Mikrobiológ Imrich Barák: Vývoj liekov trvá oveľa dlhšie ako u vakcín

Záujem o vedu aj podpora práce výskumníkov sú na Slovensku dlhodobo nízke, prácu slovenských vedcov však nemožno vnímať izolovane. Spolu s ďalšími odborníkmi z iných krajín sa snažia o vývoj lieku proti COVID-19 aj ďalším chorobám. Stavať pri tom môžu aj na výskume delenia buniek, ktorému sa venuje Imrich Barák, vedúci Oddelenia mikrobiálnej genetiky v Ústave molekulárnej biológie Slovenskej akadémie vied, ktorý získal cenu Vedec roka 2020.

28.07.2021 08:00
Imrich Barák Foto: ,
Imrich Barák, DrSc. Vedúci Oddelenia mikrobiálnej genetiky. Ústav molekulárnej biológie SAV.
debata (107)

Venujete sa výskumu buniek. Ako by ste ľuďom vysvetlili, na čo konkrétne sa vo výskume zameriavate?

To hlavné, na čo sa s kolegami zameriavame už desiatky rokov, sa týka delenia bunky – ako bakteriálna bunka rozpozná, kde sa má rozdeliť. My robíme základný výskum na modelovej baktérii Bacillus subtilis, ktorá ale má veľa príbuzných druhov choroboplodných baktérií, ktoré spôsobujú ochorenia a smrť mnohých ľudí.

Ako môžu vaše zistenia využiť vedci v ďalších fázach výskumu?

Keď sa naučíme, aký je mechanizmus delenia v modelovom organizme, máme informáciu, ktorá môže slúžiť pri navrhnutí nových liečiv. Pri delení buniek študujeme nielen gény, ktoré sa ho zúčastňujú, ale najmä bielkoviny – proteíny. Snažíme sa zmapovať ich 3D štruktúru a tak zistiť, ako presne fungujú. Potom sa dá navrhnúť napríklad organická molekula, ktorá presne zapadne do toho aktívneho miesta na proteíne a zabrzdí jeho funkciu. Ak táto látka, teda potenciálne liečivo, nebude mať vedľajšie účinky, môže byť používaná ako antibiotikum proti choroboplodnému organizmu, z ktorého sme proteín pôvodne zobrali. Zabránime jeho deleniu, baktéria sa nedokáže množiť a uhynie. Naše výsledky sa teda dajú využiť v návrhu liečiv, najmä proti odolným baktériám, na ktoré už existujúce antibiotiká nepôsobia. Vývoj nových antibiotík stojí miliardy eur a bez týchto informácií zo základného výskumu by to bolo takmer nemožné a trvalo by to oveľa dlhšie.

Začo ste získali cenu Vedec roka?

Všetkým hovorím, že presne neviem. Asi za publikácie v roku 2020, v ktorých sa nám nahromadilo viacero zaujímavých výsledkov z rôznych oblastí.

VIDEO: Imrich Barák: Pýtajte sa vedcov a verte vede.

Video

Riešili ste 12 zahraničných a 13 domácich výskumných grantov. Akým ďalším oblastiam ste sa venovali, aké zaujímajú výsledky máte?

Okrem delenia buniek sme sa venovali aj diferenciácii buniek a programovanej bunkovej smrti u baktérie Bacillus subtilis. Diferenciačný proces u tejto baktérie sa nazýva sporulácia. Keď baktéria nemá dosť živín na to, aby sa delila presne v strede, rozdelí sa v jednej šestine a z tej menšej časti sa vytvorí spóra. Materská bunka poskytne všetky svoje zdroje na vybudovanie tejto neskutočne rezistentnej, odolnej spóry. Tá dokáže prežiť milióny rokov bez živín, bez kyslíka, bez vody a je odolná proti vysokej teplote a radiácii, pôsobeniu rôznych chemických činidiel a podobne. Z toho vznikla aj teória panspermie, teda že život na Zem mohli priniesť spóry v meteorite, ktorý sem dopadol. NASA napríklad študovala, ako hlboko vo vnútri meteoritu by musela byť spóra, aby prežila dopad na našu planétu.

