Protokol nie je vždy to, čo nás učila mama

Je v poriadku strčiť si pred americkým prezidentom ruku do vrecka alebo ukázať naňho prstom? Prečo treba dobre poznať protokol a v čom sa líši od obyčajnej slušnosti? Ktorí politici sú v znalosti jeho pravidiel "doma" a ktorí v nich tápu? Aj trochu veselo, ale najmä vážne hovorí pre Pravdu odborníčka na protokol Mária Holubová.

prezident SR, inaguracia, Andrej Kiska, kiska s manželkou, kiskova manželka, martina kisková
Prezidentova manželka Martina podľa odborníčky na protokol neplní úlohu prvej dámy.
Autor: ,

Čo je protokol a na čo slúži?
Samým základom protokolu je sebaovládanie. Už z histórie vieme, že každý panovník musel ako prvý predmet absolvovať náboženstvo, no hneď ako druhý sebaovládanie. A súčasťou sebaovládania je zdvorilosť, takt a vkus.

Aj súčasný protokol je preto založený na zdvorilosti, takte a vkuse. Jeho pravidlá sa formovali niekoľko storočí, teda rozhodne nie zo dňa na deň. Na základe Viedenského dohovoru z roku 1961 má v súčasnosti diplomatický protokol presne stanovené pravidlá, ktoré platia pre diplomatov, politikov a ich rodinných príslušníkov v pracovnom aj spoločenskom styku.

Vo Veľkej Británii vznikol zase v minulom storočí termín bussines protokol, ktorý tieto pravidlá aplikoval na firemnú kultúru. Tú sú povinní rešpektovať zamestnanci.

Sme mladá demokracia, zvládli naši politici, diplomati či biznismeni pravidlá protokolu?
Máme stále veľké rezervy. Slovenská republika sa ako člen Európskej únie stala súčasťou medzinárodnej politickej scény a s týmto faktom súvisí celý rad nevyriešených otázok a problémov ohľadom spoločenského statusu, ktorému naša spoločnosť nevenuje pozornosť, akú by mala.

Je dôležité zamyslieť sa nad tým, ako Slováci ovládajú sebaprezentáciu, prezentáciu národa, ako pracujú na schopnosti komunikácie na vyššej úrovni, ako zvládajú konfrontáciu, ktorej pozícia je oveľa silnejšia ako pozícia konfliktu. Mali by sme si uvedomiť, že prezentácia nie je mimo nás, ale v nás.

Sú rozdiely medzi protokolom a slušnosťou?
K slušnosti nás vedie výchova v rodine, jej normy nám určuje životná úroveň spoločnosti a tradície. Nie všetko, na čo sme normálne zvyknutí, však korešponduje s protokolom. Slováci sú napríklad tradične vychovávaní, že pri rozhovore sa nepatrí mať ruky vo vreckách. V protokole však taký striktný zákaz neplatí.

Takéto gesto sa kvalifikuje ako situačné a kontextové, v komunikácii má signalizovať uvoľnenosť a politik musí sám uznať za vhodné, kedy ho použiť môže a kedy nie. V médiách sa pred časom objavili fotky, ako Robert Fico na návšteve Washingtonu v Bielom dome, v Oválnej pracovni, stojí, rozpráva sa s Barackom Obamom a má ruky vo vreckách. A na Slovensku sa stretla s reakciou – bože, ako si do dovolil, aký je nevychovaný!

Bolo to vhodné?
Nikto vám neodpovie, prečo tá ruka vo vrecku nemala byť. Už som zdôraznila, každý sám musí vedieť, či je v danom momente také gesto opodstatnené a či nie. Pravdaže, ak si vás šéf pozve na koberec, radšej si pred ním provokatívne ruky do vreciek nestrkajte…

Náš premiér si to však určite zvážil, bolo to len na ňom. To isté platí o ukazovaní prstom. Slovák povie – uráža to. Ale prečo? Je to gesto adresnosti. Aj J.¤F.¤Kennedy kedysi v Berlíne ukázal prstom a povedal: Ich bin ein Berliner! A podobne diskutabilné sú situácie v prípade skladania rukavíc z rúk.

