Po stretnutí s premiérom ste deklarovali, že nad odchodom stále váhate. Vtedy vám prišlo aj množstvo podporných reakcií, napriek tomu ste sa nakoniec rozhodli pre odchod.
Bolo to náročné rozhodovanie, jedno z najťažších v mojom živote. Podporné listy od odbornej verejnosti aj od pacientov boli povzbudzujúce. Ale na druhej strane, aby som bola konzistentným človekom, ktorý sa vie pozrieť do zrkadla, som musela odísť. Niečo som deklarovala, a keby som zostala, zachovala by som sa inak, ako som hovorila. Rozhodnutie vo mne dozrievalo dlhšie a myslím si, že je to slušné a morálne, ako som sa zachovala. Dva mesiace pred voľbami toho už veľa nespravíte, ale môžete si zachovať tvár.
Aké konkrétne výhrady mali poslanci Smeru voči stratifikácii?
Poslanci mi po vecnej stránke takmer nič nevyčítali, problémom pre nich bolo, že nevedeli, ako reformu odkomunikujú v regiónoch, že príde zmena. Išlo to skôr do politickej ako odbornej roviny. Poslanci, ktorí boli aj lekármi, boli za zmenu, chápali jej potrebu, že je nevyhnutná, ale obávali sa času pred voľbami. Určite chápali, čo je podstatou zákona, opakovane som reformu vysvetľovala aj na parlamentnom zdravotníckom výbore.
Aká bola komunikácia s predsedom Smeru Robertom Ficom?
Predseda strany mal záujem o reformu, pýtal sa a vedel veľmi dobre, o čom zmena je. Najviac mu prekážalo, že reformu bude ťažké vysvetliť v regiónoch. Samozrejme, že sa na to dalo nájsť riešenie. Treba si uvedomiť, že človek neochorie v závislosti od volebného cyklu, zlepšenie ale potrebujeme už dlhšie. Nemôžem za to, že moji predchodcovia sa o reformu nepokúsili už skôr. Keď som ako ministerka zodpovedná za rezort, musím mať nástroje, ako tento rezort riadiť. Keď nástroje nemám, ako tu mám sedieť? Môžem byť v kancelárii, voziť sa v drahom aute… ale aký úžitok by bol zo mňa? To by som sa postavila sama proti sebe, do politiky som šla s tým, že chcem niečo zmeniť. Reforma sa dala podľa mňa zvládnuť aj politicky. Pochopili ju a podporu mala vo viacerých stranách vrátane niektorých opozičných, dokonca aj niektorých poslancov Smeru.
Bál sa Fico straty hlasov vo voľbách?
To sa musíte opýtať jeho. Chápem to, je skúsený politik a stratég. Rozumiem, že sa na to mohol pozerať tak, aby nebola téma zneužitá na predvolebný boj. Ale zároveň sa zamýšľam, kto ju mohol zneužiť? Reformu podporovali aj niektoré opozičné strany, štátne aj súkromné nemocnice, poisťovne, odborné spoločnosti, asociácia pacientov, Jednota dôchodcov Slovenska, Únia miest Slovenska… kto by to zneužil?
Fico reformu zredukoval na vetu, že sa budú rušiť nemocnice.
Nebudú, a toto som určite nechcela. Ako minister predsa zodpovedám za to, aby ľudia dostali zdravotnú starostlivosť. Treba si uvedomiť, že máme hustú sieť nemocníc, veľa akútnych lôžok a kvalita a výstupy tomu nezodpovedajú, ľudia umierajú zbytočne. Keby som sa riadila len volebným cyklom, na konci dňa by moja práca vyznela smiešne – mala som nápad, ale nie je dobré ho vyťahovať, lebo je pred voľbami. Človek musí mať konzistentnosť. Je mi to ľúto, lebo nestáva sa často, aby reformný materiál mal takú širokú podporu. Nechcela som, aby celý materiál skončil vo forme akčných plánov, to je len čiastkové hasenie problémov. Ďalší minister sa jednoducho zmene nevyhne.
Predseda strany tvrdí, že zmenu chce, má sa však pritom meniť ústava, na čo ste nepristali.
