Ako by ste zhodnotili prvých sto dní vlády Igora Matoviča?
Vláda Igora Matoviča sa musela počas prvých sto dní vyrovnať so situáciou, ktorú dovtedy žiadna iná vláda nezažila. Okrem kreovania samotnej vlády a jej programového vyhlásenia musela na každodennej báze riešiť zdravotnícke, medzinárodno-politické a ekonomické problémy spojené s koronakrízou, čo vôbec nie je ľahká a závidenia hodná situácia. Pri realizácii niektorých politík v týchto oblastiach sa zachovala zodpovedne. V tomto ohľade treba pochváliť najmä prácu ministerstva zahraničných vecí, aj ministerstva hospodárstva, ministerstva financií, či úsilie boriť sa s problémami ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. V každom prípade celková komunikácia a najmä práca predsedu vlády bola v mnohých prípadoch alibistická, neprofesionálna, ba až amatérska. Teraz je skôr otázkou do budúcna, čo bude ďalších sto dní a ďalšie roky. Či sa tento amaterizmus, alibizmus a neprofesionalita budú prejavovať v práci vlády aj v nasledujúcom období. Sto dní je veľmi krátky čas na to, aby sme mohli predikovať, ako vláda bude fungovať. Za sto dní sa však dokážu odhaliť najmä negatíva, ktoré prináša so sebou nielen fungovanie v koalícii, ale aj osobnostné profily politikov či politických strán, ktoré vládnu koalíciu tvoria. Myslím si, že v prípade súčasnej vládnej koalície sa tie negatíva, ktoré pramenia z toho, kto a s akými skúsenosťami vládnu koalíciu tvorí, ukázali veľmi skoro a v plnej nahote.
Prvýkrát v histórii Slovenska sú hlavnými ťahúňmi vlády neštandardné strany jedného muža. V čom sa tento fakt pretavuje do fungovania vlády?
Je to prvýkrát, čo vládnu výrazne populistické strany. Tie vnútorne nefungujú ako štandardné politické strany a ani sa tak nesprávajú. Prejavuje sa to najmä v rovine personálnej politiky, v podobe neprofesionality a vo vyjadreniach predsedov týchto strán. Ukazuje sa, že politici a najmä premiér, ktorí roky pôsobili v opozícii, sa nedokážu vyrovnať s ťarchou a reprezentáciou funkcie, ktorú zastávajú. Na druhej strane, v prípade druhej politickej strany, ktorá bola ukrytá v otázke, a to je strana Sme rodina, sa okrem evidentne chýbajúcej personálnej politiky, ktorú by mala každá skutočná politická strana realizovať, počnúc mládežníckymi organizáciami až po regrutáciu budúcich politických elít, prejavuje aj ťarcha minulosti spätá s lídrom tejto politickej strany. No a v prípade nominácií osôb do exekutívy je vidieť, že sú tam ľudia častokrát s rovnako pochybnou minulosťou ako samotný líder strany Sme rodina.
Hovoríte o vláde amatérov. V čom sa najviac prejavuje tento aspekt novej vlády?
Ak sa do exekutívy dostanú ľudia "nepobozkaní“ politikou, tak sa to primárne prejavuje na ich komunikácii a na ich schopnosti hľadať riešenia. Chýba tam často zmysel pre politický kompromis, ktorý je dôležitý najmä v krízových situáciách. Vidno, že tí ľudia nielenže neboli v exekutívnych funkciách, pretože to obyčajne tak aj býva, keď sa po takom dlhom čase tak výrazne zmení štruktúra vlády, ale že to ani nie sú ľudia, ktorí by predtým mali aspoň skúsenosť z pôsobenia v parlamente, kde musia nadobudnúť určité zručnosti. Domnievam sa, že je to dôsledkom problému krátkej životnosti politických strán, ktoré sú postavené len na jednom lídrovi – zakladateľovi a majiteľovi politickej strany. Strany potom trpia všeobecnou politickou neskúsenosťou. Tá sa, samozrejme, prejavuje aj v množstve chýb, ktorých sa následne držitelia moci v daných funkciách dopúšťajú. Neskúsenosť sa prejavuje aj v arogancii, s akou reagovali na ostatnú kauzu predsedu Národnej rady. Tá odhaľuje krehkosť vzťahov v koalícii a súčasne zvláštne submisívny vzťah medzi Igorom Matovičom a Borisom Kollárom.
