücku?
Nie. Koncom vojny nás Nemci presunuli do koncentráka v Bergen-Belsene, ktorý oslobodila britská armáda 15. apríla 1945. Do Ravensbrücku priniesli slobodu sovietski vojaci o 15 dní neskôr. V polovici marca 1945 naložili všetky matky s deťmi do Bergen-Belsenu. Nakazili sme sa tam škvrnitým týfusom. Našťastie včas prišli britskí osloboditelia, ktorí umiestnili chorých do lazaretu.

Aký bol návrat na Slovensko?
Krátko sme sa ešte zdržali v mestečku Celle neďaleko Hannoveru. Dostali sme ponuku odísť do Švédska na liečebný pobyt, ale mamička povedala, že sa vrátime domov, lebo verila, že nás čakajú príbuzní. Cez zničený Hannover sme sa presunuli do Prahy, kde nás dali do karantény. Keď sme sa uzdravili, vybrali sme sa na Slovensko. Niekedy vlakom, ale tak, že sme sa vydriapali na vozeň naložený uhlím, inokedy autobusom, neraz sme museli peši obchádzať, lebo mosty boli vyhodené do vzduchu. Po dvoch týždňoch sme sa dostali do Tatier a odtiaľ do Kežmarku.

Boli ste zvolená za predsedníčku Medzinárodného ravensbrückého výboru. Čo to pre vás znamená?
Veľkú česť a záväzok. Cieľom výboru, ktorý združuje bývalé väzenkyne z Ravensbrücku, je zachovať historickú pamäť. Dlhé roky chodievam rozprávať školákom o hrôzach druhej svetovej vojny. Zdôrazňujem, že treba povedať nie nenávisti a áno tolerancii. Osvienčim alebo Ravensbrück sa síce už nikdy nezopakuje, ale bývame svedkami inej neznášanlivosti. Varujem preto mládež, lebo ľudstvo býva nepoučiteľné.

© Autorské práva vyhradené

26 debata chyba
Viac na túto tému: #holokaust #židia #druhá svetová vojna #koncentračné tábory