Slovenskí poľnohospodári a potravinári už viac ako desaťročie strácajú doma pôdu pod nohami. Nie sú pánmi situácie ako Nemci, Poliaci, Rakúšania či Maďari, ale na vlastnom trhu doslova paberkujú.
Súčasný stav najlepšie ilustruje skutočnosť, že už len každé štvrté predané maslo či syr vyrobili slovenskí mliekari, viac ako dve tretiny bravčového mäsa pochádzajú z dovozu, hoci Slovensko kedysi ním zásobovalo aj Českú republiku. Krajina prišla o suverenitu aj vo výrobe ovocia, zeleniny či vína.
Keď je niečoho málo, stane sa vzácnym. Po sérii medzinárodných potravinových škandálov, ale aj unifikovanej ponuke obchodných sietí, ktorú predstavovali lacné mliečne a mäsové výrobky obohatené o rôzne náhradky, konzervačné látky, farbivá, sa otvorili spotrebiteľom oči. Začali sa dožadovať šunky, párkov, salám, ktoré obsahujú mäso, a na slepú koľaj poslali výrobky, čo ich iba imitovali.
Časť obchodníkov sa rýchlo zorientovala a začala vytvárať siete postavené na pravých domácich produktoch, zareagovali aj veľké obchodné reťazce a ponúkajú svoje pulty malým producentom regionálnych špecialít.
Karta sa začala obracať v prospech domácich producentov, čo je dobré, lenže slovenské potravinové hospodárstvo pripomína ťažko chorého pacienta. Ten sa musí najprv zotaviť, aby využil šancu, ktorú mu ponúka spotrebiteľ.
"Platíme krutú daň nedávnej minulosti. Nevyužili sme možnosti, ktoré ponúkol vstup do Európskej únie, neexistovala totiž žiadna koncepcia rozvoja potravinárstva,“ hodnotí aktuálny stav Dušan Janíček, predseda Únie potravinárov, a poukazuje na Poľsko, ktoré sa stalo východoeurópskym potravinovým tigrom.
Krajina, ktorú si väčšina Slovákov predstavuje ako maloroľnícku, vybudovala s podporou európskych zdrojov moderné veľkovýrobné potravinárske kapacity s atraktívnymi výrobkami, pripomína novú, nepoznanú realitu moderného Poľska Dušan Janíček.
Krátko po ich spustení Poľsko začalo vypaľovať rybník predovšetkým svojim najbližším susedom, čiastočne Českej republike, ale najmä Slovensku. Mnohé z reťazcov si totiž začali objednávať lacné poľské syry či ovocie, podniky verejného stravovania zasa hydinu, a poľské pojazdné predajne mäsa ovládli pred pár rokmi nielen pohraničie, ale schádzali hlbšie a hlbšie do vnútrozemia.
Peniaze pod hladinou
Za prehratou bitkou so zahraničnou konkurenciou, ktorú nepredstavovali, samozrejme, len agilní Poliaci, sú aj staré členské krajiny Európskej únie. Odtiaľ na Slovensko prúdili bravčové mäso či maslo pochádzajúce neraz z výpredajov skladových zásob, čo škrtí domácu prvovýrobu a diktuje jej ceny, ktoré slovenskí poľnohospodári nemôžu splniť. Proti nim stojí lepšie dotovaná zahraničná konkurencia.
Situáciu najlepšie ilustruje minuloročná celoeurópska mliečna kríza. Na slovenský trh sa začali tlačiť zahraničné mliečne výrobky, ktoré priamo aj skryto dotovali materské krajiny. Na kilogram mlieka poskytli bohaté krajiny farmárom dotáciu v prepočte osem centov na liter. Slovenská vláda síce naliala do rezortu 33 miliónov eur, čím na konci leta vytrhla chovateľom kráv najväčší tŕň z päty, ale na tento rok majú farmári dotáciu už len vo výške štyroch centov. "Na udržanie kroku so zahraničnou konkurenciou to nestačí,“ tvrdí predseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory Milan Semančík.
Potravinová sebestačnosť nie je o drobných, ale o stámiliónových výdavkoch a, pravdaže, o jasne vyhranenej koncepcii rozvoja poľnohospodárstva a potravinárstva, ktorá sa nemení alebo minimálne "nemodifikuje“ príchodom každého nového ministra.
Od vstupu do Európskej únie v roku 2004 sa vystriedalo na poste ministra pôdohospodárstva osem ministrov. Počas prvej Ficovej vlády dosahovala "životnosť“ nominantov za HZDS rok alebo menej. Poľnohospodárstvo aj potravinárstvo sú však odvetvia s dlhým cyklom výroby, kde sa investície splácajú pomaly, navyše sú ohrozené nestálosťou počasia, špekulačnými výkyvmi cien na svetových burzách. To všetko sa podpísalo na poľnohospodárskej a potravinárskej výrobe.
Neprihára, horí
"Súčasné slovenské potravinárstvo je hlboko podkapitalizované, čo je dôsledok vládnych politík,“ tvrdí prezident Potravinárskej komory Slovenska Daniel Poturnay. Je nespokojný s tým, že pol miliardy eur sa presunulo z prvého piliera do druhého, aj s tým, ako sa rozdelili prostriedky v rámci Programu rozvoja vidieka, kde je väčšina zdrojov naplánovaných na využitie do roku 2020 už vyčerpaná. Potravinárom sa veľa z nich neušlo.
