Kiska nie je jediný, kto slávnostnú ceremóniu odkladá. Aj jeho predchodcovia v úrade hlavy štátu vypustili 1. január zo svojho kalendára, s výnimkou okrúhlych výročí. Predtým však bolo zvykom udeľovať vyznamenania aspoň v prvý týždeň. Na budúci rok si Slovensko pripomenie 25. výročie samostatnej existencie. Otázkou je, či prezidentská kancelária bude okrúhle výročie rešpektovať a vyznamenania budú udelené v deň štátneho sviatku.
V Rytierskej sieni Bratislavského hradu si v pondelok za prítomnosti troch najvyšších ústavných činiteľov ocenenie prevzalo 20 osobností. Za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenska v oblasti výchovy a vzdelávania dostal prvý porevolučný minister školstva Ladislav Kováč Pribinov kríž II. triedy. Ide o svetovo uznávaného biochemika.
Prezident udelil Rad Ľudovíta Štúra II. triedy aj hercovi a režisérovi Martinovi Hubovi. Pocty sa okrem iného dostalo tiež hudobníkovi a bývalému poslancovi Federálneho zhromaždenia ČSFR Michaelovi Kocábovi. V roku 1991 predsedal parlamentnej komisii pre odsun sovietskych vojsk z územia Československa. Kocáb dostal Rad Bieleho dvojkríža II. triedy.
Ústavný právnik Ivan Trimaj bol ocenený Radom Ľudovíta Štúra I. triedy. Po vzniku federálneho ústavného súdu v roku 1991 v ňom pôsobil až do rozdelenia spoločného štátu s Českom ako sudca. Neskôr pracoval ako poradca a riaditeľ odboru legislatívy v kancelárii prezidenta Michala Kováča.
In memoriam prezident udelil Pribinov kríž II. triedy Daniele Šilanovej, bojovníčke proti rasovej neznášanlivosti a diskriminácii. Bola známa ako spisovateľka, dramaturgička či spoluzakladateľka divadla Romathan. In memoriam hlava štátu ocenila Radom Ľudovíta Štúra I. triedy aj Jána Langoša, bývalého poslanca a zakladateľa Ústavu pamäti národa, ktorý v roku 2006 tragicky zahynul pri autonehode.
Do zoznamu ocenených sa nedostali herec a riaditeľ Divadla Aréna Juraj Kukura a tiež textár a spisovateľ Boris Filan. Mali získať Pribinov kríž. Návrh schválila vláda koncom novembra. Mená ocenených sa však vopred nezverejňujú, kým ich hlava štátu neodsúhlasí. Vo vládnom materiáli boli Kukura aj Filan priamo uvedení.
Mená kandidátov na vyznamenania posudzuje šesťčlenná komisia, ktorú vymenúva prezident. Ten môže aj nemusí akceptovať jej závery. Prezidentská kancelária dôvody, prečo nie sú medzi vyznamenanými Kukura a Filan, komentovala len všeobecne. „Rozhodnutie udeliť štátne vyznamenanie je vo výlučnej kompetencii prezidenta Slovenskej republiky,“ uviedol hovorca hlavy štátu. Rad Ľudovíta Štúra II. triedy od prezidenta dostal hudobník a organizátor festivalu Pohoda Michal Kaščák.
Prezidentský palác v pondelok neodpovedal na otázku, prečo Andrej Kiska vyznamenania neudeľuje presne 1. januára. Podľa politického analytika Jána Baránka by sa odovzdaním ocenení 1. januára zvýraznila symbolika vzniku republiky ako slávnostného dňa. „Bolo by to dôstojnejšie. Inak to vyzerá tak, že uprednostňujú dovolenku, keď posúvajú termín,“ poznamenal Baránek.
Bývalý protokolista Jarolím Antal hovorí, že odkladanie vyznamenaní kritizuje už vyše dvadsať rokov. „Som z toho znechutený,“ podotkol. Podľa neho v Českej republike majú presne určené, čo sa má v deň štátneho sviatku vzniku samostatného Československa 28. októbra diať. Podľa Antala by takýto scenár mal fungovať aj na Slovensku.
