Dá sa odmerať kvalita škôl?
To, čo sa dnes meria, je stále nedostatočné z hľadiska rozsahu dát, ktoré sa zbierajú. Pozitívne je, že Inštitút vzdelávacej politiky pri ministerstve školstva vníma dôležitosť merania pridanej hodnoty vzdelávania. Zjednodušene, tá sa meria na začiatku vzdelávania a na konci a pozerá sa na to, aký rozdiel zaznamenali žiaci za dané obdobie. To, čo robí Ineko, má jednu nevýhodu. Rebríčky ľahko deformujú prostredie, keď delia na dobrých a zlých, pritom ide iba o úzky výrez aktivít školy. Špičkové a známe školy nastavia ťažké prijímačky a naberú najlepších. Potom budú úspešní na olympiádach aj testovaniach, prípadne neskôr na trhu práce. Kľúčová otázka je, aký je význam takýchto meraní, na čo majú ich výsledky slúžiť. Či sa na základe toho budú posilňovať školy, ktoré sú slabšie, alebo to má viesť k tomu, aby mali rodičia viac informácií a mohli dať dieťa do lepšej školy. Koľkí rodičia tak budú môcť urobiť? Na základe čoho? Škola, najmä základná, však nemá plniť len funkciu vzdelávania pre trh práce, ale má rozvíjať aj iné schopnosti, má viesť k rozvoju osobnosti a získaniu rôznych zručností, ktoré sa ťažko odmerajú v používaných testoch napríklad z matematiky.
Je teda dobré merať kvalitu na základe výsledkov testovaní?
Je dobre, že existuje plošný nástroj, ktorý dokáže povedať, aké sú výsledky žiakov. Dôležitejšia vec je, na čo tieto výsledky použijeme. Rebríček, ktorý zostavilo Ineko, nehovorí o kvalite školy, ale skôr o jej úspešnosti v niektorých ukazovateľoch. Ineko o tom aj otvorene hovorí. Rebríček nehovorí nič o tom, že keď do školy nastúpi žiak so slabšími výsledkami, o koľko sa zlepší počas štyroch rokov. Tento rebríček hovorí skôr o úspešnosti škôl v niektorých oblastiach a o tom, akých žiakov prijímajú. Ale bez toho, aby sme sa pozerali na pridanú hodnotu, teda, aby sme videli u každého žiaka, ako sa zlepšuje, vieme málo povedať o kvalite škôl.
Mali by byť školy s lepšími výsledkami viac platené?
Sú dva prístupy. Jeden napríklad v USA hovorí, že keď bude dosť informácií, rodičia sa budú podľa nich rozhodovať a tie slabšie budú musieť niečo robiť, aby prilákali lepších žiakov. Druhý prístup hovorí, že ak vieme, ktoré školy zaostávajú, treba im pomôcť, tak je to napríklad v Austrálii. Teda nie, že do tých dobrých nalejeme teraz ešte viac peňazí a tie slabšie budú na tom ešte horšie. Samozrejme, to sú dva póly a medzitým je priestor na nastavenie vhodných motivácií pre obidva konce spektra.
Aký je váš názor?
Cieľom je umožniť všetkým deťom rozvinúť svoj potenciál. Vtedy budú úspešné v živote aj na trhu práce. Z tohto hľadiska mám k prvému prístupu výhrady. Predstava, že rodičia rozhodnú a trh to nejako zariadi, je naivná, respektíve nedokáže zabezpečiť cieľ, ktorým nie je len vychovávať špičkových odborníkov, ale poskytnúť všetkým deťom zručnosti, znalosti, dostať ich na čo najvyššiu úroveň. Nie každý rodič si môže dovoliť voziť dieťa do lepšej školy, ktorá je vzdialená 15 kilometrov, alebo nie každý rodič má prístup k informáciám o hodnotení. Cieľom by malo byť, aby každá škola na Slovensku bola dobrá, a to zvýhodňovaním úspešných škôl v testovaní nedosiahneme. Prikláňam sa k tomu, že je dobré rodičov informovať, ale nepreceňovať úlohu rebríčkov a existujúcich meraní. Informácie z testovania by mali slúžiť skôr na to, ako stimulovať a pomôcť tým slabším, hľadať príčinu, prečo sú slabšie a v čom sa majú zlepšiť. Samozrejme, vytvárať na ne tlak je v poriadku, ale myslieť si, že to tie slabšie školy zvládnu samy, je omyl. Zároveň označovanie škôl ako najlepšie a najhoršie má stigmatizačný efekt a môže prehlbovať nerovnosť.