Spomínali ste aj tradície. Nespôsobuje nám niekedy „chlieb a soľ“ problémy na medzinárodnom fóre?
To je pravda, tradície majú doteraz na Slovensku veľký vplyv a niekedy ich do pravidiel protokolu vtláčame nesprávne a dosť nás deformujú. Spýtajte sa Slováka, čo sú fašiangy. Každý ten pojem pozná, ale takmer nik vám ho nevysvetlí.

Zato ak George Bush na letisku nezje chlieb so soľou, všetci sme urazení. Podľa protokolu pritom on síce môže, ale nemusí miestne tradície rešpektovať. V jednom z emirátov Saudskej Arábie je najväčšia tradícia ponúknuť hosťovi vylúpnuté oko z mŕtvej ovce.

V Mongolsku vám zase nalejú destilát, v ktorom pláva had, aj vám ho nakrájajú, no vy vtedy môžete využiť protokol a povedať, prepáčte… Ochutnať na verejnosti neochutnané jedlo je navyše spojené s rizikom otrávenia, aj preto sa politici v tomto schovávajú za pravidlá protokolu.

Poviete zopár mien politikov a diplomatov, ktorí podľa vás dobre ovládajú „reč protokolu“?
Mojím favoritom je europoslanec Eduard Kukan. Okrem iného sa mi páči, ako vhodne a brilantne vie svoj prejav pretkať aj humorom. Do jednej roviny s ním by som dala ministra zahraničia Miroslava Lajčáka.

Je to mimoriadne príjemný pán, už na pohľad, patrí k ľuďom, ktorí čím sú vyššie postavení, tým sú skromnejší a zdvorilejší k nižšie postaveným. Vie vždy upokojiť situáciu, vynikajúco zvláda nuansy verbálnej aj neverbálnej komunikácie.

Novou hviezdou je teraz predseda parlamentu Peter Pellegrini. Svoj štandard serióznosti si udržuje Béla Bugár, až je už, musím to povedať, dosť nudný, podobne ako Ján Figeľ. A konvenuje mi aj prejav Roberta Fica. Myslím si, že je to premiér na svojom mieste. Mrzí ma len, že nezvláda médiá.

Vedeli by ste menovať aj nejaké ženy političky, ktoré sú v protokole „doma“?
Zase musím konštatovať, že žien je všeobecne na našej politickej scéne stále veľmi málo. A nájsť kladný vzor, čo sa týka protokolu… no neviem. Osobne ma mrzí odchod pani Radičovej z pozície premiérky, ale musím skonštatovať, že ani ona protokol veľmi nezvládala.

Nehovorím, že imidž je na človeku to najdôležitejšie, ale spraví veľa, najmä u ženy. Zamrzelo ma preto, keď po odovzdaní prestížnej ceny v Spojených štátoch médiá skritizovali jej šaty a ona sa vyjadrila, že ako vysokoškolskej učiteľke jej obliekanie nič nehovorí.

Ako pedagogička sa síce môže obliekať podľa svojich predstáv, no ona bola v pozícii premiérky, čo zaväzuje. Tie zvolené šaty z lacného lesklého čierneho saténu jednoducho nepristali jej postave. Pozrite sa, taká Angela Merkelová zďaleka nie je stopercentná krásavica a napriek tomu zvláda status protokolu dokonale.

Chválite političku, ktorá sa na verejnosti nikdy neukázala v sukni, vždy len v nohavicovom kostýme. To je v poriadku?
To jej radi prepáčime. Merkelová je politička rangu, ktorá sa môže smelo postaviť vedľa takých osobností, akými boli Golda Mayerová, Indira Gándhíová, Margaret Thatcherová či Madeleine Albrightová. Toto je totiž ďalšie slovenské špecifikum – od missiek žiadame, aby mali univerzitu, a od političiek, aby vyzerali ako modelky. To sa však nedá spájať, jedny aj druhé plnia spoločensky rôzne funkcie.

Za skvelý príklad „naučiteľnosti“ protokolu prácou na sebe samej by som dala Dagmar Havlovú. Keď sa stala českou prvou dámou, bol tu prirodzený predpoklad, že ako herečka sa naučí aj túto rolu. Nestalo sa tak. Neskôr však na sebe úžasne zapracovala a pochopila, čo jej protokol vlastne ponúka. Prestala hvízdať na prstoch a vypracovala sa na ozajstnú kultivovanú osobnosť.