Český odborník na protokol Ladislav Špaček uviedol, že v Česku je v stanovách udeľovania vyznamenaní výslovne uvedené, že sa udeľujú 28. októbra a 1. januára a prezident ich musí dodržať. V slovenskom zákone o štátnych vyznamenaniach však termín stanovený nie je. Hovorí sa v ňom len, že sa udeľujú pri príležitosti vzniku SR. „Ak to tak je, nie je teda možné prezidenta v tom obmedziť, môže si sám vybrať deň,“ uviedol Špaček s tým, že najslávnostnejší je deň štátneho sviatku.
Častou výhovorkou kompetentných je, že termín 1. január je diskutabilným dňom na odovzdávanie ocenení, pretože ide o deň po Silvestri. Pozvaní hostia, diplomati, politici a laureáti vyznamenaní sú často mimo hlavného mesta, alebo aj v zahraničí. Protokolista Špaček však označil udeľovanie štátnych vyznamenaní za významnejšiu udalosť ako oslavu Silvestra.
„Keď zákonodarcovia stanovili 1. január za štátny sviatok Slovenskej republiky, tak asi nepočítali s tým, že by Silvester považovali za dôležitejší deň ako štátny sviatok,“ dodal Špaček.
V slovenskej tradícii boli výnimkou na udelenie vyznamenaní len okrúhle výročia vzniku republiky. Vtedy prezidenti vyznamenávali presne 1. januára. Vlani prezident Kiska odovzdal ocenenia 7. januára, v roku 2015 dokonca až 13. januára. Bývalý prezident Ivan Gašparovič tak robil okolo 7. alebo 8. januára. Prezident Rudolf Schuster v roku 2002 stanovil dátum ocenení na 3. január, prezident Michal Kováč v roku 1998 vyznamenával 2. januára.
Štátne vyznamenania Slovenskej republiky udelené pri príležitosti 24. výročia vzniku republiky
Ivan Kamenec
Rad Ľudovíta Štúra I. triedy
Význačný slovenský historik, dlhoročný pracovník Historického ústavu SAV sa narodil v Nitre; vo svojej vedeckej činnosti sa venuje predovšetkým moderným politickým a kultúrnym dejinám Slovenska v 20. storočí s dôrazom na obdobie vojnového slovenského štátu. A ako vôbec prvý sa vydal „Po stopách tragédie“ holokaustu na Slovensku.
Autor mnohých vedeckých prác a monografií, neúnavný „diskutujúci“ o ťažkých témach našej vlastnej, spoločnej minulosti. V úvode k jednej zo svojich výnimočných prác o Jozefovi Tisovi – Tragédia politika, kňaza a človeka – Ivan Kamenec skromne napísal:
„Dobre si uvedomujem vlastné odborné limity i spoločenské úskalia. A rozhodne si nemyslím, že moje interpretácie a hypotézy sú všeobecne platné, nekorigovateľné a pre každého prijateľné. Očakávam polemické odozvy, ktoré by však vždy mali mať vecný, a nie – ak sa to vôbec dá – ideologický či citový náboj a mali by byť podložené historickými, podľa možnosti prístupnými a overiteľnými dokumentmi a faktami.“
Prezident Slovenskej republiky udeľuje IVANOVI KAMENCOVI štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj historických vied.
Zita Furková
Pribinov kríž II. triedy
„Čas, to je neobyčajná vec,“ hovorí postava Maršálky v Straussovej opere Gavalier s ružou. No s rovnakou platnosťou by to mohli byť aj slová Zity Furkovej. „Maršálky“ slovenského herectva, pre ktorú je čas veľkou životnou témou.
Narodila sa v Hradišti pod Vrátnom, senickej obci, do ktorej sa dodnes pravidelne vracia. Po absolvovaní štúdia herectva na Vysokej škole múzických umení v Bratislave sa stala členkou súborov divadiel vo Zvolene, v Trnave a v Nitre; neskôr v bratislavskom Divadle na korze a na Novej scéne.