Snažila som sa spraviť reformu cez ústavný zákon ako chcel, napísali sme ho, dali sme ho aj do medzirezortného pripomienkového konania na pripomienky. Dostali sme naň nekonečné množstvo zásadných pripomienok, ktoré som nevedela vyhodnotiť, pretože pripomienkujúci mali pravdu. Navyše sa tento krok nepozdával ani odbornej verejnosti. Celý zámer sa tak začal rozbíjať a nepôjdem s materiálom, ktorý nemá odbornú podporu. Rovnako sa k tomu stavala opozícia a bez ich hlasov by ústavný zákon neprešiel. Keď to mal byť ústavný zákon, vtedy pánovi predsedovi neprekážalo, že je to „rušenie nemocníc“?
Časť odbornej verejnosti sa vyjadrila, že hoci váš krok chápe, zmysel v ňom tri mesiace pred voľbami nevidí. Prečo ste čakali do poslednej chvíle?
Preto tri mesiace pred voľbami, pretože keď vám ide o vec a veríte tomu, vždy, keď bola nejaká šanca, že by reforma mohla prejsť, tak som v rezorte zotrvala, aj napriek tomu, že to bolo ťažké. Keď však cieľ prestal byť živý, rozhodla som sa odísť. Veľmi mi tiež prekážala forma, bolo to dehonestujúce – cez vládu musela reforma prechádzať na viackrát, keď už bola v parlamente, raz sa stiahla, potom sa prekladalo hlasovanie. Bolo to nedôstojné a pre mňa už prekročenie hranice. Nebolo to však len o stratifikácii, boli tiež potopené zákony o následnej starostlivosti či o očkovaní. Dobrá už nebola ani pracovná klíma, ťažko sa pracuje, keď sa ideovo rozchádzate so stranou, ktorá vás nominovala.
Akú nádej má podľa vás reforma po voľbách?
Je to dobre pripravený materiál. Ďalší minister si to zhodnotí a uvidíme. Keď si vyberie minister inú cestu, je to na jeho uvážení.
Zdravotníctvo je vždy predvolebnou témou. Niektoré strany stavajú predvolebnú kampaň práve na tom, že bude nemocnica v každom väčšom meste. Ako to vnímate?
Každý tvrdí, že to má prekonzultované s odborníkmi. Pozerám sa na to aj cez optiku skúseností v politike, a vidím, že nie všetko, čo zaznie v predvolebnej kampani, je zrealizovateľné. A niečo z toho, čo sa v predvolebných programoch píše, je už dávno zrealizované.
Vyjadrili ste sa, že vstup do politiky neľutujete. Na ktoré zákony či opatrenia ste hrdá?
Myslím si, že toto bolo dobré obdobie pre zdravotníctvo. Rozbehli sme národný onkologický program, skríningy, teda preventívne vyšetrenia, troch onkologických ochorení – rakoviny prsníka, krčka maternice a hrubého čreva. Investovalo sa 240 miliónov eur do vybavenia a obnovy nemocníc. Stroje, ktoré sme kúpili, to je špičková kvalita. Navyše sme ich dokázali kúpiť za výborné ceny. Napríklad lineárnymi urýchľovačmi sa výrazne zlepší dostupnosť onkologickej liečby. Zefektívnili sme tiež liečbu infarktu myokardu a náhlej mozgovej príhody. Posunuli riešenie koncovej nemocnice na Rázsochách. Ale asi najmä na prístrojovú techniku som najviac hrdá. Veď pred piatimi rokmi sme neboli schopní kúpiť jeden CT prístroj bez toho, aby bol z toho škandál. Nám sa ich podarilo kúpiť desiatky – magnetická rezonancia, lineárne urýchľovače, sonografy, infúzna technika, postele – a všetko bez kauzy.
S akými najväčšími výzvami sa bude musieť váš nástupca popasovať?
Nedostatok personálu, dostupnosť ambulantnej aj ústavnej starostlivosti a financie v zdravotníctve.
Chcete sa vrátiť k medicíne. Ak by vás predsa len nejaká strana oslovila, zvažovali by ste túto ponuku?
Nikdy nehovor nikdy, ale teraz sa skôr vidím mimo politiky.