So stredoškolákmi diskutoval aj na tému Ľudská dôstojnosť a ľudské práva konfrontované -izmami a intoleranciou. Traja zo súťažiacich dostali v piatok aj ceny denníka Pravda, ktorý je hlavným mediálnym partnerom tohto podujatia.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Máte za sebou diskusiu so stredoškolákmi, ktorí postúpili do celoštátneho kola Olympiády ľudských práv. Prekvapili vás niečím?
Ukazuje sa, že toto je výnimočná vzorka ľudí z celého Slovenska, ktorí majú už v mladom veku nadštandardne naštudované rôzne dimenzie ľudských práv. Možnosť hodnotiť ich vystúpenia a eseje bolo príjemné a osviežujúce, bola to možnosť stretnúť sa s inšpiratívnymi partnermi do diskusie. To bola pozitívna stránka. Na druhej strane v diskusiách sa ukázalo, že niektorí zo študentov ťažko odlišujú medzi zdrojmi informácií o niektorých ťažko uchopiteľných spoločenských problémoch. Majú problém vyhľadávať seriózne informácie a rozlíšiť ich od tých, ktoré môžu byť dôsledkom chybného úsudku, zlého úmyslu alebo nejakej propagandy. To nie je, samozrejme, iba problém týchto mladých ľudí, ale ak s tým majú problém ľudia, ktorí sú intelektuálne a z hľadiska svojho zamerania takí vyspelí, ako to potom vyzerá u ľudí, ktorí o otázkach ľudských práv nemajú veľa informácií?
Čiže mladých ovplyvňujú hlavne sociálne siete?
Áno, u mladých ľudí na Olympiáde ľudských práv je veľmi výrazný vplyv sociálnych sietí. Ukázalo sa to pri takých, pre stredoškolákov náročných témach, ako je utečenecká kríza, situácia v Sýrii či výsledky nedávnych parlamentných volieb na Slovensku. Náhle sa ukázalo, že niektorí z nich majú nedôveru aj k mainstreamovým médiám a radšej sa obracajú na sociálne siete. A opakujem, ak je to vidieť v tejto – dovolím si tvrdiť elitnej skupine mladých ľudí, aké je to potom medzi takzvanou štandardnou populáciou 16– až 18-ročných ľudí?
Je to tiež dôvod, prečo práve prvovoliči volili extrémistickú stranu?
Mnohí sú dlhodobo doslova uzamknutí v sociálnych sieťach a prestávajú vnímať iné médiá. Samotná ĽS NS svojich priaznivcov koniec koncov aj priamo vyzýva, aby neverili mainstreamovým médiám. To je, pochopiteľne, iba jeden z mnohých dôvodov, prečo ĽS NS k sebe pritiahla prvovoličov. Dôležitým aspektom je vzdor voči establishmentu, to je typické pre každú mladú generáciu a ĽS NS sa voči establishmentu vyhranila najvýraznejšie. Tým, že sa jej nestavala hrádza zo strany iných politických strán a občianskej spoločnosti a mladým ľuďom sa dostatočne nevysvetľovalo, aká ideológia stojí za touto stranou, rozhodli sa práve pre takéto protestné hlasovanie. Zároveň sa vymedzili voči štandardným politickým stranám, ktoré v ich očiach zlyhávajú pri riešení spoločenských problémov.
Dezilúzia zo štandardnej politiky a liberálnej demokracie je u mnohých mladých ľudí taká silná, že by nás takýto výsledok vlastne nemal prekvapovať, dlhodobo na ňom politické elity „pracovali“. U menšej skupiny mladých voličov ĽS NS je to však aj výsledok pôsobenia neoľudáckeho podhubia, ktoré je na Slovensku dlhodobo prítomné. No nemali by sme zabúdať ani na dimenziu, ktorá v analýzach výsledkov nedávnych parlamentných volieb býva opomínaná – 26 rokov prehliadania témy ľudských či menšinových práv. Tie sú príliš často a mnohými vnímané ako doplnková, nadstavbová téma, ktorej ak chcú, nech sa venujú aktivisti rôzneho druhu, no pre dobre fungujúcu spoločnosť nemajú zásadný význam. Ľudské práva tak nielenže nie sú prioritou politických reprezentácií, ale je to téma, ktorej sa mnohí politici snažia vyhýbať. Po roku 1989 boli medzi jednotlivými vládnymi garnitúrami iba malé rozdiely, ľudské práva nie sú témou, ktorá by bola považovaná za hodnú rozvíjania.
