Spolu so stovkami ďalších utiekol pred nepokojmi zo Sýrie a teraz čaká na rakúsky azyl v Gabčíkove. Denne sa ubezpečuje, že manželka a dve deti, ktoré zostali doma, sú v poriadku. Nemal totiž odvahu posadiť ich do gumeného člna smerujúceho do Grécka.
Keď sa situácia v Damasku a v celej krajine začala zhoršovať, presviedčal Abo-Sami sám seba aj rodinu, že musia vydržať. Prečkajú najhoršie týždne a zase bude všetko v poriadku. „Po piatich rokoch dúfania v lepšie časy sme sa rozhodli, že v Sýrii nemáme budúcnosť, ani naše deti,“ začína rozprávanie Sýrčan.
V septembri sa definitívne rozhodol pre odchod. „Pred cestou som si položil otázku, čo je horšie, nechať rodinu doma alebo ich zobrať so sebou. Povedal som si, ok, nemám problém nastúpiť do malého gumeného člna, v ktorom je natlačených 50 ľudí. Nemám problém možno aj zomrieť pri pokuse dostať sa k lepšiemu a hlavne bezpečnému životu. Ale nechcem do tohto člna posadiť moje šesť- a osemročné deti,“ pokračuje.
Rovnako ako väčšina utečencov sa za lepším životom vybral po takzvanej balkánskej trase. Zo Sýrie cez Libanon, Turecko, Grécko, Macedónsko, Srbsko, Chorvátsko a Maďarsko až do Rakúska. Pri popise cesty Abo-Sami niekoľkokrát pripomenie, že mal šťastie, prežil ju.
Najkritickejšou časťou jeho putovania bola plavba z Turecka do Grécka. Uprostred cesty provizórnemu plavidlu vypovedal motor. „Čakali sme hodiny na šírom mori na mechanika, ktorý sa k nám plavil uprostred noci. Stále nám hovorili, že mechanik je už na ceste. Myslel som si, že je to vtip, aký mechanik by sa plavil v noci, aby hľadal a opravil gumený čln.“
„Predstavte si, že sedíte asi takto,“ schúli sa na stoličke do klbka, tak, aby zaberal čo najmenej miesta. „S päťdesiatkou ľudí a malou batožinou uviaznete uprostred mora. Netušíte, čo bude ďalej. Neviete, čoho sa zbaviť, či máte plávať, alebo nie, či sa predtým vyzliecť, alebo zostať radšej oblečený…“ opisuje svoje myšlienky Abo-Sami.
Od únavy zaspával. S každým precitnutím sa však desil toho, že prepadne cez okraj člna do vody a utopí sa. Po asi piatich hodinách k pokazenému člnu skutočne dorazil mechanik. Ešte väčším prekvapením bol pre utečencov zvuk opraveného motora.
Prvým z Abo-Samiho prechodných domovov sa stalo Rakúsko. „Bola to stará budova pošty v Linzi, kde bolo asi 500 alebo 600 postelí,“ spomína.
O to, aby utečenci mali aspoň základnú zdravotnú starostlivosť, jedlo, pitie a šatstvo, sa starali ľudia z charity a Červený kríž. V Linzi zostal Abo-Sami dvanásť dní. Potom ho transportovali do Traiskirchenu pri Viedni. Odtiaľ sa už ako čakateľ na azyl v Rakúsku dostal do Gabčíkova.
Na Slovensku je Abo-Sami asi mesiac. Okrem Gabčíkova videl iba Bratislavu, aj to len na pár hodín. O Slovensku veľa nevie. Prekvapuje však prvými lámanými slovenskými slovami. „Ďakujem, prosím. To už viem,“ usmieva sa.
„Gabčíkovo je veľmi dobré miesto. Päťkrát v týždni máme kurzy nemčiny, hodinu denne. Niekedy ideme von a zahráme si futbal,“ opisuje život u nás.
Každý deň si sadne za počítač, aby zistil, či je doma všetko v poriadku. Napriek pravidelnej kontrole ho zožiera neistota. Čo ak by sa deťom aj žene bolo podarilo dostať sa do Európy spolu s ním? Nemal to predsa len risknúť? „Viem, že teraz sú v poriadku, ale najhoršie je, že nikdy neviete, čo bude ďalej. Žil som tak posledné dva roky. Idete ráno do práce a neviete, či sa z nej vrátite. Bomby padajú skoro každý deň. Situácia je naozaj veľmi zlá.“
Pri otázke na život na Slovensku sa Abo-Sami dlhšie zamyslí. „Nie je v mojom pláne zostať žiť na Slovensku. Nerozmýšľam nad tým. Možno… Krajina, kde by som rozhodne chcel žiť, je Rakúsko.“
Študoval na anglickej univerzite v Damasku ekonómiu. Pracoval v nábytkárskej firme, na farme, dva roky dokonca učil angličtinu. Čo bude robiť ďalej, zatiaľ netuší. „Chcem si najskôr nájsť prácu, bezpečné miesto pre moje deti a dať im vzdelanie. Mať normálny bezpečný život. Mám desiatky plánov, ale najskôr sa musím spojiť so svojou rodinou,“ uzavrel Abo-Sami.