O knihe, ale aj o svojom živote plnom smutných i pekných spomienok hovorila Eva Umlaufová minulý týždeň so študentmi banskobystrických škôl. Besedu zorganizovala Štátna vedecká knižnica v Banskej Bystrici.
Narodila sa v Novákoch, sestra v Osvienčime
Drobná žena s úsmevom na tvári a stále kypiaca energiou nevyzerá na svoj vek. Keď rozpráva o tom, čo prežila, tají sa dych. „Moji rodičia žili pred vojnou v Bratislave a nemali sa zle. Mama sa za môjho otca vydala ako devätnásťročná. Do ich života však vstúpila druhá svetová vojna a represálie proti Židom. Keďže aj oni boli Židmi, dotklo sa to aj ich. Mama sa v tom čase naučila šiť, čo jej veľmi pomohlo. Ukázalo sa to v roku 1941, keď rodinu, ešte bezdetnú, umiestnili do pracovného tábora v Novákoch,“ rozvíja klbko silného príbehu pani Umlaufová.
V tábore pracovala matka Evy Umlaufovej ako šička, spolu tam bolo umiestnených 1 200 ľudí. Práve v Novákoch sa 19. decembra 1942 narodila aj Eva, ešte ako Eva Hechtová. Bola prvým z piatich detí, ktoré sa v tomto tábore narodili. Pre ľudí, ktorých tam držali proti ich vôli, to znamenalo niečo ako nádej na život či dar boží. Vojna sa však pre nich nekončila v Novákoch. „Začiatkom novembra 1944 sme boli prevezení do koncentračného tábora v Osvienčime v Poľsku. Mama bola v tom čase znovu tehotná, na svet mala prísť moja sestra. Po príchode do Osvienčimu oddelili ženy a deti od mužov a vtedy som naposledy videla otca. Neskôr som sa dozvedela, že zomrel krátko pred skončením vojny,“ hovorí pani Umlaufová.
Životná púť množstva ľudí privezených 31. októbra 1944 – teda tri dni pred ich transportom – z Terezína sa skončila v plynových komorách. Osud však chcel, aby Eva, jej mama, nenarodená sestra aj ďalší ľudia privezení z Novák ešte nezomreli. Práve v tom čase Nemci skončili s neľudskými popravami a začali zahladzovať stopy, pretože od východu sa blížila Červená armáda a oni tušili, že koniec vojny sa blíži. Koncentračný tábor v Osvienčime bol oslobodený 27. januára 1945. Eva so svojou tehotnou mamou, neschopnou prevozu, tam zostali do jari a narodila sa Evina sestra.
Domov na Slovensko sa vydali nie v trojici, ale vo štvorici. Evina mama so sebou zobrala aj šesťročnú sirotu, chlapčeka Tomiho z Nového Mesta nad Váhom, ktorého si o niekoľko dní zobral jeho strýko. S Tomim, už 77-ročným pánom, sa pani Eve podarilo po dlhých rokoch skontaktovať, dozvedela sa, že žije v americkom Portlande.
Ovdovená Evina matka s dvoma malými deťmi sa po vojne usadila v Trenčíne. Eva a neskôr aj jej sestra vyštudovali medicínu. Eva bola pediatričkou. Po tom, čo začal naberať na sile komunizmus, boli Židia a ich náboženstvo utláčaní. V roku 1967 sa Eva tajne vydala za priateľa z Nemecka a opustila rodnú krajinu. Odvtedy žije v Mníchove. Rok po nej ju nasledovali aj jej sestra a mama, ktorá v Nemecku pracovala ako učiteľka.
„Neviem, čo je nenávisť“
Pani Eva, už s menom Umlaufová, hovorí, že roky po vojne síce ubiehali, no téma Nováky či Osvienčim bola u nich tabu. Matka ju neotvárala a Eva i jej sestra cítili, že to tiež nemajú robiť. Útrapy z pracovného a koncentračného tábora sa u mamy pani Evy prejavili v staršom veku. Veľmi ju boleli nohy, v pokročilom veku sa dostavili depresie.
Eva Umlaufová tragicky stratila manžela v roku 1971. Z manželstva má troch synov. Dlhé roky bola detskou lekárkou, od roku 1996 pracuje ako psychoterapeutka a najnovšie aj píše.
„Ľudia sa ma občas pýtajú, prečo po tom všetkom žijem v Nemecku, teda krajine, ktorá útrapy mojej rodine spôsobila, a ako to všetko spätne prežívam. Odpovedám im, že neviem, čo je to nenávisť a udalosti z minulosti som sa vždy snažila v sebe spracovať. A nakoniec, Hitlerovi pri jeho besnení nepomáhali len Nemci, ale aj ľudia mnohých ďalších národností. Ak by som tie krajiny chcela zo svojho života vylúčiť, kde by som žila?“ pýta sa pani Umlaufová.
Ako jedna z posledných pamätníkov udalostí v Osvienčime sa angažuje aj verejne a v roku 2011 na spomienkovej slávnosti pri príležitosti 66. výročia oslobodenia tábora vystúpila v Osvienčime s prejavom. Pani Eva vie, čo je to extrémizmus, a preto ju znepokojuje, že tento trend má vzrastajúcu tendenciu nielen na Slovensku, ale aj v iných krajinách Európy. Sleduje najmä situáciu v Nemecku. „Samozrejme, že to odsudzujem, a preto najmä mladých ľudí upozorňujem, aké následky môže extrémizmus vyvolať,“ zdôrazňuje.
Ospravedlnenie v električke
Knihu o svojom živote a skúsenostiach z vojny sa rozhodla vydať, pretože cítila, že je to dlžná svojej mame, ale aj ďalším členom rodiny, z ktorých veľká väčšina sa konca vojny nedožila. Ako názov použila citát z básne kamaráta, básnika žijúceho v Kanade Jána Káššaya. Ten svoju báseň venoval práve Eve, jej smutným zážitkom z vojny a spomína v nej aj vytetované číslo na Evinom predlaktí z čias jej pobytu v tábore.
Pani Umlaufová žije svoj súčasný život v prítomnosti, ale aj popretkávaný minulosťou. Osvienčim jej bude do smrti pripomínať väzenské číslo A – 26959 na predlaktí. Občas, najmä v lete, keď má krátke rukávy, ale aj u lekára sa niekto zvykne opýtať, čo to má na ruke. Málokto pochopí, o čo ide. Práve s číslom na ruke je spojený silný zážitok z Mníchova. „Cestovala som verejnou dopravou. Bol teplý letný večer, mala som krátke rukávy. V električke som stála a držala sa, aby som nespadla. Kúsok odo mňa sedel mladý muž a mal pri sebe dve tenisové rakety. Videla som, že si ma obzerá. Keď vstal a išiel vystupovať, opýtal sa ma, či vystupujem aj ja, alebo idem ďalej. Povedala som mu, že vystupujem až na ďalšej zastávke. Keď okolo mňa prechádzal, povedal mi, že sa mi musí ospravedlniť za svojich predkov. Potom vystúpil,“ dodala pani Umlaufová.