Ako sa zmenila vaša práca počas pandémie?

Pre mňa osobne sa nič veľmi nezmenilo. Odporúčali, aby sme robili z domu a keďže mnohí kolegovia si tieto odporúčania zobrali k srdcu, ja som sa aj v práci cítil veľmi bezpečne a nemusel som zásadne prerušiť činnosť. Aj keď som náhodou zostal doma, vždy sa našlo veľa vecí, ktoré bolo treba urobiť na počítači.

Neinšpirovala vás pandémia, aby ste sa venovali aj iným výskumným problémom?

V našom odbore sa mnohí začali venovať rozpoznávaniu – detekcii vírusu. Napríklad na Slovensku Pavol Čekan a Boris Klempa začali vyvíjať nové detekčné súpravy. Čo sa týka problematiky koronavírusu a nášho výskumného tímu, sme vo veľkom celosvetovom konzorciu. V Hamburgu, kde je najväčší laser na svete, riešime štruktúry všetkých proteínov tohto vírusu a robíme pokusy s inhibítormi, teda blokátormi vírusu. Potenciálne môžu byť liečivom choroby COVID-19. Objavenie takéhoto lieku by mohlo zabrániť tomu, aby sa vírus rozmnožoval, a zastaviť chorobu aj v nastupujúcom ťažšom štádiu. Po vakcínach by to bola ďalšia úľava. No tento výskum je oveľa náročnejší a trvá dlhšie ako vývoj vakcín. O vakcínach a ich príprave sa toho vo všeobecnosti vie veľa, ale tu naozaj začíname od začiatku. Musíme mať kvalitný základný výskum a potom prejsť všetkými štádiami, ktoré si vyžaduje zavedenie nejakého lieku.

Dá sa konkrétnejšie povedať, koľko času na to bude treba, alebo kedy by sa liek mohol vyvinúť?

Je mnoho látok, ktoré majú veľmi dobré vlastnosti a dokážu blokovať fungovanie konkrétnych proteínov tohto vírusu. Dôležité je nájsť také látky, ktoré nemajú vedľajšie účinky a ktoré pôsobia aj pri veľmi malých koncentráciách. Niektoré z týchto látok sú v klinickom skúšaní pomerne ďaleko, testujú sa na rôznych živočíchoch, možno niektoré už aj na ľuďoch. Ale stačí veľmi málo a kvôli vedľajším účinkom alebo niečomu inému musia byť tieto potenciálne liečivá zo skúšok vyradené. Problémom môže byť napríklad aj spôsob podávania, ak potenciálne liečivo nie je dostatočne rozpustné vo vode. Nedá sa presne predpovedať, kedy sa liek schváli na liečenie. Skúšaných látok boli desaťtisíce. Ale v hocijakom štádiu pred schválením sa proces môže zabrzdiť. Možno práve u tej látky, ktorá je v procese najďalej. My ako molekulárni biológovia robíme veci, ktoré sú úplne na začiatku tohto výskumu. Nepodieľame sa na klinickom skúšaní liečiv, ktoré robia väčšinou farmaceutické fir­my.

Posledným štádiom vývoja je skúška na ľuďoch?

Áno, najprv na niekoľkých dobrovoľníkoch a potom na stále väčšej vzorke, aby bol prehľad, ako na látku reagujú ľudia v rôznom veku, s rôznym zdravotným stavom a podobne. Potom treba získať súhlas od infikovaných pre použitie na nich, môže to naozaj trvať roky.

Môže sa stať, že to bude trvať tak dlho, že vírus medzitým zanikne?