V roku 1990 podnietila vznik Divadla Astorka Korzo '90 a stala sa jeho prvou umeleckou šéfkou. Významná charakterová divadelná, filmová a dabingová herečka, režisérka a príležitostná spisovateľka. Držiteľka niekoľkých významných umeleckých cien, o ktorej sa právom hovorí, že z nej vyžaruje podstata „človeka“ vo všetkých jeho polohách.
Prezident Slovenskej republiky udeľuje ZITE FURKOVEJ štátne vyznamenanie, Pribinov kríž II. triedy, za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry a divadelného umenia.
Ivan Trimaj
Rad Ľudovíta Štúra I. triedy
Tento prvotriedny, a nielen právnickou obcou uznávaný ústavný právnik sa narodil v Martine, vysokoškolské štúdium práva absolvoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Pracoval ako advokát a od roku 1964 vo viacerých funkciách, kde sa podieľal na tvorbe vtedy československej legislatívy. Po vzniku Ústavného súdu Českej a Slovenskej federatívnej republiky vo februári 1991 pôsobil Ivan Trimaj až do zániku spoločného štátu ako sudca tohto súdu spolu s jeho predsedom Ernestom Valkom a ďalšími štyrmi Slovákmi.
V období po vzniku samostatnej Slovenskej republiky pracoval v pozícii poradcu a riaditeľa odboru legislatívy v kancelárii prvého slovenského prezidenta Michala Kováča.
Prezident Slovenskej republiky udeľuje IVANOVI TRIMAJOVI štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj práva.
Eva Mosnáková
Rad Ľudovíta Štúra II. triedy
Hovoriť pravdu. Hovoriť ju nahlas – a nezovšeobecňovať. Aj takto by sa dalo zhrnúť zásadné, rozhodujúce a celoživotné presvedčenie a konanie Evy Mosnákovej.
Narodila sa v Brne, prvé roky svojho detstva prežila v Handlovej. Po potlačení Slovenského národného povstania sa so svojimi rodičmi sedem mesiacov ukrývala pred transportom do Osvienčimu na majeri pri Močenku neďaleko Nitry.
V rodine záchrancov, sudetských Nemcov, našla aj svojho budúceho manžela, Vladimíra. V roku 1955 ho neprávom komunistický režim odsúdil a poslal na niekoľko mesiacov do Jáchymova.
Evu Mosnákovú, vyštudovanú ekonómku, vtedajší režim potrestal za angažovanie sa proti okupácii v roku 1968. Dnes vedie bratislavský klub tých, čo prežili holokaust. A hovorí: „Keď človek žije sám pre seba, nie je to plnohodnotný život. Nie myslieť na seba, ale pomáhať druhým. To je to, čo človeka poháňa.“
Prezident Slovenskej republiky udeľuje EVE MOSNÁKOVEJ štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, za mimoriadne zásluhy o demokraciu a ochranu ľudských práv a slobôd.
Juraj Herz
Rad bieleho dvojkríža II. triedy
Keď po návrate z koncentračného tábora smel ako jediný navštevovať v miestnom kine aj filmy, ktoré boli jeho rovesníkom neprístupné, dôvod pre to bol epický, a zároveň strašidelne ľudský: „On môže, on už prežil a videl všetko.“
Herec a režisér Juraj Herz, člen Európskej filmovej akadémie, sa narodil v Kežmarku, štúdium réžie a bábkoherectva ukončil na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe. Herecky debutoval v polovici 60-tych rokov, neskôr ako pomocný režisér vo filmoch Jána Kadára Obžalovaný a Obchod na Korze.
Z jeho filmového diela – označovaného niekedy aj ako československá nová vlna – vyčnievajú Spaľovač mŕtvol, televízny film Sladké hry minulého leta, hororový Upír z Feratu, Straka v hrsti, Sladké starosti či Zastihla ma noc. Z obdobia po návrate z nemeckej emigrácie po roku 1989 zaujali predovšetkým Pasáž a Habermannov mlyn.
