Maximov príbeh sme priniesli na stránkach denníka Pravda v januári. Vtedy bol rozkošným bábätkom. Dnes už poriadne džavoce, lezie po štyroch a objavuje svet. „Ľudí sa nebojí, je spoločenský,“ hovoria rodičia pobavene. Na vlastné nohy sa bude môcť postaviť asi o pol roka. Mama i otec sa na tú chvíľu veľmi tešia.
Vytúžený Maxim sa Monike a jej partnerovi Tiborovi narodil 17. októbra vo švajčiarskom Zürichu. Keď bola Monika vo štvrtom mesiaci tehotenstva, slovenskí lekári jej oznámili, že bábätko má vrodenú chybu. Konkrétne išlo o rázštep nervovej trubice.
Lekár rodičom vysvetlil, že detičky s takýmto postihnutím po narodení neovládajú svoje končatiny, trpia inkontinenciou, sú doživotne odkázané na invalidný vozík a opateru. „Na rovinu povedal, že nám odporúča potrat. Aj s Tiborom sme sa zrútili,“ spomenula Monika jeden z najhorších dní.
Nedali sa, navštívili viacerých lekárov, no všetci ich vraj posielali na interrupciu. Potom však natrafili na odborníkov na bratislavských Kramároch. Neurochirurgovi Františkovi Hornovi sa dovolali doslova v hodine dvanástej – Monika už mala dostať termín na interrupciu.
Horn jej povedal, že slovo potrat nepozná, po vyšetrení mamičku poslal ku gynekológovi Markovi Drábovi. Ten zistil, že poškodenie bábätka nie je rozsiahle a rodičom oznámil, že sú vhodní kandidáti na operáciu dieťatka v tele matky, no keďže na Slovensku takéto zákroky nerobia, odporučil im Univerzitnú detskú nemocnicu v Zürichu vo Švajčiarsku. Zákroku priamo v Monikinom brušku sa ujal doktor Martin Meuli.
Keď sa nastávajúca mamička prebrala z narkózy, čakala ju tá najkrajšia správa – dieťatku pomohli. V Zürichu zostala až do pôrodu a Maxim prišiel na svet vo výbornej kondícii. Vážil vyše troch kíl a meral 46 centimetrov. Jeho rodičia si vydýchli a lekárom, ktorí im pomohli, sú nesmierne vďační.
Maxima zaujíma horiaca sviečka na torte a teší sa asi ako každé dieťatko. „Je úžasný. Každý deň nás prekvapí niečím novým, učí sa veľmi rýchlo. Už vie dokonca povedať mama a tata,“ pochválili rodičia svojho synčeka. „Narástli mu štyri zúbky, veľa džavoce, chodí po štyroch a bavia ho rozprávky. Veľmi si obľúbil Včielku Maju. No a rád papá,“ smejú sa Monika s Tiborom.
Maxim je nebojácny a zvedavo lezie štvornožky. Chichoce sa, keď sa môže uvelebiť v náručí. „Samozrejme, že to nie je úplne ideálne. Žiaľ, nevyhli sme sa operáciám,“ hovorí Monika s tým, že deťom ako Maxim narastajú v hlavičke mozgové komory. „Keď sa Maxík narodil, boli relatívne v poriadku, ale v troch mesiacoch sa mu začali zväčšovať. Na kontrole v Zürichu nám odporučili zaviesť do hlavičky tzv. shunt. Je to hadička na odvod hromadiaceho sa likvoru, teda mozgovomiechovej tekutiny,“ objasnila.
Samotný zákrok chlapček absolvoval na Slovensku, no predchádzali mu dve menšie operácie. „Samé hadičky, veľa plakal a dožadoval sa pozornosti. Celé dni a noci som ho musela mať na rukách. Trpela som spolu s ním, ale je to už za nami,“ podotkla s úľavou obetavá mama. Tvrdí, že shunt malého neobmedzuje. „Všetko ho zaujíma. Od rána do večera reční, dokonca rozpráva aj zo sna,“ poznamenala veselo.
Priznáva však, že oproti rovesníkom je Maxim trošku pozadu. Monika je presvedčená, že všetko dobehnú náročným cvičením Vojtovou metódou, s ktorým im pomáha fyzioterapeutka. „Je to drina, niekedy sprevádzaná slzami, ale posúva ho to vpred. Bez toho by sa nepostavil na štyri, a keď príde správny čas, budeme cvičiť aj postavenie na nohy. Lekári nám to zatiaľ neodporúčajú, možno začneme o pol roka,“ povedala.
Doplnila, že začiatkom novembra ich vo Švajčiarsku čakajú viaceré kontrolné vyšetrenia, aj magnetická rezonancia. Veria, že neodhalia žiadne ďalšie nepríjemnosti a všetko zlé už majú za sebou.