Ktorí politici sú „borcami roka“ v negatívnom imidži a vystupovaní?
Tak určite je to pán poslanec Brixi, so svojím povestným šálom. Pán Sulík už na sebe popracoval, už žiadne svetlé nohavice a krátke rukávy pri oficiálnych stretnutiach, je tu jasný posun oproti jeho začiatkom v politike. Rezervy má však stále v mimike a gestikulácii. Keď sa nedávno vyjadroval k imigrantskej otázke, jeho slová zarezonovali, mali váhu.

Lenže aby som presvedčila druhých, musím byť najprv sama presvedčená, vystupovať absolútne sebaisto. A tomu musí zodpovedať aj mimika tváre. Sulík si ju neovláda, oči mu svietia ako čertíkovi, pritom hovorí o veľmi vážnych veciach. Ale naučil sa veľa… Zo svetových politikov sa mi nepáči napríklad François Hollande, je neistý, nepresvedčivý, hoci chápem jeho neľahkú pozíciu.

A čo sa týka žien?
Mrzí ma prezentácia pani europoslankyne Flašíkovej-Beňovej. Mala by zvážiť, či chce byť skôr rozmaznanou a finančne dobre zabezpečenou paničkou, alebo političkou, ktorá na európskej úrovni reprezentuje svoj štát.

Obe tieto polohy sú totiž nezlučiteľné a obávam sa, že u nej skôr prevažuje tá prvá. Najviac ma dojala, keď odovzdávala cenu pani Eve Sirackej z Ligy proti rakovine v mikine a rifliach, či keď zomrel pápež a prišla v tričku do rokovacej sály Európskeho parlamentu.

Možno mnohí Slováci by jej tieto prešľapy odpustili, ona nás však prezentuje na miestach, kde sú pravidlá protokolu štandardom. Každý, kto ich nedodržuje, znižuje našu bonitu na medzinárodnej úrovni.

Ako sa s protokolom vysporiadal prezident Andrej Kiska?
Ak pripomeniem, že jeho predchodca, prezident Ivan Gašparovič, sa po nástupe do funkcie vyjadril, že „protokol nepotrebuje“, od pána Kisku som v tomto smere dosť očakávala. Veľké faux pas však urobil už pri svojej inaugurácii, keď na prvý oficiálny obed pozval bezdomovcov. Mal ho predsa venovať ľuďom, ktorý pre tento štát čosi urobili – učiteľom, vedcom, lekárom, diplomatom.

Druhé nevhodné gesto urobil, keď odmietol pozvanie do Moskvy na oslavy 70. výročia konca vojny. Mal tam ísť, historické aspekty tejto udalosti prevažovali nad politickými. A tretia moja výhrada, neviem, akých má pán prezident poradcov, ale keď išiel na oficiálnu návštevu do Veľkej Británie, neprijala ho ani kráľovná, ani premiér, a to je určitá dehonestácia jeho pozície. Že ho prijal princ Charles? To bolo nič. Podobných smutných postavičiek „čakateľov na trón“ máme v histórii dosť.

Prezidentovi sa tiež vyčíta, že nemá „prvú dámu“. Alebo že pri odchode do zahraničia nedáva zvesiť štandardu.
Čo sa týka prvej dámy, určite by sa nemalo stávať, že príde na Slovensko na návštevu hodnostár s manželkou – a náš prezident ho príjme sám. Status prvej dámy nám chýba, rozhodne by sa aj u nás mal oficiálne zaviesť. Netreba na to dokonca ani zákon, stačí vypracovať akýsi harmonogram jej činností.

Prečo by mal napríklad na módne prehliadky chodiť prezident, keď je to parketa pre prvú dámu? Alebo – mám malé deti? Dobre, navštívim detské domovy, školy, škôlky. Aj Jackie Kennedyová sa zaštiťovala malými deťmi, keď mal jej John pol roka, sadla si s protokolistom a dohodli sa.

