„Bez tejto pomôcky, ktorú mi vyrobil môj manžel pred mnohými rokmi, by som sa nezaobišla,“ hovorí dôchodkyňa Anna Hrotková, zatiaľ čo sklonená siaha do skrinky po pultík. Dá ho na stôl a vyťahuje asi šesť centimetrov hrubý zväzok s väzbou vínovej farby. Zlatým písmom na ňom stojí – Kronika obce Horné Saliby.
Skôr ako pani Hrotková knihu oprie o pultík, zaujímam sa, koľko môže vážiť. „Nikdy mi to nenapadlo zisťovať,“ hovorí prekvapene a hneď sa to rozhodne napraviť. Kroniku položí na starú kuchynskú váhu a chvíľu „šteluje“ závažia. Výsledok: viac ako šesť kilogramov.
Svojím rukopisom zaplnila šesť takýchto zväzkov, ktoré majú približne 700 strán. V poslednej kronike zachytáva udalosti z roku 2006 až 2015. Do jedného zväzku sa tak zmestilo jedno desaťročie. „Nasledujúci rok už budem zapisovať do nového,“ hovorí pani Anna, ktorá bývala riaditeľkou miestnej základnej školy a tiež tamojšou učiteľkou dejepisu.
Kronikárkou obce je od roku 1966, teda rovných päťdesiat rokov. „Oslovilo ma vtedajšie vedenie obce a ja som dlho nerozmýšľala.“ Ako učiteľka dejepisu mala ku kronike blízko. Úlohu zohralo aj to, že v tom období museli mať učitelia aj mimoškolské aktivity, na čo sa prísne dohliadalo. „Obec mala kroniku aj pred rokom 1966. Vznikla po druhej svetovej vojne, no zapisovalo sa do nej nepravidelne. Kronikárom bol takisto miestny učiteľ,“ spomína pani Anna. Keďže netušila, ako má taká kronika vyzerať, inšpirovala sa najmä svojím predchodcom. Dnes už majú kronikári vlastnú metodiku.
Foto: Žaneta Mikulíková, Pravda
Ako pani Anna zdôrazňuje, kronikár musí byť nestranným zapisovateľom. Bez emócií, ohýbania udalostí, ich komentovania či prikrášľovania. Hovorí, že vedenie obce do jej práce nikdy nezasahovalo.
Hoci sa v obecných kronikách odráža aj osobnosť ich autora, štruktúru majú veľmi podobnú. Kronikári si všímajú rovnaké oblasti – verejný život, ekonomiku, školstvo, kultúru, cirkev, šport či podnikanie. „Do kroniky sa dostanú len najdôležitejšie a najvecnejšie fakty,“ hovorí pani Hrotková. Práve za obsahovú stránku jej v súťaži kronikárov udelili nedávno hlavnú cenu v kategórii obcí nad tisíc obyvateľov.
Počas celého roka si robí dôchodkyňa kronikárka poznámky do malého zošita, aby na niečo nezabudla. Po uplynutí kalendárneho roka ju čaká množstvo stretnutí a zber informácií. Malý zošit potom vymení za veľký, kde už tvorí konečnú podobu textu. Po odsúhlasení starostom sa pustí do práce. Kroniku, ktorá inak nesmie opustiť priestory obecného úradu, si berie domov: „Trvá mi to minimálne tri mesiace. Začínam v marci, aby som to do konca mája odovzdala.“ Linajkovú podložku cez papier nevidno, preto si najprv musí ceruzkou načrtnúť riadky. Neskôr ich vygumuje. „V začiatkoch som používala pierko, ktoré som každú chvíľu musela namáčať do atramentu. Rozpíjalo sa to, bola to katastrofa. Neskôr som prešla na technické pero a tuš,“ spomína ocenená hornosalibská kronikárka.
Niekoľko rokov už používa dokumentačné pero, ktorému však spočiatku neverila. „Skúšala som, čo sa stane, ak text pokvapkám vodou alebo ak ho nechám pár dní na slnku,“ približuje svoje experimenty.
S pani Annou spolu listujeme v uplynulom desaťročí. Vnútri sa začínajú zväzky titulnou stranou, na ktorej sa môže kronikár umelecky prejaviť. Každý má vlastný motív. „Bokom si najskôr vyskúšam niekoľko verzií,“ vraví dôchodkyňa. Pri rozhodovaní, ktorú z verzií použiť, zaváži aj názor jej blízkych. Po pokusoch s vodovými farbami a farbičkami zakotvila pri zlatom gélovom pere.
Na druhej strane je pod obecným znakom uvedené meno autora. Na ďalších stranách sa už vyníma úhľadné čierne písmo. Text ohraničujú zlaté linky s jednoduchým „esíčkovým“ zdobením na vonkajšej strane listov. Úvod niektorých strán krášlia jednoduché ornamenty. Príkladom sú mimoriadne udalosti ako 850. výročie prvej písomnej zmienky o obci.
Foto: Žaneta Mikulíková, Pravda
Na prvý pohľad vyzerajú strany bez chybičky. No čo ak sa kronikár predsa len pomýli? „V kronike nie je možné škrtať. Rieši sa to pomocou zátvorky a pokračuje sa ďalej,“ vysvetľuje bývalá učiteľka. Do kroník sa nemôže ani nič lepiť. „Ku kronike existuje zoznam príloh s fotografiami, novinovými výstrižkami, rôznymi letákmi či pozvánkami,“ dodáva.
Slovo by však rada spestrila obrázkami. „Možnosti už na to sú. Ide o digitálne vytvorenú kroniku,“ približuje Anna Hrotková. Dnes sa pohráva s myšlienkou, že by sa do toho pustila. „V porovnaní s tou tradičnou, ručne písanou – vo formáte A3 – je však rozmerovo menšia,“ dodáva ocenená kronikárka obce Horné Saliby.