Čo v praxi prinesie presun agendy pod špecializovaný súd a špeciálnu prokuratúru?
Obmedzí to situácie, kedy prokurátor či sudca v jednom meste povie, že výrok hanobiaci menšiny je právne v poriadku, zatiaľ čo sudca v meste na druhom konci Slovenska v podstate taký istý výrok vyhodnotí ako trestný čin. Iste, každý prípad je individuálny, no zjednocovanie pri posudzovaní miery spoločenskej nebezpečnosti jednotlivých prípadov extrémizmu bude pre budúcnosť veľmi dôležité.
Bude po zmene zákona možné zrušiť Kotlebovu stranu alebo stíhať jej členov za niektoré výroky?
Kotlebova strana bola podľa môjho názoru stíhateľná za mnohé tvrdé výroky proti menšinám aj pri súčasnej trestnej úprave. Napriek tomu sa výroky jej straníkov kvalifikujú ako súčasť nejakej verejnej diskusie. Ich letáková kampaň o parazitoch spred niekoľkých rokov a mnohé podobné excesy sa bez problémov mohli kvalifikovať ako trestný čin hanobenia rasy, národa a presvedčenia – minimálne u jednotlivých členov kandidátnej listiny sa dala vyvodiť zodpovednosť, keďže takéto prejavy boli súčasťou ich repertoáru či už na internete, alebo na mítingoch strany. Trestný zákon už dnes umožňuje, aby sa stíhali osoby, ak verejne hanobia národnosť, rasu či presvedčenie. Ak vyšetrovateľ nedokáže takýto úmysel preukázať najotvorenejšiemu radikálovi Mišúnovi (kandidát strany ĽS NS do NR SR, pozn. red.), ktorý sa ani nijako netají svojimi postojmi, potom je niekde v systéme chyba.
Ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská sa vyjadrila, že nad niektorými rozhodnutiami súdov „zastával rozum“. Ktoré prípady hodnotíte ako najkontroverznejšie?
Prípad Mišúna, keď ho príslušníci Policajného zboru riešili za výrok „Z vlastnej krajiny nás vyháňajú brutálne sa rozmnožujúci cigánski paraziti,“ a polícia vydala uznesenie, že tento skutok nie je trestným činom. Dôvodom bolo, že si otvorili slovník slovenského jazyka, v ktorom zistili, že slovo cigán znamená aj klamár a z uvedeného nie je možné dospieť k záveru, či páchateľ náhodou nehovoril o klamároch. Druhý prípad sa týkal Kotlebovho výroku „odstránime zvýhodňovanie nielen cigánskych parazitov“.
Súd v Banskej Bystrici vyslovil názor, že to nie je ani trestný čin, ani priestupok, pretože obžalovaný použil spojku nielen. Spojka tu pritom výrazne nemení podstatu výroku. Tretí prípad, ktorý je pre mňa ešte živý, je zhodou okolností tiež z Banskej Bystrice. Do bytovky, kde žila slušná a nekonfliktná rómska rodina, sa prisťahoval človek, ktorý im vážne strpčoval život. Policajti si vyžiadali posudok na vetu plnú vulgarizmov, kde bola rodina označená slovom Cigáni. Znalkyňa sa vyjadrila, že od 80. rokov na Slovensku nemáme Cigánov, ale Rómov, preto sa urážky smerované na cigánov nesmú brať ako urážky Rómov, a preto to rodina nemôže vnímať ako ujmu. Vyšetrovateľ sa s tým stotožnil, prípad sa ďalej neriešil.
Myslíte, že pochodov extrémistov bude po novele ubúdať?
Som presvedčená, že trestné právo je iba jeden z mnohých nástrojov boja proti extrémizmu, nemôže byť jediným a podľa môjho názoru nie je ani najefektívnejším nástrojom. Samozrejme, trestný zákon je mimoriadne dôležitý nástroj a je dobre, že sa postupne zefektívňuje. Nemôžeme však vytvárať ilúzie, že novela prinesie vyriešenie problému extrémizmu. Spoločenské nastavenie je momentálne totiž také, že silnie dopyt po takých „riešeniach“, ktoré prezentuje krajná pravica, najmä v témach, ako je migrácia, korupcia, fungovanie systému elít a podobne. Preto je potrebné okrem trestného práva využiť aj iné, jemnejšie nástroje a možnosti, aby sme každého, kto ide pochodovať proti islamizácii, nezatvárali za mreže. To by nesplnilo účel, naopak, mohlo by to posilniť radikálne myslenie.
Čo si predstavujete pod pojmom jemnejšie riešenia?
Napríklad nová strana, ktorá by prišla s odpoveďami na spomínané problémy a ktorá dokáže verejnosť presvedčiť, že aj riešenia rešpektujúce demokratické princípy a ľudskoprávne rámce môžu byť efektívne. Tie samozrejme môžu prichádzať aj od existujúcich politických strán, občianskych aktivistov, médií, zapojenia sa cirkvi, akademickej obce a tak ďalej, každá z vymenovaných skupín má svoje špecifické nástroje. Taktiež treba popremýšľať nad spôsobom, ako tieto témy komunikovať s verejnosťou, keďže sú to všetko citlivé témy a majú potenciál polarizovať spoločnosť.
Kde ešte zostanú najväčšie medzery v oblasti stíhania za extrémizmus?
Určite stojí za minimálne otvorenú diskusiu, či nezrušiť v priestupkovom zákone takzvané priestupky extrémizmu. V praxi sa často stáva, že je tendencia takéto útoky klasifikovať nie ako trestný čin, ale ako priestupok. Tieto skutky sa potom neudávajú v štatistikách kriminality, a tým vzniká veľmi skreslený pohľad na to, koľko sa takýchto prípadov ročne deje. Je teda nutná diskusia o efektivite a zmysle tohto zákona. Taktiež si myslím, že by ministerstvo vnútra malo premýšľať nad vytvorením špecializovanej protiextrémistickej jednotky. Prípady by sa ocitli na stole policajtov, ktorí by boli riadne vyškolení a pripravení. Treťou dôležitou vecou je súčasná metodika vyšetrovania. Veľmi často sa vyskytujú prípady, keď sa vyšetrovateľ uspokojí s nepostačujúcimi informáciami – nepreveruje dôsledne motív páchateľa, v dôsledku čoho ho stíhajú povedzme za výtržníctvo, a nie za extrémistický trestný čin. V tom horšom prípade prípad zmetú zo stola. Metodika by mala byť nastavená tak, aby vyšetrovateľov viedla k povinnosti dôsledne preveriť, či páchateľ skutočne nekonal s motívom rasovej, národnostnej či náboženskej nenávisti, ak obeť vyslovuje takéto dôvodné podozrenie.