Prezident Slovenskej republiky udeľuje JURAJOVI HERZOVI štátne vyznamenanie, Rad bieleho dvojkríža II. triedy, za dlhoročné mimoriadne zásluhy v oblasti kultúry, filmového umenia a za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí.
Dobroslav Pustaj
Rad Ľudovíta Štúra II. triedy (in memoriam)
Narodil sa v Košiciach, dlhý čas žil a pracoval v Ružomberku; v roku 1949 založil spolu s Leopoldom Šidom a Štefanom Bradiakom protikomunistickú odbojovú organizáciu Slobodné Československo. Za túto činnosť ho štátny súd v novembri 1952 odsúdil za velezradu a vyzvedačstvo na 25 rokov väzenia.
Jáchymovské uránové bane, prísna izolácia v Leopoldove, nútená práca v sklárňach vo Valdiciach pri Jičíne. Dlhých šestnásť rokov a tri dni v takmer neznesiteľných podmienkach. A aj po prepustení stály dozor a prenasledovanie.
V jednom zo svojich osobných listov, bezprostredne po nežnej revolúcii, Dobroslav Pustaj napísal: „Dlhá doba musela prejsť, aby prišlo k tomuto lámaniu chleba – ktoré sa deje bez popráv, bez mreží väzníc, bez násilia! My dnes môžeme ukázať, že naša láska k ľuďom dobrej vôle nebola márna. Že naše odpustenie bolo už dávno veľké a muselo sa zapáčiť aj pánu Bohu! V Európe, v decembri 1989.“
Prezident Slovenskej republiky udeľuje DOBROSLAVOVI PUSTAJOVI štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra II. triedy in memoriam, za mimoriadne zásluhy o demokraciu a ochranu ľudských práv a slobôd.
Michal Kaščák
Rad Ľudovíta Štúra II. triedy
Narodil sa v Trenčíne a s týmto mestom je dodnes neoddeliteľne spätý. Vyštudoval matematiku a zemepis na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ale práve v Trenčíne sa už vo svojich trinástich rokoch stal „hlasom“ dnes legendárnej skupiny Bez ladu a skladu.
Spevák, textár a skladateľ hudby, ale najmä zakladateľ a hlavný tvorca Pohody, jedného z najlepších európskych hudobných a umeleckých festivalov súčasnosti. S osobitou dramaturgiou a charakterom otvorenosti a prívetivosti, kvality a rôznorodosti, tolerancie a slobody. Skrátka, „Pohody“.
Daniela Šilanová
Pribinov kríž II. triedy (in memoriam)
„V podstate som mala tri životy: súkromný, literárny, ktorý už upadol do zabudnutia – a rómsky,“ povedala v jednom zo svojich rozhovorov Daniela Hivešová – Šilanová.
Narodila sa v Bratislave, na tunajšej Filozofickej fakulte Univerzity Komenského vyštudovala estetiku a slovenský jazyk. Spisovateľka, dramaturgička a scenáristka, spoluzakladateľka divadla Romathan, a dlhoročná šéfredaktorka novín Romano nevo ľil (Rómsky nový list), jedna z dvoch Sloveniek nominovaných v roku 2005 na Nobelovu cenu mieru.
Ale predovšetkým: neúnavná bojovníčka proti rasovej neznášanlivosti, predsudkom, diskriminácii a nespravodlivosti, ktorá väčšinu svojho života prežila s láskou na východnom Slovensku.
Ladislav Kováč
Pribinov kríž II. triedy
Svetovo uznávaný slovenský biochemik, vysokoškolský pedagóg a publicista sa narodil na Liptove, v Závažnej Porube. Štúdium biochémie ukončil na Karlovej univerzite v Prahe. Jeho vedecká činnosť, zameraná na bioenergetiku a kognitívnu biológiu, sa okrem početných pôsobísk v zahraničí spája s Prírodovedeckou fakultou Univerzity Komenského.
