Siekel: Šport si zaslúži podporu na všetkých úrovniach

Už druhý ročník Olympijskej kvapky krvi pripravila Nadácia Slovenského olympijského výboru (SOV). Charitatívna akcia, ktorej mediálny partner je denník Pravda, sa uskutoční 10. septembra v Banskej Bystrici a Košiciach, 30. septembra v Šamoríne. S predsedom správnej rady nadácie, podnikateľom a podporovateľom športu Antonom Siekelom sa Pravda rozprávala nielen o samotnom podujatí, ale aj o výzvach, ktoré čakajú olympijský šport, a o voľbe nového prezidenta SOV.

08.09.2016 19:00
anton siekel Foto: ,
Predseda správnej rady nadácie, podnikateľ a podporovateľ športu Anton Siekel.
debata (4)

Už druhý ročník Olympijskej kvapky krvi pripravila Nadácia Slovenského olympijského výboru (SOV).
Charitatívna akcia, ktorej mediálny partner je denník Pravda, sa uskutoční 10. septembra v Banskej Bystrici a Košiciach, 30. septembra v Šamoríne. S predsedom správnej rady nadácie, podnikateľom a podporovateľom športu Antonom Siekelom sa Pravda rozprávala nielen o samotnom podujatí, ale aj o výzvach, ktoré čakajú olympijský šport, a o voľbe nového prezidenta SOV.

Slovensko má za sebou úspešnú olympiádu. Veríte, že sa to prejaví aj na tejto charitatívnej akcii?
Som úprimne rád, že Slovensko získalo na Hrách XXXI. letnej olympiády dve zlaté a dve strieborné medaily. Sú to nepochybne cenné kovy, ktoré sú zadosťučinením tvrdej športovej prípravy pre tých, čo ich vybojovali, a zároveň inšpiráciou pre všetkých ostatných športovcov. Olympijská kvapka krvi je veľmi ušľachtilý projekt, ktorý spája športovcov s verejnosťou, aby sme spoločne pomohli tým, ktorí sú na našu pomoc životne odkázaní. Verím, že naši športovci a aj olympijskí víťazi budú silnou motiváciou pre verejnosť, aby prišla a darovala najvzácnejšiu tekutinu – krv.

Aké máte skúsenosti z minulého ročníka a čo považujete za hlavný odkaz kvapky krvi?
Zdôrazňujem, toto zďaleka nie je jediný dlhodobý projekt našej nadácie. Sú tu aj iné, napríklad Ukáž sa, určený mladým športovým talentom. Alebo Olympijské srdce pre seniorov, zameraný na bývalých slovenských olympionikov, ktorí, hoci už nie sú športovo aktívni, stále majú záujem komunikovať so SOV a odovzdávať svoje skúsenosti aj mladšej športovej generácii. Čo sa konkrétne týka darovania krvi, tu sa snažíme prepojiť istú symboliku. Jednak sa poďakovať športovcom za skvelé výkony, jednak osloviť verejnosť s výzvou pomôcť. A ukázať, že to vôbec nie je otázka peňazí alebo času. Naša akcia našla veľký ohlas už pri vlaňajšom prvom ročníku a verím, že to tak bude každý ďalší rok.

Aký je vzťah nadácie k olympijskému výboru?
SOV je zriaďovateľ nadácie. Práca v nej má v porovnaní s prácou olympijského výboru isté špecifiká. Viac sa orientujeme na sociálne aspekty podpory športu. Neposudzujeme výkonnosť, spôsob prípravy, nesnažíme sa nahradiť odborníkov. Zaujímajú nás skôr ľudské príbehy. Ako sa napríklad mladý športovec dokáže vyrovnať s prekážkou finančne slabšieho rodinného zázemia. Aj keď vo svojej disciplíne nie je najlepší, radi oceníme jeho snahu popasovať sa s nepriaznivými podmienkami. Pomoc pre športovcov seniorov zase nezjednodušujeme na formu – tu máte poukaz, kupón na finančnú zľavu, podáme si ruku a celý rok sa neuvidíme. Naopak, zabezpečujeme im stály kontakt so športovým svetom, chodia na besedy s mladými, ako pozitívny príklad pre nové generácie si zaslúžia byť stále pripomínaní a zviditeľňovaní.

Z akých zdrojov je nadácia financovaná?
Fungujeme výlučne zo sponzorských príspevkov. Preto sa každú akciu, ktorú organizujeme, snažíme urobiť zaujímavou aj pre našich partnerov. Všetky podujatia sú finančne limitované, nemôžeme si dovoliť drahé bilbordové kampane. No na základe vzťahov, ktoré ako členovia správnej rady so sponzormi máme, vieme ich osloviť a motivovať. Radi by sme dosiahli, aby spolupráca so SOV a jeho nadáciou bola pre každý sponzorský subjekt otázkou prestíže a dôkazom, že jeho činnosť má aj sociálno-spoločenský status.