A čo sa týka štandardy, to je zvyk pochádzajúci z panovníckeho protokolu. Keď vlajka veje nad hradom, panovník je doma, ak nie, je preč. Čiže aj keď prezident odchádza preč zo súkromných dôvodov, nemal by robiť kamufláž a nechať štandardu na Grasalkovičovom paláci.

Protokol však možno chápať aj ako súbor pravidiel platných pri rôznych prijatiach, vymenúvaniach, vyznamenávaniach. Kde stáť, kam si sadnúť, ako vyvesiť vlajky, čo podarovať hosťovi… Ako sme na tom v tejto oblasti?
Najcitlivejšia je otázka zasadacieho poriadku. Pri jeho tvorbe sa dôsledne zvažujú politické, historické, prípadne aj náboženské aspekty. A beztak vždy niekto odíde urazený, pretože sedel na konci. Pripraviť podujatie je úlohou protokolistu, ktorý musí vedieť všetko vyargumentovať, vhodne sa obliecť, ale najmä, byť neviditeľný.

Čo sa týka darov, priveľmi akcentujeme folklór, stále prezentujeme dreveničky, drevené kostolíky, kroje. Potom si o nás v zahraničí myslia, že tak skutočne žijeme. Pritom sme krajina, v ktorej vymysleli lietajúce auto, v ktorej vyrástol Peter Sagan a iné skvelé osobnosti, máme krásne knižné publikácie, svetoznáme sklo. Prečo svetu neukazujeme tieto rarity?

Europoslanci Monika Flašíková–Beňová,
Eduard Kukan a Miroslav Mikolášik začiatkom tohto roka počas odovzdávania
Ceny európskeho občana 2014
prezidentke Ligy proti rakovine Eve Sirackej. Aj tento príklad podľa Holubovej
dokazuje nevhodnú prezentáciu Flašíkovej–Beňovej, ktorá prišla v mikine
a rifl iach.
Europoslanci Monika Flašíková–Beňová, Eduard Kukan a Miroslav Mikolášik začiatkom tohto roka počas odovzdávania Ceny európskeho občana 2014 prezidentke Ligy proti rakovine Eve Sirackej. Aj tento príklad podľa Holubovej dokazuje nevhodnú prezentáciu Flašíkovej–Beňovej, ktorá prišla v mikine a rifl iach.
Autor: SITA, Ján Slovák

Ako je to so vzťahom žena – muž?
Rovina zdvorilosti kladie vzťah k žene nad pravidlá protokolu, kde má žena vždy prednosť až do úrovne ministrov, premiéra a prezidenta. Ak sú však páni v týchto vysokých funkciách šarmantní, galantní, a najmä sebaistí, ani v tých najvyšších funkciách nemajú problém pozdraviť sa ako prví.

Čo sa týka podávania ruky, muž ho podľa protokolu len naznačuje, ale ruku podáva dáma – a ak ju nepodá, tak sa ruka nepodáva. Je to prosto na dáme, ktorá môže byť v strese, neistote, keď sa jej ruka potí, je to nepríjemné, má však možnosť odmietnuť.

Proces budovania pozície ženy v politike a diplomacii je dlhotrvajúci, no v súčasnosti sú už ženy aj v politike vo vládnych funkciách, na postoch premiérok, prezidentiek.

Protokol z roku 1961 by preto už mal byť zrevidovaný, keďže podľa neho by sa napríklad žena nemala sama predstavovať. Síce aj u mužov platí, že predstavovať sa je najvhodnejšie cez prostredníka, ale on sa aj sám predstaviť môže.

Nepreceňuje sa však veľmi imidž človeka oproti jeho vedomostiam? Niektorí ľudia pôsobia, akoby boli večne oblečení v teplákoch, pritom sú však kvalitní, múdri. A platí to aj naopak.
Všetko je vecou sebaúcty, sebavedomia, sebaovládania. Všetko je naučiteľné, ibaže niekto na sebe musí pracovať viac, iný menej. Imidž je vecou vstupu, prvého kontaktu, vystupovania, ťažisko je na odbornosti a všetko by malo byť v súlade. Upravený zovňajšok politika nie je vecou peňaženky, ale duševnej hygieny. Dôležité je, ako človek myslí, a najmä, musí byť presvedčený o tom, čo hovorí.