Spája sa s ňou s výnimkou obdobia normalizácie v 70-tych rokoch, a znova od roku 1992, keď ukončil svoje pôsobenie federálneho veľvyslanca pri UNESCO v Paríži.
Ladislav Kováč, prvý porevolučný minister školstva, mládeže a telesnej výchovy vo vláde Slovenskej republiky, v závere jednej zo svojich nedávnych esejí s príznačným názvom „Potrebujeme žiť v pozitívnom svete“ o stave našej spoločnosti a úlohe škôl v ňom prenikavo hovorí:
Alexandra Krsková
Rad Ľudovíta Štúra II. triedy
Aký je vzťah medzi neformálnymi a formálnymi pravidlami nášho správania sa? Akú úlohu zohrávajú morálne a etické zásady pri výkone právnických profesií? A je vôbec možné naučiť sa ich dodržiavať? Keď odpovede na takéto otázky formuluje Alexandra Krsková, mali by sme všetci spozornieť a počúvať.
Narodila sa v Novom Meste nad Váhom a po ukončení štúdia na Právnickej fakulte Univerzity Komenského na nej aj dlhú dobu pôsobila. Stála pri zrode Právnickej fakulty Trnavskej univerzity, kde učila na katedre pastorálnej teológie, liturgiky a kánonického práva Teologickej fakulty.
Jadrom jej publikačnej činnosti sú témy európskeho politického a právneho myslenia a profesijnej právnej etiky; pretože (parafrázujem): „Právo je iba vtedy právom, ak neostáva len formálne platným a záväzným, teda mocensky vynútiteľným predpisom, za ktorým je hra ľudských záujmov, kompromisov a tlakov – ale keď je umením dobra a spravodlivosti.“
Juraj Hromkovič
Pribinov kríž I. triedy
Popredný slovenský vedec – informatik a vysokoškolský pedagóg sa narodil v Bratislave. S tunajšou Matematicko-fyzikálnou fakultou Univerzity Komenského sú späté aj začiatky jeho vedeckej činnosti. Od roku 2004 pôsobí ako profesor na Švajčiarskom federálnom technologickom inštitúte [ETH] v Zürichu, najprestížnejšej technickej vysokej škole v súčasnosti v Európe.
Je autorom a editorom monografií a vysokoškolských učebníc venovaných nielen téme informatiky ako vedy, ale aj jej výučby. Je nositeľom ocenení Literárneho fondu za vedeckú a odbornú literatúru a „(slovenským) vyslancom dobrej vôle“. Momentálne sa venuje aj vyučovaniu informatiky pre deti základných škôl.
Ján Langoš
Rad Ľudovíta Štúra I. triedy (in memoriam)
Rodený Banskobystričan, vyštudovaný fyzik – elektrotechnik a dlhoročný pracovník Slovenskej akadémie vied. Jedna z najvýznamnejších osobností slovenských protikomunistických politických štruktúr, vydavateľ samizdatových časopisov a zakladateľ Verejnosti proti násiliu.
Prvý ponovembrový federálny minister vnútra, dlhoročný poslanec slovenského parlamentu a predkladateľ pôvodného návrhu zákona o slobodnom prístupe k informáciám.
Inicioval a presadil vznik Ústavu pamäti národa, ktorý mapuje zločiny totalitných režimov na Slovensku v rokoch 1939 až 1989. Prvý predseda jeho správnej rady, až do osudného júna 2006, keď tragicky zahynul.
Ján Langoš – strážca pamäti tohto národa, v jednej zo svojich početných úvah napísal: „[…] mám istú morálnu povinnosť odpustiť svojim vinníkom. Ale nemám právo odpustiť človeku, ktorý ubližuje iným."
Ilona Németh
Pribinov kríž II. triedy
Jedna z veľkých osobností súčasného slovenského výtvarného umenia Ilona Németh, rodáčka z Dunajskej Stredy. Vyštudovala grafický dizajn a knižnú ilustráciu na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti. V súčasnosti vedie vlastný ateliér na katedre intermédií Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, ktorý sa sústreďuje na tvorbu objektov a inštalácií.