"Podpora, ktorú malo dostať potravinárstvo, nejde doň, ako je žiaduce, aj preto sa stále viac vyvážajú produkty prvovýroby ako suroviny a dovážajú sa potraviny s pridanou hodnotou. To je dôvod, prečo Slovensku rastie pasívne saldo v obchodnej výmene s potravinami a poľnohospodárskymi komoditami,“ hovorí Daniel Poturnay.
Vedľajším produktom takejto výmeny je agrárna nezamestnanosť na vidieku a pustnutie poľnohospodárskej krajiny. V poľnohospodárstve pracuje už len okolo 50-tisíc ľudí, podniky sa zbavili stratovej živočíšnej výroby, ktorá je schopná spolu so špeciálnou rastlinnou výrobou, teda zeleninárstvom, ovocinárstvom a vinohradníctvom vytvoriť najviac pracovných miest.
Chlebové odvetvie zostarlo, priemerný vek je okolo 50 rokov, a záujem mladých o prácu na farmách, ale aj v potravinárskych podnikoch, čo je vypuklé napríklad v pekárňach, je minimálny. "O pár rokov budeme čeliť obrovskému nedostatku pracovných síl,“ povedal Slavomír Moravčík za Úniu pekárov.
Neprihára, ale horí a je najvyšší čas veci meniť, na tom sa zhodujú poľnohospodári aj potravinári. Otázka je ako. "Musíme zmeniť štruktúru poľnohospodárskej výroby, zmeniť orientáciu z pestovania obilnín, kukurice a olejnín na živočíšnu výrobu, ovocinárstvo a zeleninárstvo, tu je zamestnanosť, krajinotvorba a, samozrejme, príležitosť pre spracovateľský priemysel, aby vytváral pridanú hodnotu cez výrobu kvalitných potravín,“ načrtáva cestu Zuzana Nouzovská, riaditeľka Výskumného ústavu potravinárskeho, ktorý je súčasťou Národného poľnohospodárskeho a potravinárskeho centra.
Podľa Nouzovskej je nevyhnutné rýchlo skoncentrovať všetky sily. "Aj farmári musia pochopiť, že východiskom zo situácie nie je pestovanie zrnovín. To, že máme vysoké záporné saldo, je aj priamym dôsledkom štruktúry poľnohospodárskej výroby,“ myslí si Nouzovská.
Koho uprednostniť
S tým, že situácia je dlhodobo neudržateľná, súhlasí aj predseda poľnohospodárskej a potravinárskej samosprávy Milan Semančík. Poukazuje však na to, že súčasná skladba poľnohospodárskej výroby, keď rastlinná produkcia vysoko prevažuje nad živočíšnou, je priamym dôsledkom dotačnej politiky Bruselu.
"Všetky podporné prostriedky smerované do poľnohospodárstva sú ,odviazané' od produkcie. Dôležité nie je, koľko vyrobíš, ale aby si udržiaval poľnohospodársku pôdu v nezaburinenom stave,“ poukazuje Semančík na politiku Bruselu. Európska komisia čelila nadprodukcii zo starých členských krajín a nemala záujem podporovať výrobu v nových členských krajinách. To viedlo na Slovensku k tomu, že niektorí sa začali živiť ničnerobením – mulčovaním lúk a polí.
"Živočíšna výroba je aj v dôsledku dotačnej politiky dlhodobo stratová, preto sa sem nikto nehrnie podnikať, nikto nebude strkať dobrovoľne hlavu do slučky. Aby sa to zmenilo, treba zmeniť pravidlá hry,“ hovorí Semančík.
Kľúčové sú ekonomické podmienky, to, ako sú nastavené dotácie, ktoré výrobu nielen stimulujú, ale ju môžu aj brzdiť. Na zmenu nestačí ochota, ale zdroje. Tých na priamu podporu potravinárskeho priemyslu už do roku 2020 veľa nezostalo. Ďalšou otázkou je, koho podporiť.
Potravinárstvo, to sú veľké, stredné, ale aj malé podniky. Vo štvrtok pri otvorení potravinárskej výstavy Danubius Gastro štátny tajomník ministerstva pôdohospodárstva Gabriel Csicsai (Most – Híd) povedal, že podporu dostanú najmä menší producenti. Odôvodnil to snahou vybudovať krátky potravinový reťazec, taký, ktorý by zabezpečil, že väčšina peňazí nezostane distribútorom a obchodníkom, ale primeraná časť sa ujde aj poľnohospodárom a potravinárom.
Tento koncept sa však neveľmi pozdáva predstaviteľom veľkých potravinárskych podnikov. "Aj my potrebujeme peniaze na modernizáciu. Väčšina potravín, takmer 90 percent, sa realizuje prostredníctvom obchodných reťazcov, a tam sa súťaží najmä cenou, kvalitou a množstvom dodávok,“ pripomína šéf Únie potravinárov Dušan Janíček a dodáva, že cenu aj kvalitu možno dosiahnuť len uplatnením najmodernejších technológií.
Neexistuje vlastne bezbolestné východisko zo situácie, v ktorej sa ocitlo slovenské poľnohospodárstvo a potravinárstvo. Pre súčasnú vládu to bude tvrdý oriešok. Dlho odkladané a len operatívne riešené problémy vyplávali na povrch v plnej nahote.