Do Novák sa dostala spolu s rodičmi ako 14-ročná. „V septembri 1942 nás eskortovali zo Žiliny a pri príchode do Novák nás rozdelili do barakov,“ spomína rodáčka z Bánoviec nad Bebravou. Celá rodina bola v budove číslo päť, ktorá stála blízko potoka. „V jednej miestnosti sme boli dvanásti, boli tam tri dvojité prične a ja som spala s rodičmi,“ pokračuje. V každom baraku bola piecka a na chodbe malá umyváreň.
Najskôr osem mesiacov pracovala v brašnárskej dielni. Neskôr ju presunuli do krajčírskej dielne. „Robila som v ťažkej konfekcii, šila som teda mužské kabáty, obleky, a potom som pokračovala v ženskej konfekcii, kde sme šili spodnú bielizeň či dámske montérky,“ vymenúva dnes 89-ročná pani. V tábore strávila dva roky, až do vypuknutia SNP. Počas neho sa skrývala s celou rodinou v horách. „Ukrývali sme sa v bunkroch, ktoré potom Nemci vyhodili do vzduchu,“ spomína pani Alžbeta.
Po Novákoch bola v ďalších dvoch nemeckých koncentrákoch. Na tamojšie zverstvá spomína len nerada. „Tri dni pred koncom vojny sme boli zavretí v dobytčiakoch, keď nás začali Nemci ostreľovať. Ja som prežila, kamarátka vedľa mňa nie. Čomu za to vďačím? Asi len šťastiu a náhode, človek sa tešil každý moment, že žije. Kto prežil, mal len šťastie, žiaden rozum nepomohol,“ konštatuje. Bez osobnej skúsenosti je podľa nej dnes ťažké pochopiť vtedajšiu situáciu.
Po vojne sa vydala a spolu s manželom viedli kníhkupectvo v Bánovciach nad Bebravou. Dodnes žije v tomto meste.
Pani Alžbeta je jedna zo štyroch bývalých väzňov zaniknutého pracovného a koncentračného tábora v Novákoch. Svoju skúsenosť priblížila v pondelok večer v Bratislave pri premiére projektu Zachor (z hebrejčiny Pamätaj). V dokumentárnom filme prehovorili Alžbeta Schicková-Tauberová, Rozália Becková-Steinerová, Alexander Bachnár a Dalma Špitzerová-Holanová. Autorom projektu sú Monika a Ľubo Stachovci. „Pochádzam z Novák a z detstva si tábor pamätám,“ hovorí Stacho.
Jeho film mapuje pamäť miest pri obci Laskár, kde v rokoch 1941 – 1944 pracovný a koncentračný tábor pre Židov stál. Od marca do októbra roku 1942 bolo z neho vyvezených asi 5-tisíc ľudí do táborov v Poľsku. Potom sa transporty zastavili a tábor fungoval do Povstania ako pracovný. Dnes sú na mieste už len polia.
Podľa predsedu bratislavskej Židovskej náboženskej obce Egona Gála sa história opakuje. Raz ako tragédia, potom ako fraška. „Musíme si dať pozor, aby sa z dnešnej frašky nestala tragédia,“ upozorňuje, narážajúc na prítomnosť ĽS NS v Národnej rade.
O koncentračnom tábore neexistuje fotodokumentácia, a tak autori siahli po citáciách z filmu režiséra Petra Solana Boxer a smrť. Film bol natočený v priestoroch tábora v Novákoch v roku 1963, keď ešte tábor stál. „Chcem ísť s filmom do Novák a do Prievidze, pretože mladšia generácia už ani nevie, že tam mali koncentračný tábor,“ hovorí Stacho, ktorý plánuje projekt rozšíriť aj o ďalšie dokumentárne materiály. Snímku by rád dostal aj na filmové festivaly.