Možné je všetko i keď je nepravdepodobné, že tento vírus úplne vymizne. Ale aj vakcíny sa vyvinuli za menej ako rok, keďže po nich bol dopyt a do výskumu šlo veľa peňazí. Normálne vývoj vakcíny trvá roky, ale ak niečo treba a dostane to veľkú podporu, ide to rýchlejšie. Myslím, že počas tejto pandémie sa spojil celý svet. Vlády štátov určite spolupracujú a čo sa týka vedcov, tí sú zvyknutí spolupracovať na medzinárodnej úrovni a len pridali ďalšie projekty týkajúceho sa tejto pandémie. Robíme napríklad to isté, čo predtým, len aj na iných objektoch výskumu.

Nemôže vás teda prekvapiť, že niekto príde s liekom a vy o tom nebudete vedieť? Rozširujú sa vo vedeckej komunite informácie o tom, ako ďaleko je výskum?

Mnohé veci vieme, najmä ak sú publikované. A ak to bude niečo z laboratórií s ktorými sme v kontakte, to budeme vedieť ešte skôr.

V súčasnosti sa v spoločnosti objavuje množstvo dezinformácií. Čím je to podľa vás spôsobené?

Keď si zoberieme napríklad vakcinačný proces, o ktorom sa šíri veľa dezinformácií, niektoré dezinformačné weby sú v tom veľmi sofistikované. Často použijú aj informácie z vedeckých štúdií, ktoré ale tendenčne alebo úplne nepravdivo interpretujú. Laik, ak nedokáže tieto výsledky sám posúdiť, tak im môže uveriť a potom často uverí všetkému, čo tento dezinformačný zdroj šíri. Potom to ľudia šíria medzi kamarátmi a keď tie isté informácie dostávate z rôznych smerov tak ste ešte viac presvedčený, že niečo na tom musí byť pravda. Čím viac je človek presvedčený o pravdivosti týchto dezinformácii, tým je potom ťažšie si priznať, že niekomu naletel. Niekedy sa zdá, že akoby sa v spoločnosti vytvárali dva úplne protichodné tábory, ktoré prestávajú spolu zmysluplne komunikovať.

Aj koronavírus bol niečím novým a ľudia mali z neho strach, tak sa snažili o ňom nájsť čo najviac informácií. Nie je to tak, že človek, ktorý sa bojí, skočí na akékoľvek uistenie či na dezinformačné weby, najmä ak ponúkajú jednoduché riešenia?

Určite, strach je účinná zbraň na šírenie dezinformácií a tiež ľudia sú už unavení z celej pandémie a obmedzení, ktoré prináša. Potom časť spoločnosti rada prijme názor, že vlastne tento problém neexistuje a je len vymyslený, a to dokonca aj napriek miliónom mŕtvych a kolabujúcemu zdravotnému systému. Ale najlepším liekom proti strachu sú vedomosti, ktoré nám môže priniesť len veda.

Kde by teda ľudia mali čerpať informácie?

Dnes sa už skoro každý naučil, čo je DNA, RNA a proteín, čo je z pohľadu vedcov úžasné, ale je ťažké brániť sa tomu, koľko mylných informácií sa šíri na internete. Myslím si, že je dôležité pýtať sa vedcov a veriť vede. Ale žiaľ nie všetci chcú počúvať. Problém je, že aj niektorí vedci sú ochotní preto, asi aby sa zviditeľnili, vydávať aj neoverené informácie za pravdu. Vo vede to funguje tak, že ak zistíte nejakú informáciu, mali by ste ju publikovať. Vaša práca prejde recenzným procesom a niekto overí vaše výsledky. Samozrejme je dôležité aj v akom časopise dokážete svoje výsledky uverejniť. My vedci ľahko rozpoznáme, ktorý časopis je kvalitný. Avšak stále sa môže stať, že niekomu vaše výsledky nebudú sedieť, experimenty zopakuje a dokáže, že v niečom výsledky nie sú správne. Redakcia potom môže článok stiahnuť a to má určite vplyv na vaše renomé.

Ako by sme ako laici mali komunikovať s človekom, ktorý sa bojí napríklad vírusu, a je náchylný uveriť každej konšpirácii, ktorú vidí?