Slovenský olympijský šport čaká na jeseň kľúčové rozhodnutie, voľby prezidenta SOV. Ten súčasný, František Chmelár, už potvrdil, že vo funkcii skončí. V súvislosti s jeho nástupcom sa skloňuje aj vaše meno. Môžete kandidatúru potvrdiť?
S touto otázkou sa teraz stretávam často. Odpoviem na ňu. Bol by som však veľmi nerád, aby činnosť nadácie a jej aktivity ktokoľvek spájal s blížiacim sa kongresom SOV. Úprimne hovorím, že všetko, čo som doteraz pre šport urobil a naďalej robím, robím z presvedčenia. Práca v nadácii ma napĺňa, teší, šport podporujem prakticky celý život, kandidatúra nie je pre mňa vyvrcholením mojich športových či pracovných aktivít. Beriem ju skôr ako výzvu, či som schopný veci okolo športu zmeniť, zlepšiť, posunúť dopredu. Iste mi však dáte za pravdu, ak poviem, že by som to nikdy nedokázal sám. Preto mám v posledných týždňoch až mesiacoch veľa mítingov a stretnutí so zástupcami jednotlivých športových zväzov, kde problémy konzultujeme. Takže ak mám priamo odpovedať na otázku: Áno, ak pri týchto konzultáciách nájdeme spoločnú reč, budem kandidovať za prezidenta SOV.

Už pred rokom sa sám Chmelár vyjadril, že vás ako kandidáta podporí. Sú tu však aj ďalší adepti. Hovorí sa o športovom strelcovi a olympijskom medailistovi Jozefovi Göncim, lekárovi Branislavovi Dalejovi či iných. V čom vidíte oproti nim svoje prednosti?
Neprináleží mi hodnotiť seba samého. Chcem však podčiarknuť, že športom žijem od detstva. Robil som džudo, moje dve dcéry tiež aktívne športovali, takže chápem, čo znamená chodiť s deťmi na tréningy, súťaže, tráviť so športom víkendy. Bol som funkcionár oddielu džuda v Pezinku, aktuálne som čestný predseda Slovenského zväzu džuda aj poradca prezidenta európskej federácie džuda. Tento šport Slovensku priniesol aj olympijskú medailu. Zďaleka sa však nezaujímam len oň, moje spektrum je oveľa širšie, roky napríklad podporujem plávanie, volejbal. Problematiku okolo športu tak poznám v najširšom spektre. A verím, že do SOV mám čo priniesť.

Čo chýba nášmu športu? Samozrejme, okrem peňazí.
Áno, už sa to berie ako floskula. V zásade súhlasím, peniaze sú nevyhnutným predpokladom napredovania športovca a bez nich to jednoducho nejde. Lenže rovnako to nejde ani bez mravčej a zväčša nedocenenej práce množstva obetavých ľudí, ktorých spája spoločný športový záujem a ciele. Prinášajú obrovské hodnoty, vášeň, entuziazmus, veď na to, aká sme malá krajina, máme vynikajúce športové výsledky. Parlament vlani schválil nový zákon o športe, ktorý je určite krokom vpred. Štát stanovil jasné pravidlá, ukázal seriózny záujem riešiť problémy okolo neho. Teraz je na športových federáciách a zväzoch, aby sa im prispôsobili a dokázali, že nechcú len nastavovať ruku – dajte nám peniaze.

Zaslúžia si podľa vás väčšiu podporu „malé“ športy ako vodný slalom či džudo, ktoré nám však prinášajú medaily, alebo tie najpopulárnejšie a najmasovejšie ako futbal, hokej, tenis?
Kritérií pri prerozdeľovaní finančných zdrojov musí byť viacero, nie iba jediné. Opakujem, je úlohou štátu, aké si zadefinuje priority. Hlavnou by však malo byť, aby sa naši ľudia hýbali, športovali, aby sa skvalitnila práca s mládežou, aby jednotlivým športom rástla členská základňa. Pravdaže, marketingovo má každý športový úspech Slovenska v zahraničí vysokú cenu. Preto športy, kde sú predpoklady na zisk medailí z olympiád či majstrovstiev sveta, majú právo byť podporované a za výkon odmeňované. S výnimkou futbalu a hokeja máme však teraz naozaj čo doháňať aj v kolektívnych športoch. Volejbal, hádzaná, basketbal dokážu naviazať veľké množstvo mladých a kedysi sme v nich tiež žali veľké úspechy. Nič príliš nové už nevymyslíme, inšpiráciu však môžeme čerpať z nášho okolia, pozrime sa, aké úspechy na olympiáde dosiahli krajiny ako Maďarsko či Srbsko.