Pravidlá protokolu sú nevyhnutnou súčasťou pracovnej komunikácie a spoločenského života. Musím však zdôrazniť, že človek, ktorý ich dobre ovláda, je zároveň úplne prirodzený. Slovenky majú napríklad veľmi skreslenú predstavu o pojme „dáma“.

Myslia si, čím „dorobenejšia a fajnovejšia trapoška“, tým väčšia dáma. To však vôbec nie je pravda. Skutočné dámy sú veľmi prirodzené charizmatické ženy, ktoré nemajú problém sadnúť si do piatej cenovej skupiny, dať si borovičku a dokonca v kontexte aj povedať neslušné slovo – a vždy zostanú dámami.

Možno sa pravidlá protokolu jednoducho „nabifľovať“?
Naučiť sa ich dokáže každý. No aplikovať ich v danej situácii je veľmi náročné, treba na to mať schopnosti, erudíciu, prirodzený šarm. Ovládanie pravidiel protokolu v pracovnom aj spoločenskom styku nás môže vyniesť k budúcej kariére, pretože úspech niekedy určujú drobné, ale výrečné znamenia.

Pravidlá protokolu je dobré poznať, aby sme získali vlastný štýl a eleganciu. Je to o práci na sebe samom. Vkus nie je vrodená vlastnosť, ale proces sebapoznania, keď dokážeme vlastnú identitu a individualitu podčiarknuť aj vhodným oblečením, je naučiteľný. Nie je to ani vec peňaženky a módnych trendov. Politik, ktorý je sebaistý v tomto umení, pôsobí dôveryhodne a spoločnosť ho aj tak vníma.

Znalosť a správne používanie pravidiel nás oslobodzujú, prinášajú sebavedomie, ba pomáhajú utvárať našu budúcnosť, vzťahy. Podľa najnovších výskumov v Nemecku sa na úspechu jednotlivca v pracovnom živote až zo 60 percent podieľajú jeho kontakty, z 30 percent verejná mienka a len z 10 percent odbornosť.

Načrime trochu aj do najhlbšej minulosti. Aké boli historické predpoklady vzniku protokolu?
Jeho pravidlá sa začali formovať v 15. storočí v Burgundsku. Situácia v celej Európe bola v tom období veľmi búrlivá a Burgundsko, vtedy ešte nie súčasť Francúzska, bolo najvyspelejším a najbohatším štátom Európy. Zahŕňalo územie samotného Burgundského vojvodstva, Burgundského grófstva, ale aj Alsaska, Lotrinska a Nizozemska (dnešného Belgicka a Holandska).

Panovnícky dvor v Dijone bol centrom bohatstva, luxusu, politickej pompéznosti a kultúry. Kniežaťu Západu, ako sa dal titulovať burgundský vojvoda Karol Smelý, už chýbal len kráľovský titul, ktorý však nikdy nedostal.

Preto aspoň zo samoľúbosti a z ranenej hrdosti vytvoril súbor veľmi obradných pravidiel, ktorými si chcel upevniť mocenské postavenie a status. Tie pravidlá napokon vytvorili bariéru medzi ním a jeho poddanými a vazalmi.

Aká bola ďalšia cesta tohto protokolu?
Burgundský protokol – pod týmto názvom vstúpil do histórie – veľmi rýchlo prevzali európske panovnícke dvory a zohral dôležitú úlohu v dejinách medzinárodných vzťahov a v diplomacii. Bol postavený na striktnej legitimite, ktorej základom bol dynastický prvok. Najviac sa to prejavilo pri politických sobášoch, ktoré panovníci využívali na upevnenie vlastnej politickej moci.

Keďže panovník obyčajne nesmel opustiť krajinu, ktorej vládol, aj jeho sobáš sa musel konať v zastúpení. Manželku tak zväčša prvý raz uvidel až po cirkevnom obrade, keď zdvihol závoj, ktorým bola zahalená.

Veľakrát takto vznikali pikantné situácie, pretože portréty, ktoré budúci manželia dostávali, nezodpovedali realite. Takúto hrôzu zažil napríklad Henrich VIII., keď uvidel svoju manželku Annu Klévsku… Ihneď sa s ňou dohodol na priateľskom rozchode.

