Podľa Kisku je dôležité vytvoriť aj na Slovensku koalíciu ochotných ľudí, postaviť deliacu čiaru a povedať „tak toto už nie. "Naše moderné Slovensko je krajina, kde chceme žiť, kde si dokážeme odpúšťať a kde dokážeme žiť v porozumení. Nie v nenávisti,“ povedal Kiska.
„Sadnúť si za jeden stôl, pri ktorom prijmete pamätníkov SNP, kde sedíte s ľuďmi, ktorí pre túto krajinu toho urobili strašne veľa, sadnúť si za ten istý stôl s niekým, kto tvrdí, že Slovenské národné povstanie (SNP) je hanbou a najsmutnejšou udalosťou v našich dejinách, kto tvrdí, že skoro 70 tisíc vyvlečených Židov sa nás nedotýka, pretože my nie sme národ židovský, ale sme národ slovenský, kto velebí Tisa? Sadnúť si s takýmto človek za ten istý stôl, kde sedávali aj ľudia, ktorí bojovali za naše ideály a našu krajinu, toto nie. To ako prezident určite nespravím,“ vyhlásil Kiska.
Reagoval tak predovšetkým na otázku moderátora relácie, prečo neprijal po parlamentných voľbách v Prezidentskom paláci aj predsedu strany Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko.
Kľúčovým dôvodom opätovného obratu ľudí k extrémistickým názorom, je podľa neho fakt, že ľudia stratili dôveru v štát. Súvisí to nie len so zdravotníctvom, školstvom a korupciou, ale s čímkoľvek, čo človek potrebuje a štát mu nedokáže vyjsť v ústrety. Jednoducho štát zlyháva v priamom prenose. V predvolebnom období sa podľa Kisku k tomu pridali aj populistické teórie.
Základné zlyhávanie s absenciou správnej politickej rétoriky viedlo na Slovensku k tomu, že sa extrémisti dostali do parlamentu. Tí však s voličmi nehrajú čestnú hru. „Mažú si fejsbukové príspevky, už nepochodujú s fakľami a v uniformách, ale majú zelené tričká a usmievajú sa. Preto je dôležité klásť si otázku, ako je možné, že keď niekto má fašistické symboly, alebo jeho fejsbukové príspevky majú jasne fašistický a rasistický náznak, sme nezakročili?“ vyjadril sa Kiska k výsledku parlamentných volieb a Kotlebovej stane Ľudová strana Naše Slovensko (ĽSNS).
Ako spoločnosť preto podľa neho nemôžeme nechať bez povšimnutia nie len nálady tejto politickej strany, ale aj ostatných extrémisticky orientovaných ľudí, ktorí šíria „oheň nenávisti“ voči niektorým ľuďom, skupinám ľudí, voči náboženstvám.
„Je logické, že zodpovednosť za zdravotníctvo, korupciu, školstvo nesie vláda, ale za to ako sa diskutuje v parlamente, aké témy sa otvárajú, akú úroveň diskusie vedieme, za to sú zodpovední politici. Za to sme zodpovední my všetci. Je načase, aby si každý jeden politik uvedomil, čo by malo byť témou diskusie,“ uviedol Kiska.
Podľa neho by to nemali byť osobné urážky a hľadanie vinníkov, ale malo by to byť skôr hľadanie toho, kto má lepší program a lepších odborníkov, nie súťaženie o to, kto koho viac urazí alebo kto dokáže toho druhého viac ponížiť v očiach druhých. "Držím palce tejto vláde, aby bola úspešná. Pretože pokiaľ by táto vláda zase zlyhala, mám vážnu obavu o výsledky ďalších volieb.
Holokaust sa začal prvou fackou, ktorú Žid dostal bez dôvodu
„Holokaust sa nezačal naládovaním Židov do dobytčákov, ale holokaust sa začal vo chvíli, keď jednému Židovi beztrestne vylepili facku,“ povedal to posledný žijúci veliteľ slávnej židovskej jednotky bojujúcej v SNP Alexander Bachnár pre občianske združenie EDAH, ktorého prejav zverejnila RTVS v nedeľnom mimoriadnom vydaní relácie RTVS O 5 minú 12 pri príležitosti 71. výročia ukončenia druhej svetovej vojny. „To, čo dnes označujeme za holokaust – Osvienčim a tak ďalej, to už bol len záver holokaustu,“ povedal Bachnár s tým, že poučením do budúcnosti môže byť to, že bojovať treba začať už proti prvej nespravodlivej facke.
Téma holokaustu a deportácií Židov z územia Slovenska počas druhej svetovej vojny bola na Slovensku dlho tabuizovaná. Spolupracovali na ňom totiž aj občania prvej Slovenskej republiky. Na území dnešného Múzea holokaustu v Seredi sa mnohí zo slovenských židovských členov rodiny videli naposledy. Odtiaľ ich totiž prevážali v dobytčích vagónoch do koncentračných táborov.
Napríklad v októbri roku 1944, „keď všetkých – ženy, deti, starcov aj mužov vyhnali na tento priestor, strážnici, ktorí tu boli, vytvorili kruh a všetkým ľuďom nakázali, aby behali. Kým behali, mlátili ich palicami, tyčami, reťazmi. Na túto noc nikto, kto prežil, nezabudne do konca života,“ povedal riaditeľ Múzea holokaustu v Seredi Martin Korčok. V tú noc zahynulo v tábore v Seredi najviac ľudí. Sereďania vraj nič nepočuli, nevideli. Tejto téme sa každý vyhýba. „Pritom nešlo o pár jedincov. Z tohto miesta deportovali 16 tisíc ľudí. Je nemožné, aby sa o tom v meste nevedelo,“ dodal Korčok.