Po roku 1989 krátko spolupracovala s Maďarskou nezávislou iniciatívou, v roku 1998 získala ocenenie „Mladý výtvarník roka“ a v roku 2001 reprezentovala Slovensko na 49. medzinárodnom bienále výtvarného umenia v Benátkach.
Jaroslav Krajčo
Pribinov kríž I. triedy
Renomovaný právnik Jaroslav Krajčo sa narodil v Behynciach v okrese Topoľčany. Po štúdiu na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave pôsobil najskôr ako čakateľ, a potom ako sudca na bratislavskom mestskom a krajskom súde. V rokoch 1987 až 1997 na Najvyššom súde Slovenskej republiky aj ako predseda jedného z jeho senátov.
V roku 1992 sa aktívne podieľal na vzniku Ústavy Slovenskej republiky; vo svojej dlhoročnej publikačnej a prednáškovej činnosti sa sústredil hlavne na oblasti občianskeho a pracovného práva.
Za jeho celoživotné postoje, odbornosť a významný príspevok k tvorbe slovenskej legislatívy, a len ťažko nahraditeľný citlivý prístup k riešeniu každodenných otázok a problémov vyplývajúcich z uplatňovania zákona…
Mária Maciková
Pribinov kríž II. triedy
Asi neplatí všeobecne, že v každom víne je pravda, ako sa zvykne hovorievať. Určite však platí, že vo vínach Márie Macikovej dozrieva nefalšovaná chuť najlepších vinárskych tradícií slovenského Tokaja.
Narodila sa v Sobranciach, štúdium kvasnej chémie a technológie ukončila v roku 1981 na Chemickotechnologickej fakulte dnes Slovenskej technickej univerzity v Bratislave.
Svoje skúsenosti – z bratislavských a košických vinárskych závodov, ale aj z riadenia úradov životného prostredia v Trebišove – uplatňuje už dvadsať rokov v rodinnej firme v Malej Tŕni, v jednej zo siedmich obcí tokajskej vinohradníckej oblasti na Slovensku. Vo vinárstve, ktoré nevyrába len tradičné tokajské vína, ale aj odvážne a inovatívne vína z klasických tokajských odrôd a významne sa podieľa na rozvoji miestneho cestovného ruchu.
Augustín Maťovčík
Pribinov kríž II. triedy
Rodák z oravskej Brezy, bez ktorého by sme o génioch nášho jazyka – Antonovi Bernolákovi, Ľudovítovi Štúrovi, Martinovi Hattalovi či Michalovi Miloslavovi Hodžovi a ďalších – vedeli dnes oveľa menej, než vďaka jeho sústavnej a skúmavej práci vieme.
Štúdium v odbore slovenský jazyk a dejepis ukončil v roku 1959 na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. Dlhoročný pracovník Matice slovenskej v Martine, zakladateľ jej Biografického ústavu; v 70-tych rokoch, v období normalizácie, odvolaný z funkcií so zákazom publikačnej činnosti. V súčasnosti pôsobí ako riaditeľ odboru správy a výskumu pôvodných prameňov Slovenskej národnej knižnice v Martine.
Literárny historik, ktorý sa vo svojej činnosti venuje slovenskému národnému obrodeniu, spracúvaniu personálnych biografií významných slovenských osobností; manažér rozsiahleho projektu Slovenského biografického slovníka a päťdielneho Biografického lexikónu Slovenska.
Tomáš Janovic
Rad Ľudovíta Štúra II. triedy
Spisovateľ a literárny kritik Kornel Földvári na záložku jednej z jeho kníh napísal: „[Jeho] originálne miniatúry iskria ako diamant. Nie vďaka chladnokrvnej virtuozite; svetlo sa tu láme cez cudne utajenú slzu.“
Tomáš Janovic sa narodil v Bratislave; študoval v Košiciach a v Bratislave, slovenčinu a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Tridsať rokov pracoval v časopise Roháč, od roku 1991 sa profesionálne venuje literárnej tvorbe.