Našli sa aj iní „rebelanti“?
Určite sa našli panovníci, ktorí nemali problém porušiť v tomto smere protokol. Francúzsky kráľ Henrich¤IV., francúzsky cisár Napoleon I., ruský cár Peter I. a veľa iných. Pre zaujímavosť ešte dodám, že zachovanie legitimity v tej ére zabezpečovala napríklad aj verejná svadobná noc, keď vysokí svetskí a cirkevní hodnostári boli svedkami naplnenia manželstva. Takisto narodenie následníka trónu bolo verejnou udalosťou za prítomnosti svedkov.

Zopakujem však, podľa protokolu mal panovník čo najmenej, alebo vôbec nie, opúšťať štát, ktorému vládol. Kontakty medzi štátmi a panovníkmi preto museli zabezpečovať vyslanci – emisári, z ktorých sa postupne začala formovať oficiálna diplomacia. Funkciu plnili najvýznamnejší šľachtici a niekedy aj členovia kráľovskej rodiny, ktorí sa museli podriadiť burgundskému protokolu.

Aký bol život prvých diplomatov?
Zo začiatku pozícia diplomata nebola ľahká. Za neúspech sa tvrdo platilo, bežne boli vystavení mučeniu a väzneniu. Napríklad v Istanbule bolo špeciálne väzenie pre zahraničných vyslancov Yedikule hisari – Žaláre siedmich veží, ktoré fungovalo až do roku 1831.

Najčastejšie sa v ňom nachádzali ruskí vyslanci, podľa toho, aké boli momentálne vzťahy medzi tureckým sultánom a ruským cárom – no a tie boli viac zlé ako dobré. Diplomatov veľakrát za nesplnenú misiu čakala poprava. Alebo „čestná smrť“, ako sa vtedy hovorilo vynútenej samovražde. Vtedajšia spoločnosť mala záujem len o úspešných diplomatov. O neúspechoch sa nepatrilo hovoriť a nechcelo sa o nich ani vedieť.

Prečo sa protokol tak dobre ujal?
Obradnosť pravidiel burgundského protokolu bola síce veľmi obmedzujúca, no panovníci v Európe veľmi rýchlo zistili, čo všetko im umožňujú. Vytvárali pomyslenú spoločenskú a politickú hranicu medzi nimi a národom. Tú bariéru tvorili práve reprezentanti vnútornej a zahraničnej politiky, na ktorých bolo veľmi výhodné zvaliť zodpovednosť za všetky katastrofy hospodárskeho a politického rázu.

Panovníci teda v rámci svojej spravodlivosti a majestátu veľmi ochotne obetovali nepopulárnych ministrov, ktorí skončili zavretí doživotne v pevnostiach alebo na popravisku. Naopak, oni sami si za svoj rázny prístup vyslúžili obdiv a vďaku celého národa. Ľudia v „dobrého a spravodlivého vládcu“ a „zlých radcov“ verili dlho. Najdlhšie asi v cárskom Rusku, kde sa obrazu „dobrého cára“ zbavili až po Krvavej nedeli v roku 1905.

Ktorý známy panovník bol „majstrom protokolu“?
Prím v jeho pochopení, zvládnutí a využití na sebaprezentáciu a reprezentáciu štátu určite patrí francúzskemu kráľovi Ľudovítovi XIV. S pravidlami ho oboznámila a vštepovala mu ich jeho matka, španielska infantka a francúzska kráľovná Anna Rakúska. Odmietol však prevziať termín burgundský protokol, keďže v tomto období už Burgundsko patrilo k Francúzsku.

Preto vznikol pojem španielska etiketa. V 17. a 18. storočí celá Európa prevzala francúzsky štýl života, osobnosť Ľudovíta XIV. dokonca slúžila ako vzor aj panovníkom v moslimskom svete. Francúzsky jazyk sa stal jazykom diplomacie.

Pojem španielska etiketa sa oficiálne používal do roku 1918. Až po rozpade troch európskych monarchií a vzniku nových nástupníckych štátov a republík sa začal používať termín diplomatický protokol.