Nie je chyba aj vo vzdelávacom systéme?
Určite. A to aj napriek tomu, že mnohí učitelia by hneď povedali, že veď my ich to učíme. A majú pravdu – mnohí učitelia sa témam ľudských práv venujú, no bývajú opustenými hráčmi v poli. Som presvedčený, že by sa téme mohli a mali venovať so študentmi výraznejšie. Občianske kompetencie sa v školách málo preberajú, výchova k občianstvu v náznakoch existuje, ale nestačí to. Nielen nedávne parlamentné voľby ukázali, že mnohí obyvatelia Slovenska sú vlastne „občiansky negramotní“. Spomínam si na vyjadrenia mladých voličov ĽS NS, že chceli politickým stranám vrátiť všetku tú neserióznosť a korupciu v politike, a tak volili Kotlebu – nech je teraz sranda, nech si to teraz politici "vyžerú“. To je hrozivá ukážka toho, ako niektorí ľudia málo chápu obsah občianstva a zodpovednosť, ktorá s tým prichádza.
Sú na to pripravení aj učitelia? Ostatne, Kotleba bol tiež učiteľom.
Je jednoduché povedať, že mnohí učitelia na to nie sú pripravení. Ale to nemusí byť nevyhnutne iba ich chyba. Pokiaľ budú učitelia vedení k tomu, že niektoré témy musia riešiť, budú sa systematicky zlepšovať a podobne ako v iných témach budú posúvať poznanie svojich žiakov dopredu. A samozrejme, že budú do témy prinášať aj svoje osobné pohľady. No samotný fakt, že o témach súvisiacich s ľudskými právami sa bude viac diskutovať, posunie situáciu dopredu. V stave, v ktorom sa mnohí v oblasti ľudských práv nachádzajú, pomôže i možnosť navzájom si v škole konfrontovať názory. V opačnom prípade sa bude po ďalších voľbách opätovne analyzovať, kde sa stala chyba a prečo mnohým neprekážajú názory a návrhy, ktoré sú v rozpore s ľudskými právami.
Môže ich podpora extrémizmu ešte rásť?
Môže, ak na túto situáciu zmysluplne nezareagujeme. Nechcem byť pesimista – možno je na to ešte krátky čas a v školstve to chce roky, ale zatiaľ nevidím, že by sme sa vedeli nejakým spôsobom poučiť z toho, čo sa stalo. Málo sa hovorí práve o zanedbanej výchove k ľudským právam. Reaguje sa skôr na iné dôvody, ktoré viedli k úspechu extrémistickej strany. Málo sa hovorí o podhubí, ktoré ja nazývam právne bezvedomie v oblasti ľudských práv. Kým v niektorých občianskych právach majú ľudia veľmi dobre vytvorenú predstavu o tom, aké sú ich práva a povinnosti, tak v tejto oblasti je to mimoriadne zlé.
Pomohlo by viac hodín občianskej výchovy či etiky?
Určite. To je podľa mňa kľúčová vec, pretože mnohí – niekedy aj učitelia či rodičia – majú pocit, že tieto predmety sú doplnkové, kde sa hlavne diskutuje. Ale práve to je veľmi dôležité. Pretože študenti si v škole nemajú osvojiť iba informácie a zručnosti, ale majú získať kompetencie, ako spolu žiť, ako zvládnuť "inakosť“ iných, ako sa vysporiadať s veľmi zložitými výzvami moderného sveta súvisiacimi s ľudskými právami. Možnosť diskutovať pod dohľadom niekoho, kto je odborne pripravený a kto ich môže usmerňovať, je kľúčová. A malo by sa to odohrávať v škole, rozhodne nie niekde na ulici či vo virtuálnom svete, kde sa to môže vyvinúť smerom, ktorý nie je žiaduci. Som presvedčený, že pre budúcnosť Slovenska môže byť rozšírenie výchovy k ľudským a menšinovým právam dôležitejšie, než dôraz na tradične preferované predmety, ako je matematika či slovenský jazyk.