Lietadlo s 149 asýrskymi kresťanmi pristálo na košickom letisku vlani v decembri. Prišli z Iraku a u nás mali začať nový život. Tam, odkiaľ pochádzali, ich ohrozovala teroristická organizácia Islamský štát.
Dnes už je 21 irackých utečencov späť v Iraku, odkiaľ odišli z obavy o svoj život. Podľa informácií Pravdy sa vrátili do utečeneckého tábora v meste Erbil v irackom Kurdistane. Ľudia tu žijú v plastových unimobunkách s rozmermi približne 3×5 metrov. Predtým mali vojenské plátenné a neskôr gumové stany. Presun navrátilcov bol zabezpečený v spolupráci s Medzinárodnou organizáciou pre migráciu (IOM).
Pravdepodobne ide o prvú skupinu, nasledovať ich môžu ďalší. Ministerstvo vnútra to však nepotvrdilo. S Petrom Brenkusom z občianskeho združenia Pokoj a dobro, ktoré zabezpečuje integráciu asýrskych kresťanov, sa nám v utorok nepodarilo telefonicky spojiť.
Od príchodu na Slovensko prešli irackí utečenci zo záchytného tábora v Humennom do Nitrianskeho kraja. V marci sa nasťahovali do nových priestorov, ktoré ponúklo združenie, Nitrianska diecéza i dobrovoľníci. O mesiac neskôr nastúpili do škôl ich deti. Utečenecká komunita sa dokonca rozrástla o dve bábätká. Počas celej doby majú Iračania intenzívne kurzy slovenského jazyka.
Čo ich teda viedlo k rozhodnutiu vrátiť sa späť do utečeneckého tábora v Iraku? „Nevedeli prekonať smútok za domovom, a preto mali problém začleniť sa do života na Slovensku. Najstarší členovia dvoch rodín si nevedeli zvyknúť na nové prostredie a zvyšní členovia sa zo súdržnosti rozhodli vrátiť spolu s nimi,“ povedala Michaela Paulenová z tlačového odboru ministerstva vnútra.
Ako uviedol Brenkus pre agentúru SITA, irackí kresťania prežili viacero traumatických udalostí. „Tí starší zažili v 60. rokoch vyháňanie z dedín zo strany Kurdov. Všetci čelili útokom takzvaného Islamského štátu a museli z večera na ráno opustiť svoje domovy. Ďalšou veľkou zmenou je odchod z Iraku k nám, do úplne inej kultúry. Je prirodzené, že niektorí, najmä starší ľudia, to nevedia spracovať,“ dodal katolícky kňaz.
Aj podľa Zuzany Števulovej z Ligy pre ľudské práva sa najmä tá staršia generácia nemusí nevyhnutne stotožniť s novým prostredím. "Ľudia majú svoje predchádzajúce skúsenosti, pocity či zvyky.“ Významnú úlohu zohrávajú aj podmienky v domovskej krajine, ktoré sa môžu zmeniť.
Kritická fáza prichádza podľa Števulovej väčšinou v čase, keď pominie prvotný kultúrny šok. „Človek príde do novej krajiny, ubytuje sa, začne si zvykať na nový režim. Uvoľní sa, prvotný stres pominie a vtedy to naňho môže doľahnúť a uvedomí si, že si nedokáže zvyknúť,“ vysvetlila Števulová.
Utečenci sa môžu vrátiť aj po dlhšom čase, keď sa zlepší situácia v ich domovskej krajine. „Čím dlhšie však konflikt trvá a čím dlhšie je človek v novej krajine, kde nájde azyl, tým viac koreňov zapustí. Je preto menej pravdepodobné, že sa vráti naspäť, pretože si tu nájde lásku, priateľov či prácu,“ povedala šéfka združenia.
Či odíde jednotlivec sám, alebo s ním pôjde celá rodina, závisí od vzájomných rodinných väzieb. „Niektoré rodiny sú zvyknuté dlhodobo viesť spoločný komunitný spôsob života. V ich prípade je pravdepodobnejšie, že rozhodnutie vedúceho člena rodiny budú nasledovať aj ostatní príslušníci,“ dodala Števulová.
Podľa sociologičky Sylvie Porubänovej mohli úlohu zohrať aj iné očakávania utečencov, ktoré však nemuseli byť prehnané. „Nevedeli presne, do čoho idú, zistili to až zoči-voči realite a racionálne zhodnotili, že si tu zrejme naozaj nezvyknú.“ Ako hovorí, mohlo ísť o nedefinovateľný pocit, ktorý tu najmä tí starší mali. „Môže byť taký silný, že radšej si zvolia návrat domov, i keď do horších podmienok,“ myslí si sociologička. Starší ľudia si podľa nej uvedomujú, že nový domov pre nich môže byť už navždy, a to je pre nich neakceptovateľné.
Skúsenosti z relokačných programov po celom svete podľa Brenkusa ukazujú, že časť ľudí túto zmenu nezvládne a vráti sa do domovskej krajiny.
S túžbou kresťanských utečencov ísť späť do Iraku alebo pokračovať do inej krajiny sa stretli aj v Česku, kde v apríli stopli projekt ich presídľovania. Naši susedia prijali 89 utečencov z plánovaných 150. Časť z nich odišla do Iraku dobrovoľne, niektorí ilegálne opustili dočasné bydlisko v hosteli pri Brne a odcestovali do Nemecka. V Ústí nad Labem ich však zadržala polícia a po krátkom pobyte v utečeneckom tábore v Zastávke pri Brne sa vrátili na náklady štátu do Iraku. Pritom pre všetkých mala nadácia Generacia 21, ktorá ich príchod organizovala, pripravené mestské byty. Dokonca deti už zapísali do škôl. Premiér Bohuslav Sobotka oznámil, že bude na európskej úrovni ilustrovať nefunkčnosť navrhovaných kvót týkajúcich sa prerozdeľovania migrantov v rámci únie. V Česku zostalo len 40 z 89 irackých kresťanov.
Zvyšných 128 Iračanov, ktorí na Slovensku zostali, naďalej pokračuje v integrácii. „Deti navštevujú školy v okolí Nitry, dospelí sa začali kontaktovať s potenciálnymi zamestnávateľmi,“ doplnila Paulenová z ministerstva vnútra. Podľa Brenkusa intenzívne sa rozbehol program zaradenia utečencov na pracovný trh a do štúdia na vysokých školách. „Dvaja sú už zamestnaní na plný úväzok, robili sa školenia v špecifických oblastiach ako IT a stavbárske povolania,“ povedal s tým, že sociálni pracovníci im intenzívne pomáhajú vo všetkých oblastiach života a poskytujú aj psychosociálne poradenstvo.
Skupina 149 asýrskych kresťanov priletela z Iraku na Slovensko 10. decembra 2015. Na Slovensko prišlo 25 kresťanských rodín, medzi ktorými boli dospelí muži, ženy, deti aj starší ľudia. Ide o prvú a zatiaľ jedinú skupinu utečencov, ktorú Slovensko prijalo.