Prežila peklo, aby mohla mladým rozprávať o nacistických zverstvách

O osude slovenských Židov už bolo rozhodnuté, no rodinka Friedmannovcov z Humenného ešte netušila, aký tragický to bude mať dosah.

25.03.2017 11:45
židia, muzeum, kultúra, vlak, Foto:
Do nacistických táborov smrti vyviezli z vtedajšieho Slovenského štátu takmer 70–tisíc Židov.
debata

Mladučká Edita so sestrou Leou neverili vlastným očiam. Kde sme sa to ocitli? Veď je to ako blázinec. Stovky dievčat s vyholenými hlavami, navlečených v pásikavých väzenských mundúroch. Niektoré spoznali. Viezli sa s nimi v prvom židovskom transporte zo Slovenska, ktorý odišiel 25. marca 1942 zo železničnej stanice v Poprade. Smeroval do nemeckého nacistického vyhladzovacieho lágra v okupovanom poľskom Osvienčime. Útrapy, trýznenie a ustavičný strach o život tam prežívala viac ako tri roky dnes 92-ročná Edita Grosmanová. Jej staršia sestra Lea zomrela v koncentráku. Edita bola v lágroch od 25. marca 1942 do 5. mája 1945. Domov sa vrátila 9. júna 1945.

O osude slovenských Židov už bolo rozhodnuté, no rodinka Friedmannovcov z Humenného ešte netušila, aký tragický to bude mať dosah. „Celé mesto bolo oblepené plagátmi. Všetky židovské slobodné dievčatá od 16 rokov sa majú prihlásiť na úrade a pôjdu pracovať do Poľska. Mama sa zdráhala, nechcela nás pustiť. Otec však povedal, že je to zákon a aj keď je zlý, treba ho dodržať,“ začína svoj príbeh Edita Grosmanová, manželka nebohého spisovateľa Ladislava Grosmana, ktorý sa pričinil o nakrútenie oscarového filmu Obchod na korze.

Koncentrák zmenil ľudí na čísla

Humenské dievčatá sústredili v miestnej škole. Mohli si zobrať osobné veci v 20-kilogramovom balíku. Na prvý pohľad nič nenasvedčovalo, že ich ženú na takmer istú smrť. Vlakom ich odviezli do Popradu. „Boli sme tam od 20. marca. Postupne privážali dievčatá z Prešova, Trebišova, z celého vtedajšieho východného Slovenska. Na transport bolo treba tisíc duší,“ spomína na udalosti spred 75 rokov pani Grosmanová.

Vlak plný vystrašených dievčat a mladých žien vyrazil z popradskej stanice 25. marca 1942 o 20.20. „Nahnali nás do tzv. dobytčích vagónov. Nemali sme ani len poňatia, kam ideme. Neskôr som sa dopočula, že jednej dievčine sa podarilo ujsť. Do Auschwitzu nás doviezli 999,“ spresňuje.

Prvé, čo uvideli, bolo niekoľko tehlových budov a veľké nádvorie. Dievčatá na ňom stáli štyri hodiny, kým ich spočítali. Bolo ich veľa. Oholiť a preobliecť do väzenského mundúru ich za jeden deň nestihli. „So sestrou sme sa stále tlačili dozadu, nechceli sme byť medzi prvými. Bol to pre nás šok, keď sme na druhé ráno zbadali pri počítaní dievčatá, ktoré už stihli dať "do poriadku“. Skutočne to vyzeralo, že sme sa ocitli v blázinci. Kto normálny by niečo také urobil? Veď sme tam mali ísť len pracovať," pokračuje.

Nakoniec došlo aj na sestry Friedmannové. Oholili im vlasy aj každý chlp na tele. Obliekli ich do pruhovaných väzenských šiat. „Bola to taká tvrdá, drapľavá látka ako z vreca. Mali sme to na holom tele, strašne to svrbelo. K tomu nám dali dreváky. Keď sme išli do práce von cez bránu, donútili nás vyzuť sa, lebo veľmi klopkali. Bosé sme museli chodiť aj po snehu,“ vracia sa do spomienok. Neskôr im na ruku vytetovali čísla. Editka už nebola človekom, len číslom 1 1 970, sestra Lea mala 1 969.