Ste známy podnikateľ, jeden z najbohatších Slovákov, prevádzkujete hotely v exotických krajinách. Čo vás vedie k tomu, že časť svojich peňazí dávate do športu?
Prvým impulzom bola moja snaha pomôcť. Aj v mojej firme som však naučený stanoviť ľuďom jasné pravidlá. Vtedy sa totiž vedia zjednotiť, majú iskru čosi dokázať. Často sa na mňa obracajú rodičia aj športoví funkcionári, či by sa nedal podporiť nejaký talent či podujatie. Viem, že pokiaľ nepomôžeme, veľa športových nádejí sa nám stratí. Nemám žiadny konkrétny šport či športovcov, ktorých chcem podporovať. No rovnako nemám rád tie typy, čo povedia – potrebujem na akciu 10-tisíc eur, daj mi ich. Oveľa viac si vážim tých, čo povedia – mám päť a zvyšných päť by som potreboval, môžeš mi pomôcť? Našťastie ľudí druhého typu je u nás stále veľa. Čo je pre našu krajinu vynikajúce, veď šport je jednou z mála aktivít, ktoré nás dosiaľ stmeľujú. Bez ohľadu na majetkové pomery, náboženské vyznanie, politické smerovanie. Šport rúca bariéry, treba mu preto vrátiť radosť, úsmev. Aby deti rady cvičili prirodzene, nie príkazom.

Nemrzí vás, že olympijská myšlienka akoby už umrela? Že prestalo platiť – dôležité nie je vyhrať, ale zúčastniť sa?
Nuž, som z toho smutný. Priamo na olympiáde v Riu som videl našich športovcov, ako cez obrovské nasadenie, nepriazeň okolností aj fyzickú bolesť podávajú výkony na hranici možností. Zaslúžili by si veľký obdiv, no verejnosť s ľahkosťou vyslovuje úsudok – načo tam vlastne išli, keď nič nedokázali. Popiera sa tým celé ich úsilie, že roky dreli, odriekali si a v deň svojej súťaže čestne bojovali zo všetkých síl. Viem, táto spoločnosť má aj iné problémy ako olympijské víťazstvá. Trápi nás zdravotníctvo, školstvo, iné odvetvia, takže rozumiem aj ľuďom, ktorí majú pocit, že keď nepriamo aj z vlastných peňazí šport podporujú, chcú vidieť najlepšie výsledky. Bol by som rád, keby sme sa z olympiád vracali aspoň s desiatimi medailami. No šport nie je matematická rovnica s istým výsledkom. Je nevypočítateľný, práve v tom však spočíva jeho krása.

Už dnes si organizáciu olympiády môže dovoliť len zopár svetových metropol. Predbiehajú sa v investovaných miliardách, olympijské športoviská neskôr chátrajú. Nie je načase vrátiť sa k skromnosti, dať šancu aj ekonomicky slabším krajinám?
Toto je naozaj ťažká téma. Už aj preto, že olympiády sa prideľujú vo veľkom časovom predstihu, keď vybraný usporiadateľský štát ani netuší, ako na tom bude ekonomicky v reálnom čase ich konania. Hrozí, že sa skutočne dostaneme do situácie, keď si usporiadateľstvo bude posúvať akýsi „klub najmocnejších“. Cestou by bolo zapojiť do organizácie viac štátov. Zaujala ma aj myšlienka vrátiť hry do ich kolísky – Grécka. Nech sa pravidelne konajú len tam, v jestvujúcich športových priestoroch. Čo však v tom prípade so zimnou olympiádou… Olympijské hry sú najväčším podujatím organizovaným na planéte. V posledných rokoch úžasne narastá balík financií, ktoré musí usporiadateľ vložiť do budovanej infraštruktúry, bezpečnosti, marketingu. Obávam sa, že vrátiť sa späť z tejto cesty už nie je úplne reálne. Bolo by falošné myslieť si, že ak sa zavedú nejaké limity, skutočne ich niekto dodrží. Je to aj daň za všeobecnú globalizáciu, v ktorej žijeme.

Anton Siekel (47)

Spoluzakladateľ finančnej skupiny Istrokapitál, v roku 2006 z nej odišiel. Aktuálne podniká v hotelierstve, a to najmä v exotických regiónoch ako Bali, Singapur, Taiwan, Srí Lanka. Venuje sa aj charitatívnym projektom, ako bývalý aktívny džudista finančne podporuje šport. Je športový funkcionár na viacerých úrovniach, 30 miliónmi vtedajších korún (asi milión eur) financoval výstavbu športovej haly v Pezinku. V Nadácii SOV pracuje ako predseda správnej rady.

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba
Viac na túto tému: #olympijský výbor #Anton Siekel #charitatívna akcia #Olympijská kvapka krvi