Ako informovala hovorkyňa ÚS Anna Pančurová, v stredu expedovali nález tretieho senátu vo veci namietaného porušenia práv rozhodnutím prezidenta SR o nevymenovaní kandidátov Evy Fulcovej, Juraja Sopoligu a Miroslava Duriša, do funkcie sudcu ústavného súdu, ako aj odlišné stanovisko sudcu Rudolfa Tkáčika.
Ústavný súd tak urobil v zmysle listu predsedníčky ústavného súdu zo dňa 7. mája 2015, v ktorom prezidenta SR informovala o priebehu vypracúvania písomného odôvodnenia nálezu tretieho senátu ÚS a stanovila termín odoslania rozhodnutia na stredu, t. j. 13. máj 2015.
Tretí senát rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľov na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok rozhodnutiami prezidenta SR o ich nevymenovaní za sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky. Zrušil inkriminované rozhodnutia prezidenta a prikázal, aby prezident Slovenskej republiky vo veci znovu konal a rozhodol.
Vo viac ako osemdesiatstranovom odôvodnení ústavný súd uvádza, že z ústavy jednoznačne vyplýva povinnosť prezidenta, aby z dvojnásobného počtu kandidátov vymenoval presne polovicu za sudcov ústavného súdu. V tejto súvislosti je zároveň potrebné osobitne zdôrazniť, že prezident dosiaľ vždy postupoval tak, že z kandidátov na sudcov ústavného súdu vymenoval ústavou požadovaný počet sudcov ústavného súdu, t. j. vymenoval polovičný počet sudcov ústavného súdu. A teda i ústavnoprávna prax dosiaľ vždy v plnej miere rešpektovala, resp. akceptovala, že prezident je povinný vymenovať z dvojnásobného počtu kandidátov presne polovicu za sudcov ústavného súdu.
Univerzálne interpretačné pravidlo výkladu právnych noriem určených v ústave pre štátne orgány je, že „môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Toto pravidlo zaväzuje aj prezidenta pri výbere predložených kandidátov na sudcov ústavného súdu.
Ďalej sa v náleze uvádza, že skúmať právomoci prezidenta viažuce sa na vymenovanie sudcov ústavného súdu cez jediný výklad ústavného súdu viažuci sa na menovanie generálneho prokurátora je viac ako účelové. Ústavnoprávne postavenie prokuratúry nemožno stotožňovať s postavením ústavného súdu. Postavenie ústavného súdu je deklarované ako postavenie jediného nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti. Ústavný text omnoho podrobnejšie upravuje aj vzájomné vzťahy medzi prezidentom a ústavným súdom.
V prípade generálneho prokurátora dostáva prezident na jednu funkciu návrh na jedného kandidáta. Jeho rozhodovacia právomoc tu zahŕňa aj možnosť za určitých, ústavným súdom konkretizovaných podmienok, navrhnutého kandidáta odmietnuť. V prípade sudcov ústavného súdu dostáva prezident dvojnásobný počet kandidátov na ústavných sudcov, ako má vymenovať. Jeho rozhodovaciu právomoc – hranice možného i povinného výberu – tu ustanovuje priamo ústava. Ústavná úprava právomocí prezidenta pri menovaní generálneho prokurátora a sudcov ústavného súdu sa zásadne líši. Tam, kde rozlišoval ústavodarca, treba rozlišovať i pri výklade a aplikácii ústavy. Prezident môže, ba je povinný vybrať najvhodnejších sudcov ústavného súdu z kandidátov zvolených národnou radou.
Ústavný sudca Rudolf Tkáčik vydal k rozhodnutiu senátu odlišné stanovisko. Uvádza v ňom, že nesúhlasí s väčšinovým rozhodnutím senátu ústavného súdu, ani s jeho odôvodnením. Podľa jeho názoru je sťažnosť založená na názore sťažovateľov, podľa ktorého bolo povinnosťou prezidenta vymenovať troch zo šiestich navrhnutých kandidátov. Pretože prezident tak neurobil, porušil tak údajne základné právo sťažovateľov. Žiaden zo sťažovateľov však nemôže vedieť, či by patril do skupiny vymenovaných, ak by prezident z predložených šiestich kandidátov vymenoval troch sudcov ústavného súdu. Z pozície ostatných troch (neúspešných) kandidátov zo šiestich (v predmetnej veci troch sťažovateľov sa to týka minimálne jedného z nich), ktorí by zjavne nemohli byť menovaní, ide jednoznačne o domáhanie sa neexistujúcich práv, pretože ani ústava im takéto právo pri danej konštrukcii obsadzovania funkcie sudcu ústavného súdu neposkytuje, inými slovami, polovica kandidátov je odmietnutých. Nesúhlasí ani s odôvodnením rozhodnutia a poukázal na všeobecne akceptované pravidlo výkladu a aplikácie ústavy, z ktorého vyplýva, že ústava predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať a interpretovať vo vzájomnej súvislosti a nadväznosti všetkých ústavných noriem a nie len striktne podľa dvoch článkov. Poukazuje na to, že ústava neobsahuje normu, z ktorej by sa dala explicitne odvodiť povinnosť vybrať si z dvojnásobného počtu kandidátov polovicu, pretože normatívne sa z neho dá odvodiť iba mechanizmus kreácie sudcov ústavného súdu, podľa ktorého národná rada navrhuje dvojnásobný počet kandidátov a prezident má vymenovať (iba) z týchto kandidátov potrebný počet sudcov.
Celé znenie nálezu vrátane odlišného stanoviska je verejnosti prístupné na webovej stránke ústavného súdu v časti „Vyhľadávanie rozhodnutí“, kde ho možno nájsť pod sp. zn. III. ÚS 571/2014.