Zatiaľ najväčší tlak, ktorému vláda čelila, vychádza z aktuálnej kauzy plagiátorstva Borisa Kollára, ktorého sa premiér zastal. Odkryla jeho reakcia skutočné mocenské vzťahy v koalícii?
V prvom rade to naznačuje, že pozícia jednej politickej strany, v tomto prípade jedného konkrétneho človeka v rámci koalície, je možno omnoho silnejšia, než hovoria percentá, ktoré tá politická strana získala. Ukazuje sa, že premiér, ktorý sa postavil na stranu predsedu Národnej rady, má bližšie k rovnako zmýšľajúcemu politikovi, než k tým politickým stranám, ktoré sa snažia zachovať tvár koalície a idey, na ktorých koalícia vznikla. Myslím si, že predseda vlády veľmi rýchlo podľahol akémusi veľmi prízemnému machiavellizmu, ktorý sa snaží prekryť slovami o údajnej zodpovednosti za prežite vlády. Nemyslím si, že je rozumné, ak predseda vlády takto ľahko a v takto kritickej situácii aj z hľadiska dôvery ľudí v politiku a súčasnú vládnu koalíciu dáva Borisovi Kollárovi do rúk tromfy a ustupuje z morálno-etických pozícií, na ktorých chcela táto vláda stáť a ktoré sľubovala voličom vo voľbách.
Môžeme v budúcnosti očakávať opakovanie sa legitimizácie pofidérnych prostriedkov ušľachtilými cieľmi?
Na tento jav už poukazovala prezidentka vo svojej správe o stave republiky. Odznelo to ešte pred aktuálnou kauzou, že minimálne predseda vlády a predseda Národnej rady povýšili účel nad prostriedky. Takže áno, teraz sa to ukázalo. Ak sú tieto dve strany toho schopné pri takejto marginálnej kauze, myslím tým z hľadiska toho, čo môže priniesť jednotlivým hráčom, tak si myslím, že to s veľkou pravdepodobnosťou bude pokračovať. Tým pádom, žiaľ, bude rásť asi aj všeobecná nedôvera voči politike a možno aj voči demokratickému politickému systému. To najmä v prípade, a to je dôležité podčiarknuť, ak to v konečnom dôsledku neprinesie výsledok, ktorý sa prejaví napríklad v skutočnej očiste súdnictva alebo vyriešení niektorých pálčivých problémov, o ktorých strany vládnej koalície hovorili pred voľbami, a ktoré aj sľubovali vo svojom programovom vyhlásení vlády. Ale nie je to len prípad kauzy predsedu NR SR. Už aj niektoré rozhodnutia vládnej koalície v čase, keď sa iba schvaľovalo programové vyhlásenie vlády v parlamente alebo krátko po ňom, ukázali porušenia sľubov a naštrbili dôveru v to, že sa politika môže zmeniť, že sľubovaná zmena po rokoch vlád Smeru môže v slovenskej politike reálne nastať.
Aké pozitíva súčasná vláda priniesla?
Vidieť, že niektoré politické strany sa naozaj snažia o zmenu. Vidieť, že niektoré ministerstvá a ľudia, ktorí sú vo vláde, majú záujem meniť veci k lepšiemu. Tu by som spomenul prvé kroky v rámci očisty justície. Z hľadiska vnímania Slovenskej republiky v zahraničí sa ukazuje ako najviac zodpovedná politika ministerstva zahraničných vecí a tiež niektoré kroky ministra školstva môžeme hodnotiť pozitívne. Ale vyjadrenia a rozhodnutia predsedu vlády a predsedu parlamentu tieto pozitívne kroky vlády smerom k verejnosti tragicky negujú. V konečnom dôsledku len ukazujú nemohúcnosť oboch politikov a nerozumné nominácie do pozície ústavných činiteľov. Spôsobom, akým vyberajú a menia ľudí v niektorých pozíciách štátnej správy, sú skôr dôkazom toho, že povolebná zmena vôbec nie je taká dôsledná a úprimná, v akú mnohí dúfali pri vytváraní súčasnej vlády.