V nej sa s humorom bez osočovania, zato s hlbokým porozumením pre všetko radostne i bolestivo ľudské nevyhýba ani veľkým témam našej minulosti a prítomnosti. V jeho románoch vytesaných do niekoľkých slov, jednoduchých a čírych, sa zjavujú nečakané paradoxy našich životov. So satirickým nadhľadom, no bez urážania sme nútení nad nimi premýšľať – a baviť sa.
Zora Jesenská
Rad Ľudovíta Štúra I. triedy (in memoriam)
„Bez ohľadu na svoj vek som dosiaľ schopná hnať sa „za niečím“, ale k úteku „pred niečím“ cítim odpor vypestovaný výchovou!“ Toto napísala v reakcii na okupáciu Československa v auguste v roku 1968, po čom jej zakázali publikovať aj prekladať.
Zora Jesenská sa narodila v Martine; tam je aj pochovaná, na Národnom cintoríne. Publicistka, redaktorka a literárna kritička časopisu Živena; pozorovateľka a angažovaná kritička súdobých pomerov, neotrasiteľne pevná vo svojich názoroch a postojoch.
Výnimočná umelecká prekladateľka francúzskej, anglickej a nemeckej literatúry, ale predovšetkým prvá a neopakovateľná prekladateľka diel ruského klasického literárneho kánonu: napríklad Lermontovových Básní, Vojny a mieru Leva Nikolajeviča Tolstoja či Pasternakovho Doktora Živago.
Michael Kocáb
Rad bieleho dvojkríža II. triedy
Keď sme si v júni minulého roka slávnostne pripomínali 25. výročie odsunu sovietskych vojsk z územia bývalého Československa, znovu do popredia našej spoločnej, kolektívnej pamäti vystúpilo meno jedného konkrétneho človeka. Bez ktorého osobného nasadenia a zanietenosti by tento jedinečný akt zvrchovanosti slobodnej Českej a Slovenskej federatívnej republiky nebol možný. Alebo by sa, pravdepodobne, odohral inak.
To meno je: Michael Kocáb. Hudobný skladateľ a spevák, občiansky aktivista a politik, dvojnásobný minister pre ľudské práva a národnostné menšiny.
Narodil sa v Prahe, kde na konzervatóriu absolvoval štúdium skladby a hry na organ a ešte počas štúdia založil kultovú rockovú skupinu Pražský výběr. Jeden zo zakladateľov Občianskeho fóra, člen krízového štábu jeho koordinačného centra; poslanec federálneho zhromaždenia; na ktorého návrh je Václav Havel zvolený za prezidenta republiky.
A ktorý práve vo funkcii poslanca podnecuje vznik a predsedá parlamentnej komisii pre odsun sovietskych vojsk z územia Československa. 27. júna 1991 odlieta z nášho územia posledný sovietsky vojak.
Martin Huba
Rad Ľudovíta Štúra II. triedy
Prísnosť vyvažovaná obetavosťou a dobroprajnosťou. Dochvíľnosť a pravda. Výkony na hranici možností, ale najmä – nikdy sa nevystatovať. To je to, čo Martin Huba vyžaduje v prvom rade sám od seba. A potom od svojich študentov a od spoločnosti, v ktorej žije. Ktorú pozoruje, upozorňuje, ale aj učí pochváliť iných.
Narodil sa v Bratislave; tu vyštudoval herectvo na Vysokej škole múzických umení. Jeho prvé herecké angažmán bolo spojené so Štátnym divadlom v Košiciach, neskôr s Divadlom na korze a Novou scénou. Od roku 1976 je nepretržite členom umeleckého súboru činohry Slovenského národného divadla.
Uznávaný a obľúbený pedagóg hereckej tvorby sa najmä od polovice 90-tych rokov objavuje výraznejšie vo filmových úlohách, a čoraz častejšie aj ako originálny režisér – filmov, divadelných hier (medzi nimi aj nezabudnuteľnej Tančiarne…), ale aj opier na našej domácej scéne a v susednom Česku.