Zverstvá nacistov nepoznali hranice

Dievčatá trpeli hladom, vysilením, nedostatkom vody a hygieny. Každé ráno o štvrtej museli nastúpiť na počítanie. Pod dohľadom ozbrojených nacistov so psami, vycvičenými na zabíjanie, ich potom viedli do práce. „Bola som pri tom, keď si jedno dievča ľahlo na zem a chcelo sa napiť dažďovej vody. Naraz som len počula výstrel. Esesák ju zastrelil, do papierov napísali, že na úteku,“ približuje krutý zážitok.

Ťažko sa jej hovorí aj o ďalšom zverstve, obeťou ktorého boli malé deti: „Jedného dňa sme vyšli na počítanie a na pľaci bol veľký stan. Prišiel k nám jeden väzeň a pýtal sa, či vieme, čo v ňom je. Hneď si aj odpovedal: Je plný detských topánok a deti sú tam. Ukázal na dymiaci komín.“

Edita Grosmanová teraz žije striedavo v Kanade... Foto: Archív E. Grosmanovej
Edita Grosmanová Edita Grosmanová teraz žije striedavo v Kanade a v Izraeli.

S pohnutím rozpráva aj o tom, ako pred jej očami esesák vytrhol mladej matke zavinuté bábätko, vyhodil ho do vzduchu a strelil do neho. Mŕtve telíčko padlo k matkiným nohám. Aj o tom, ako mladej žene po pôrode lekár zaviazal prsia, aby nemohla dojčiť svoje dieťa. Chcel vedieť, ako dlho dojča vydrží bez jedla. Spomína na rozprávanie väzňov, ktorí pracovali pri plynových komorách a peciach. Neraz z nich bolo počuť detský plač. Deti aj tých, čo odolali plynovej komore, do ohňa hádzali zaživa. Nikto nekontroloval, či sú mŕtvi. Telá iba hádzali lopatami do horiacej pece.

„Pamätám si, ako raz prišiel nacistický veliteľ Heinrich Himmler na kontrolu. Bola veľká snehová fujavica. Ešte aj tá esesáčka, čo nás mala na starosti, povedala, že v takomto počasí nemôžeme ísť von pracovať. On dupol okovanou čižmou a zakričal: Pre Židov neexistuje počasie!“ opisuje pani Grosmanová.

So sestrou pracovali na stavbách aj pri regulácii rieky. V čase aj nečase. „Vo vode sme boli až po pás. V mokrých alebo v zime aj zamrznutých šatách sme chodili spávať. A ráno takto znova do roboty,“ dodáva.

Lea zomrela medzi krysami

„Keď sme prišli do Auschwitzu, v Birkenau ešte neboli dokončené pece ani plynové komory. O tom, že vôbec niečo také existuje, sme sa dozvedeli, až keď nás tam začiatkom leta 1942 premiestnili. Počula som, že to stavali ruskí vojnoví zajatci, ktorých potom povraždili,“ blúdi spomienkami pani Grosmanová.

Nedostatočná hygiena si vypýtala svoju daň. Vši boli všade a prenášali škvrnitý týfus. Edita ho prekonala, Lea mu podľahla. „Chodila do práce s vysokými teplotami cez 40 stupňov, dokedy vládala. Naposledy som ju videla, keď už bola v bezvedomí a okolo nej behali krysy. Ležala v tzv. dvadsaťpäťke na samom konci, odkiaľ už bola cesta len do pece,“ slová zanikajú v zamyslení. Lea zomrela 5. decembra 1942, v deň židovského sviatku Chanuka.

„Nesmeli sme byť choré. Kto ochorel, toho spálili. Stále vidím pred sebou jedno dievča z Humenného, Herškovičová sa volala, a vždy sa pritom rozplačem, ako ju na ranné počítanie úplne bezvládnu priviezli ostatné dievčatá na fúriku,“ hlas sa jej láme.

Edita neskôr ochorela na kostnú tuberkulózu kolena. Nemohla ani chodiť. Na pár dní ju spriaznené lekárky väzenkyne vzali do lágrovej nemocnice. „Jedna mi raz povedala: Musíš okamžite vypadnúť, ak chceš prežiť. Zajtra bude transport chorých do plynu. Pozviechala som sa a na druhý deň som išla pracovať. Boli to ukrutné bolesti, ale musela som vydržať,“ posúva svoj príbeh.