Jednou z pozvaných do špeciálneho vydania relácie RTVS O 5 minút 12 k 71. výročiu ukončenia druhej svetovej vojny bola aj slovenská herečka židovského pôvodu Dalma Špicerová, ktorá v priestoroch Múzea holokaustu v Seredi vyrozprávala svoj príbeh z obdobia druhej svetovej vojny a po nej. „Vojna neskončila tým, že všetky kostoly vyzváňali. Vojna je tu okolo nás,“ citovala Špicerová svoju dcéru Zuzku.
„Skutočne vojna neskončila. Ani to zlo. Naopak, ešte fašisti vystrkujú rožky,“ dodala Špicerová s tým, že nechce, aby jej deti a vnuci museli zažívať to, čo zažila jej generácia. Proti zlu treba podľa nej bojovať na každom kroku. „Keď má človek 17–18 rokov, nevidí všetko ako tragédiu. Ja som bola vždy optimistka. Žiaľbohu, nás Židov prenasledujú päť tisíc rokov, to sa dostane do človeka, aj keď nechce. Patrí to k nám,“ dodala Špicerová.
Svoje spomienky na holokaust vyrozprával aj bratislavský Žid Shmuel Givoni, ktorý sa neskôr pripojil k Slovenskému národnému povstaniu (SNP). Od nacistu Aloisa Brunnera dostal osobný príkaz, aby mu opravil chladič na aute. Brunner mu povedal, že ak mu auto opraví, dostane dar. „Keď som skončil tú opravu, Brunner prišiel ku mne a ja som si myslel, alebo ma teraz zastrelí, alebo ma prepustí. A on mi hovoril: Ty si môžeš vybrať, ktorým vagónom pôjdeš,“ povedal Givoni. Nastúpil do vagónu s priateľom. „Bol som posledný, ktorý odišiel s transportom zo Slovenska,“ dodal Givoni.
Eva Kohn spomínala na obdobie druhej svetovej vojny s plačom. Denne sedávala a čakávala na vlakovej stanici na svojich rodičov, až kým jej raz jeden zo sprievodcov povedal, aby sa na stanicu už nevracala. „Tvoji rodičia sa nevrátili, už sa ani nevrátia, povedal mi. Vtedy som prestala chodiť na stanicu,“ povedala Kohn. Naposledy ich videla pred deportáciou na stanici v Seredi.
Ján Hanák sa dozvedel o tom, že je Žid len úplnou náhodou. Pred vojnou miništroval v katolíckom kostole, časť života prežil v koncentračnom tábore v Terezíne. Edita Grossmanová dodnes cíti vinu za to, že dostala to právo prežiť peklo koncentračných táborov. Otto Šimko považuje za náhodu, že žije. Jeho brat zahynul v koncentračnom tábore a nerozumie tomu, prečo muselo zomrieť v hrozných podmienkach koncentračných táborov toľko ľudí len preto, že sa narodili ako Židia.
„Súčasné poznatky ukazujú, že sme nemuseli byť v deportácii Židov takí iniciatívni. Mnohé satelitné krajiny mali verbálne záväzky voči nacistickému Nemecku a vlastne ich nedodržali,“ uviedla to etnologička a riaditeľka Dokumentačného strediska Holokaustu Monika Vrzguľová. Protižidovská legislatíva bola masívnou súčasťou Slovenského štátu, v ktorom panoval nedemokratický režim. „Boli sme vazalom nacistického Nemecka, takže o nejakej slobode v politike a v rozhodovaní nemohla byť reč,“ dodala Vrzguľová.
„Mám podvedomý strach z hliadok, ktoré tu chcú behať vo vlakoch alebo z domobrany, ktorá chce chrániť hranice. Toto všetko môže prerásť do nezmyslov, ktoré takýto základ mali aj v Nemecku v 30. rokoch,“ pre RTVS to povedal generálny riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici Stanislav Mičev. Hitlerova demagógia o tom, ako pre všetkých zabezpečí prácu a urobí poriadok v krajine, v ktorej poriadok nie je, rozhádala aj opozíciu, ktorá sa proti nemu nedokázala spojiť. Prvé koncentračné tábory, ktoré v Nemecku vznikli ešte v roku 1933, boli koncentračné tábory pre politických odporcov.
Zakladateľ Centra pre výskum etnicity a kultúry Michal Vašečka si myslí, že aj dnes sa „relativizujú hodnoty, ktoré by ešte pred desiatimi rokmi nikto nepovedal, že je ich možné relativizovať“. Ľudia začínajú byť anomickí, prestáva platiť, čo je ešte morálne a čo už je amorálne, prestávajú platiť hodnoty, ktoré boli typické pre spoločnosť v minulosti. „Toho sa chytajú tí, ktorí vo veľmi podobných témach ako dnes v slovenskej spoločnosti, aj v tej nemeckej v 20. a 30. rokoch, chceli poriadok, ale nepochopili, že ten poriadok môže byť úplne zničujúci a paralyzujúci,“ dodal Vašečka.