Dbali v minulosti na protokol aj komunistickí pohlavári?
Protokol ako dynastický prvok zasahoval do medzinárodných vzťahov do roku 1918. Jeho tenká nitka však pokračovala ďalej, pretrhla sa až v roku 1948. Perfektný prejav a dobré vystupovanie sa začali hodnotiť ako buržoázny prežitok. A pekne upravená žena, tá predsa podľa komunistov nemohla byť robotná, veď pracovala len na tom, aby vyzerala.

Tento pohľad však fungoval len navonok. V skutočnosti sa súdruhovia veľmi chceli podobať kaste, ktorú odmietali. Klasickým príkladom bol Klement Gottwald a jeho manželka Marta, ktorá sa absolútne nevedela obliecť, no bytostne túžila vyrovnať sa skutočným dámam. Štáty socialistického bloku všeobecne odmietali pravidlá protokolu.

Dobre to ukázala schôdzka Chruščova s Kennedym v roku 1961 vo Viedni, kde bol veľmi viditeľný rozdiel medzi pani Chruščovovou a Jacquelin Kennedyovou. Socialistické dámy neboli súčasťou protokolárneho styku a keď aj boli, prehrávali v ňom na celej čiare. Čo vlastne pretrváva až dodnes. Status prvej dámy nemáme, manželky politikov a štátnikov nevystupujú, nezasahujú, nereprezentujú – čo je nesmierna škoda.

PhDr. Mária Holubová, PhD

Vysokoškolská pedagogička, pôsobí na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici aj na bratislavskom pracovisku Vysokej školy medzinárodných a verejných vzťahov v Prahe, vyučuje predmety ako diplomatický protokol, spoločenský protokol, bussines protokol, dejiny medzinárodných politických vzťahov, dejiny veľmocí, absolvovala študijné pobyty vo Francúzsku – na univerzite v Remeši či na Lycée Lesage Vannes, venuje sa publikačnej činnosti

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Súvisiace články:

Andrej Hrnčiar

Hrnčiar: Nad rastom extrémizmu by sa mali zamyslieť všetci

10.12.2016 14:05

Nad nárastom extrémizmu by sa mali zamyslieť všetci, aj koalícia aj opozícia, aj médiá - ktoré vykresľujú situáciu na Slovensku príliš negatívne, konštatoval podpredseda Národnej rady SR Andrej Hrnčiar.

Fico, snem Smeru

Fico na sneme Smeru: Zleniveli sme, útočia na nás médiá

10.12.2016 11:10, aktualizované: 14:01

V Smere podľa predsedu strany Roberta Fica zleniveli, útočí na neho opozícia i médiá, ale podpora verejnosti pretrváva.

Štrbské pleso, lyžiari, lyžovačka

Vysoké Tatry už zapĺňajú lyžiari a turisti

10.12.2016 10:00

Rekreační lyžiari, profesionálni športovci, i rodinky vyhľadávajúce iba prechádzky v peknom horskom prostredí. Asi takéto zloženie ľudí vídať vo Vysokých Tatrách.

Donald Trump, prezident, usa

Trumpa zaujíma, kto radil Obamovi v otázkach klímy

10.12.2016 15:00

Americkú energetickú politiku s januárovým nástupom republikánskeho prezidenta Donalda Trumpa čaká rozsiahla reorganizácia.

Santos

Kolumbijský prezident si prevzal Nobelovu cenu za mier

10.12.2016 14:13

Nobelovu cenu za mier 2016 si v Osle prevzal kolumbijský prezident Juan Manuel Santos (65).

Andrej Hrnčiar

Hrnčiar: Nad rastom extrémizmu by sa mali zamyslieť všetci

10.12.2016 14:05

Nad nárastom extrémizmu by sa mali zamyslieť všetci, aj koalícia aj opozícia, aj médiá - ktoré vykresľujú situáciu na Slovensku príliš negatívne, konštatoval podpredseda Národnej rady SR Andrej Hrnčiar.

Fico, snem Smeru

Fico na sneme Smeru: Zleniveli sme, útočia na nás médiá

10.12.2016 11:10, aktualizované: 14:01

V Smere podľa predsedu strany Roberta Fica zleniveli, útočí na neho opozícia i médiá, ale podpora verejnosti pretrváva.