Z pochodu smrti takmer na Sibír

Ruský front sa nezadržateľne blížil. Nacisti sa rozhodli, že ľudí z lágra odvedú do koncentračných táborov v Nemecku na nútené práce. Na pochod smrti sa 18. januára 1945 vydalo 58-tisíc vychudnutých a zúbožených ľudí.

„Postavili nás do radov a vydali sme sa na cestu. Nikto z nás nevedel, kam nás zavlečú. Brodili sme sa vysokým snehom. Kto nevládal, toho zastrelili. Časť cesty sme išli v dobytčiakoch. Prešli sme niekoľko táborov, všetky boli plné na prasknutie,“ pokračuje pani Grosmanová.

Na ceste do ďalšieho tábora im dovolili, aby si odpočinuli v akejsi nemeckej dedinke. „Bolo nás jedenásť dievčat, čo sme držali spolu. Našli sme si takú malú, nízku búdu. V nej sme presedeli noc. Ráno niekto otvoril dvere a my sme zistili, že sme vo včelíne. Ešteže včely v noci spia. Nejaký chlap nám povedal: Vy si tu tak sedíte a všetci už odišli. Ukázal nám aj smer, kadiaľ. Vybrali sme sa akože za nimi. Počuli sme však výstrely. To nacisti strieľali ľudí a obliekali si ich väzenské šaty, aby sa zachránili. Vôbec nám nenapadlo, aby sme ich nasledovali,“ hovorí.

Tri dni sa skrývali kade-tade. Keď na dedinských domoch zbadali biele zástavy, došlo im, že územie už má pod kontrolou Červená armáda. Prihlásili sa na ruskej komandatúre a vybrali sa na cestu domov. Trochu pešo, trochu vlakom či stopnutými nákladnými autami. Jedného dňa natrafili na vlak plný maďarských vojakov. Vraj majú ísť domov cez Slovensko. „Naskákali sme do vlaku. Boli veľmi slušní. Nechali nás, aby sme sa umyli, dali nám jedlo. Na tej stanici sme stáli veľmi dlho. Pobrali sme sa teda opýtať prednostu, kde to vlastne sme. On na to: V Bielsku, v Poľsku. A vy čo robíte v tom vlaku? Veď to sú maďarskí vojnoví zajatci a vezú ich na Sibír.“ V tej chvíli do stanice práve prichádzal iný vlak. Prednosta bežal za strojvodcom a povedal mu, aby dievčatá zachránil a zobral do vlaku, lebo idú z koncentrákov a chcú ísť domov. Doviezli sa do Varšavy, odtiaľ sa konečne dostali na Slovensko.

S manželom sa zoznámila v deň svojho návratu

Do stanice v Humennom prichádzal 8. júna 1945 vlak. Ladislav Grosman, rodák z Humenného, sa Editinej mamy opýtal, kam sa ponáhľa. „Myslím, že teraz príde moja dcéra,“ vraví. Odpovedal jej jednou vetou: „Tak ja si na ňu počkám.“ Počkal si.

Pani Edita sa usmieva. „Stál v našich vrátach. Prvé, čo som mu povedala, bolo: Nazdar, Grosman, ja ťa poznám. Mama ho pozvala k nám domov na plnenú rybu. Išiel. Poznala som ho už predtým, ale bol o štyri roky starší. Po takých mladých, ako som vtedy bola ja, sa nepozeral, skôr po starších dievčatách. Osobne som sa s ním zoznámila v deň svojho návratu domov,“ opisuje šťastnejšie obdobie svojho života.

Ladislav prišiel za Editou aj na druhý deň, pozval ju na prechádzku, potom do kina. Zrodilo sa priateľstvo. On odišiel študovať do Prahy, Edita s vážne podlomeným zdravím z koncentráku sa viac ako dva roky liečila v nemocniciach a sanatóriách doma i v zahraničí. Keď sa vrátila, priateľstvo s Ladislavom prerástlo do lásky. Vzali sa v roku 1949.

Edita Grosmanová s manželom Vladislavom. Foto: Archív Múzea židovskej kultúry v Bratislave
grosman, grosmanová, žid, Edita Grosmanová s manželom Vladislavom.

