Po prvom smajlíkovi a dochovanom erbe mesta Trenčín objavili opäť niečo unikátne – písomné dôkazy o tom, že v 17. storočí si v Trenčíne a okolí tunajší mešťania pochutnávali na skutočne exotických potravinách. Dovážal sa sem tabak, kivi, figy, káva a pomaranče. Citrusové plody dokonca ani nemuseli precestovať veľkú diaľku na to, aby skončili na stole Slovákov. Neskôr ich pestovali v unikátnej oranžérii v susednej Dubnici nad Váhom.
„Je tu zaznamenané pohostenie, ktoré skonzumovali senátori, keď spisovali mestské účty za rok 1675. Oni to spisovali 9. a 10. decembra toho roku a na útratu mesta museli byť pohostení. Pri tej príležitosti vyhotovili takýto inventár, čo všetko zjedli,“ listuje v starých archívnych záznamoch riaditeľ trenčianskeho Štátneho archívu Peter Brindza.
V zozname sú cudzokrajné koreniny, muškátový kvet, zázvor, dva citróny. „Bolo to luxusné aj pre nich, pretože ten tovar sa dovážal do Trenčína a citróny neboli bežnou záležitosťou. Takže si na nich isto pochutili. Pojedli aj hus, moriaka, kurence, zajace, ryby, soľ, ale dokonca aj slimáky. Nie je tu uvedený počet slimákov, ale vieme, že ich to stálo 20 denárov, čo bolo v tom čase dosť, čo sa potravín týka, prerátať na dnešné peniaze to nevieme, ale môžeme si to porovnať s bežnou potravinou. Možno najlepšie sa to dá vyrátať na sliepkach, jedna stála osem denárov, kŕmna hus 25 denárov, kým jeden citrón stál desať denárov, čiže citrón bol drahší ako sliepka,“ dodáva Brindza.
Ďalšie dokumenty sú z roku 1676. „Tri dni spisovali mestské účty. Prezerali si všetky účty od čiastkových úradníkov, revidovali ich, porovnávali, či všetko sedí, a to im trvalo tri dni. Mesto ich muselo v tom čase pohostiť a z toho sa nám práve zachoval ďalší súpis toho, čo zjedli a vypili,“ ukazuje Brindza. Na dokumentoch sa opäť spomínajú dva citróny. Podľa neho citróny dovážali zrejme z Talianska alebo Chorvátska.
Foto: Trenčiansky štátny archív
„Tiež by ma zaujímalo, ako ich mohli dovážať v takej kvalite. Druhou vecou je, že ak šli obchodníci z tejto oblasti, nešli priamo do Trenčína, zastavovali sa po ceste v rôznych iných mestách, aby sa odľahčili, zas niečo nové prikúpili, priviezli, takže aj to im nejaký čas trvalo,“ hovorí riaditeľ archívu. Zaujímalo by ho, ako sem tieto plody dovážali a či bola úroda ešte nezrelá, keď ju brali. „Keby sme našli cestopis nejakého obchodníka, boli by sme veľmi radi. Zatiaľ nemáme vedomosť o tom, že by sa takýto dokument u nás v archíve nachádzal. Máme tu inventáre a testamenty rôznych kupcov, najmä židovských obchodníkov v 18. a 19. storočí. Keď zomreli, inventarizovali im obchod, ktorý mali. Na základe toho vieme, s čím obchodovali,“ vraví.
Foto: Tatiana Michalková, Pravda
Často nájdu archivári v takýchto dokumentoch zaujímavosti ako zrkadlá, ale aj koreniny, citróny, kakao, rebarboru, koriander, čierne či nové korenie, alebo dokonca cibéby, badián, citrónové kôrky, muškátový kvet, vanilku. „Tu je napríklad aj tabak či holandský čaj, majorán, figy, mandle,“ vyratúva Brindza. Netradičné je i to, že dokumenty sú písané po slovensky, čo v tých časoch nebývalo zvykom. „Trenčín bol jedným z najslovenskejších slobodných kráľovských miest a naozaj tu aj správa v dosť veľkej miere fungovala po slovensky, čo teda v iných mestách až takto nebolo zvykom. Tam bývali zastúpené rôzne iné národnosti, najmä Nemci napríklad na Spiši, v Banskej Bystrici, v Levoči. V Bratislave, Trnave zas Maďari,“ vysvetľuje Brindza. Ako dodáva, majú doklady aj o tom, že napríklad Talian Pocabello, ktorý bol kamenárskym majstrom u Thurzovcov v Bytči, sa dostal v 2. polovici 17. storočia do Trenčína a zachoval sa jeho testament písaný v slovenčine.
V archíve mesta sa dochovali súpisy majetku po zomretých mešťanoch. Spisovali ich vyslaní senátori. Práve z nich vedia archivári zistiť každodenný život ľudí, teda ako mali zariadené domy, s čím obchodovali, čo jedli. Spomína sa tam červený stôl, pri ňom štyri zelené stoličky. Archivári tak aj presne vedia, čo mali doma majetnejší ľudia a čo chudobní. Veľa ľudí, aj tých bohatších, malo veľa dlhov, takže spisovali aj tie.
Trenčiansky kraj má aj ďalšiu raritu, ktorou sa môže pochváliť. Niektoré exotické potraviny, najmä pomaranče či mandarínky, dopestovali Slováci sami v dubnickej oranžérii. Išlo o unikátnu stavbu, jedinú svojho druhu na Slovensku. Práve vďaka oranžérii je možné na niektorých dobových obrazoch vidieť v rukách pánov či na ich stoloch exotické ovocie. Niektoré z obrazov majú aj v múzeu v Dubnici. „Oranžéria patrila k moderným výkrikom svojej doby, pretože mala odsúvaciu strechu, veľké presklené okná a bola zariadená špeciálne na pestovanie tropického ovocia a citrusových plodov. Plody z nej boli dodávané do Teplíc kúpeľným hosťom, ale spomína sa, že aj do Viedne na cisársky dvor a do okolitých európskych šľachtických dvorov, čím sa Illešháziovci veľmi hrdili. Vždy, keď prišla vzácna návšteva, pohostili ju vlastným ovocím,“ vysvetľuje Vlastimil Hábl z Dubnického múzea.
V Dubnici pracovali odborníci z celej Európy, tí z Viedne viedli práve oranžériu, ktorú založili Illešháziovci v roku 1733. Vydržala až do začiatku 20. storočia, keď zanikla. Nachádzala sa v nej dokonca aj škôlka figovníkov. Z roku 1765 sa dochoval záznam o tom, že z úrody bolo odoslaných 735 citrónov a 25 pomarančov a o sto rokov neskôr sa predalo až 5 775 kusov pomarančov, 950 citrónov a 3 594 fíg.