Telefonický rozhovor sa uskutočnil predtým, ako maďarská polícia použila slzotvorný plyn a vodné delo proti stovkám ľudí, mimovládka následne po vzniku paniky prehodnocovala, ako bude distribuovať pomoc, pretože musela sťahovať svoje stanovište.
Akú ste mali noc po uzavretí maďarskej hranice?
Keď boli otvorené hranice, ľudia doslova utekali, ponáhľali sa cez hranicu a my sme im rýchlo podávali vodu a základné veci. Keď o pol druhej v noci zatvorili hranicu, nastala frustrácia a veľké otázniky, čo sa bude diať ďalej.
Koľko ľudí tam zostalo?
Odhadujeme, že cez tisíc. Niektorí hovoria 700, niektorí tisíc. Je to veľmi ťažké povedať, pretože ešte včera (utorok) v noci prichádzali ďalší v skupinkách po 20 ľudí.
Nevedeli, že hranica je zatvorená?
Všetci dúfali a stále dúfajú, že hranice sa otvoria. Boli pripravení na to, že hranicami prejdú, ale zároveň pracovali už s informáciou, že možno nie. Niektorí prišli aj s dekami a spacákmi, takže im tú informáciu už niekto podal. Očakávame, že postupne príde väčšia a väčšia frustrácia, čo znamená veľký tlak na psychiku. Zároveň je problém napĺňať základné potreby.
Čoho je najviac treba?
Cítiť, že sa blíži jeseň. Aj preto sú veľmi potrebné spacáky, stany, deky, karimatky. Okrem toho treba vodu, jedlo, zdravotnícky materiál. Dnes (v stredu) sme napríklad riešili stravu pre kojencov.
Nehrozí humanitárna kríza, keď zostali akoby v krajine nikoho?
Nie sú celkom v uzavretej časti, sú na území Srbska. Vytvoril sa tu tábor medzi malým a veľkým hraničným priechodom. Teoreticky by sa mohli vrátiť smerom, kde bol hlavný utečenecký tábor, alebo až do Belehradu. Ale je pravda, že hlavný hraničný priechod je akoby asfaltové územie, ktoré je uzavreté z oboch strán a pôsobí dosť desivo.
Dostáva sa pomoc každému? Sú tam aj veľké humanitárne organizácie?
Je to trochu zložitá situácia a mierne neprehľadná. Veľké organizácie sme nestretli, sú tu miestne mimovládne organizácie a ak som dobre videla, dnes prichádzal Červený kríž. Ale tie najväčšie, ktoré by mali väčšie skúsenosti s humanitárnou pomocou, som ja osobne zatiaľ nevidela a nemáme s nimi kontakt.
Od pondelka je to na miestnych neziskovkách a dobrovoľníkoch. Čo sa týka nasmerovania pomoci, od utorka sa to snažíme koordinovať, pretože inak by bol chaos. Máme na starosti tímy, ktoré sa rozmiestňujú po rôznych stanovištiach v rámci tábora, kde sa ľudia uložili a pomoc sa snažíme distribuovať tak, aby sa dostala ku každému.
Foto: SITA/AP, Tamas Soki
Ako reagujú utečenci na pomoc? Odkiaľ sú?
Drvivá väčšina prichádza zo Sýrie, menšia časť sú ľudia z Afganistanu a niektorí zo Somálska. Prišli rôznymi cestami. Zažili sme príbeh človeka, ktorý šiel peši, loďou, autobusom, zase peši a loďou, pričom sa utopili štyri deti. Sú to ľudia, ktorí zbalili všetko, čo mali do jedného batoha, vzali deti a šli do neznáma.
Predstavte si, čím všetkým prešli a potom prišli k ostnatému plotu, hraniciam, stráženým policajtami, ktorí ich zastavili na ceste, ktorá je sama osebe strastiplná. Za pomoc sú nesmierne vďační a sú skromní. Nemáme skúsenosti s nijakou agresivitou. Za všetko veľmi ďakujú. Sami sú tiež veľmi ochotní pomôcť, keď sme potrebovali dobrovoľníkov pri tlmočení a sprostredkovaní informácií. Človek sa pri nich cíti príjemne, aj keď celá tá situácia je veľmi smutná.
Ako je to so zdravotnou starostlivosťou?
Na zdravotnú starostlivosť sa zameriava miestny farár a miestna organizácia, svoje stanovište tu majú Lekári bez hraníc. Ošetrujú zranenia a najmä dôsledky dehydratácie a vyčerpania.
Sú tam toalety či sprchy?
Čakáme na dovoz chemických alebo suchých toaliet a treba tiež zabezpečiť cisternu na hygienu. Teraz distribuujeme balenú vodu, ale je pravda, že stále tu nie je poriadne hygienické zariadenie. Snažíme sa napojiť na nejakú tečúcu vodu, ako to dopadne, zatiaľ neviem povedať. Je to tu provizórne. Určite by nám pomohlo, keby sa zapojilo viac samospráv alebo štátnych štruktúr či väčších organizácií, aby sa to rýchlejšie vyjednávalo a nemíňali sme čas.
Nepresuniete sa do Chorvátska, kam teraz smerujú ďalší utečenci?
Teraz sa na chorvátske hranice nechystáme, lebo by sme trieštili sily. Samozrejme, ak by sa tento tábor zrušil a vytvorila by sa potreba na chorvátskych hraniciach, tak je na zvážení presun. Ale podľa našich informácií je chorvátska strana celkom dobre pripravená.
Čo ak sa budú utečenci takto presúvať z krajiny do krajiny a tie im budú zatvárať dvere? Môžeme očakávať humanitárnu katastrofu?
To neviem zhodnotiť, ale dúfam, že nikto nebude zatvárať hranice takým spôsobom, ako to urobilo Maďarsko. Je to neľudské.