Editina rodina sa vysťahovala do Izraela, mladí Grosmanovci sa rozhodli žiť v Prahe. Ladislav vyštudoval dve vysoké školy, venoval sa písaniu. Jeho novela sa stala predlohou pre kultový film Obchod na korze so slovenskou hereckou legendou Jozefom Kronerom. Vychádzala zo skromných spomienok jeho manželky na neľudské a kruté chvíle z obdobia nacistického prenasledovania Židov na Slovensku. Legendárny film získal v roku 1966 prestížne americké filmové ocenenie – Oscara.

Edita vyštudovala na pražskej Karlovej univerzite biológiu. Celý život sa venovala výskumu v Prahe, Kanade a v Izraeli. Obaja vysokoškolsky vzdelaní ľudia sa s malým synom rozhodli emigrovať v roku 1968 z vtedajšieho Československa do Izraela. Po smrti manžela v roku 1981 žije pani Grosmanová striedavo v Kanade a v Izraeli.

Varovanie aj nádej

Svieža deväťdesiatnička priznáva, že o útrapách v koncentráku ani o okolnostiach smrti svojej sestry sa doma po jej návrate nikdy nerozprávali. Ona nemohla a rodičia o tom vari ani nechceli vedieť. Z otca sa stal zádumčivý človek. Do konca života si vyčítal, že ako otec zlyhal, lebo jeho povinnosťou bolo ochrániť svoje deti. Edita Grosmanová začala rozprávať svoj príbeh až po smrti manžela. Akoby sa v nej prelomila rokmi vybudovaná hrádza.

„Možno to tak chcel Boh, aby sme niektorí prežili a rozprávali o týchto zverstvách, ktoré páchali ľudia na ľuďoch. Nie je to preč. Ani zo sna, ani zo života. Je to súčasť mojej existencie na tomto svete. Prežila som to peklo, aby som mohla hovoriť o fašistických zločinoch počas druhej svetovej vojny, o genocíde židovského národa, o totálnej šialenosti a nepochopiteľnej nenávisti. Nevinné vyhasnuté životy nech sú varovaním pre budúce generácie, aby už nič podobné nedopustili,“ vyznáva sa.

Bývalý nacistický koncentračný vyhladzovací tábor Auschwitz-Birkenau navštívila trikrát. Na mieste, kde ako mladé dievča zažila toľko utrpenia, sa nikdy neubráni slzám. „Odchádzam však s nádejou a vierou, že je to už len zakonzervovaná pripomienka zločinov, ktoré pošliapali ľudskú dôstojnosť. Preto svoj príbeh rozprávam aj mladým ľuďom a budem v tom pokračovať, dokedy budem vládať. Nesmie to upadnúť do zabudnutia. V tom vidím svoje poslanie a zmysel toho, že som to celé prežila,“ uzatvára optimisticky svoj príbeh Edita Grosmanová.

Deportácie židovského obyvateľstva zo Slovenska

Konali sa na základe zákona z 9. septembra 1941. Dievčatá a slobodné ženy od 16 do 35 rokov sústreďovali pred transportom v koncentračnom stredisku v kasárňach v Poprade. Odtiaľ ich dobytčími vagónmi odviezli do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau na okupovanom území Poľska. Nemecká vláda „vyhovela“ požiadavke slovenských úradov, aby na východe umiestnila nielen židovské pracovné sily, ale aj všetkých židovských obyvateľov zo Slovenska. Nemecké úrady sa za poplatok 500 mariek za každú vyvezenú osobu zaviazali, že deportovaní Židia sa už nikdy nevrátia na Slovensko a nebudú si robiť nároky na svoj bývalý majetok, zanechaný na Slovensku. Od 11. apríla začali odchádzať zo Slovenska tzv. rodinné transporty.

Vo verejnosti sa s koncentračným táborom spája malé mestečko Osvienčim pri Krakove. Práve tu nacisti vybudovali svoj vyhladzovací tábor Auschwitz-Birkenau. Sústredili v ňom viac ako 1,3 milióna ľudí z rôznych krajín. Zhruba 900-tisíc skončilo v plynových komorách hneď po príchode, ďalších 200-tisíc zomrelo z vysilenia, na rôzne choroby alebo sa stali obeťami neľudských lekárskych pokusov. Zo vtedajšieho Slovenského štátu vyviezli takmer 70-tisíc Židov. Vrátilo sa ich niečo cez tristo.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Edita grosmanová