To je veľmi ťažké, aj ja by som to niekedy rád vedel. Ale keď sa pozrieme o rok dozadu, všetci sa báli a skoro každý sa snažil dodržiavať opatrenia. U nás sa vírus šíril len minimálne, mali sme tuším 29 mŕtvych a 19 z nich bolo z jedného domova sociálnych služieb. Infikovaných bolo málo ľudí, všetko bolo zavreté a skoro sme sa nestretávali. Potom v lete bolo infikovaných ešte menej, situácia sa uvoľnila a niektorí ľudia si povedali, že je to celé výmysel. Veď v niektorom roku možno na svete zomrie 500-tisíc ľudí na chrípku. Počas leta sa teda rozšíril názor, že koronavírus je ako chrípočka, a ľudia sa prestali báť. Strach a zľahčovanie v pandémii sú akoby dva hraničné stavy ľudského vedomia a oba môžu byť veľmi negatívne. Pravda je väčšinou niekde v strede. Človek musí byť opatrný a mal by počúvať vedecké autority, ktoré majú dostatok znalostí a možností na to, aby niečo skúmali a aj hodnotili. Nejde len o vedcov z oblasti mikrobiológie, epidemiológie, sociológie, ale aj napríklad matematikov, ktorí dokážu vyhodnotiť štatistické informácie, závažnosť situácie a relatívne úspešne predpovedať ďalší vývoj pandémie. Ak nepočúvame vedcov, ubližujeme sami sebe a tí, ktorí šíria dezinformácie, majú veľmi veľkú vinu na tom, že ľudia často nevedia, čomu majú veriť.

Myslíte si, že vedci na Slovensku majú adekvátnu podporu? Cítite zo strany verejnosti záujem o vašu prácu?

Počas pandémie ľudia akoby zistili, že nejakých vedcov máme. Inak sa o vedu zaujíma málokto. Nikomu to nevyčítam, je to dané školstvom aj konzumným spôsobom života. Tento stav však nie je špecifický len pre Slovensko. Možno je nezáujem o vedu u nás vypuklejší v porovnaní so západnými krajinami, ale pri ceste na východ a na juh by ste si možno povedali: „Hľa, ako sme na tom dobre“. V rámci Európskej únie určite patríme medzi krajiny, ktoré vedu podporujú najmenej. Vidieť to z oficiálnych údajov o tom, koľko percent hrubého domáceho produktu ide na vedecký výskum. U nás je to 0,8 percenta a priemer Európskej únie je na úrovni 1,5 percenta. V tých najlepších krajinách je to ešte oveľa viac.

Chce v tejto situácii niekto robiť vedu? Objavujú sa v našej krajine mladí nádejní výskumníci?

O vede v našej oblasti výskumu sa nedá povedať, že je národná. Veda je svetová. Dá sa fungovať aj tým spôsobom, že výskumník pôsobí na Slovensku, ale granty má zo zahraničia. Nielen z Európskej únie, ale aj z rôznych svetových nadácií. Keď robíte dobrú vedu, máte skúsenosti a dokážete vyriešiť nejaký problém, peniaze získate. Samozrejme, lepšie ako v zahraničí sa pracuje doma, kde máte rodinu a viac sociálnych kontaktov. Veda sa na Slovensku robiť dá, ale to, koľko mladých odchádza do zahraničia, je veľký problém. Ale ešte väčší problém je ten, že máloktorí z nich prichádzajú naspäť. Ďalší veľký problém ktorý považujem za nerozum našej politickej elity, je ten, že nedokážeme vybudovať lákavé prostredie, ktoré by nielen udržalo našich ľudí na Slovensku, ale pritiahlo tých najlepších zo zahraničia.

Ako to funguje v iných krajinách?

Hovoríme, že školstvo na Slovensku je zlé. V určitých častiach Ameriky som zažil oveľa horšie školstvo, a predsa je americká veda niekde inde. Je to tým, že ju tvoria z veľkej časti najlepší vedci z celého sveta, ktorí tam prídu za lepšími pracovnými podmienkami. Bolo by skvelé mať kvalitné školstvo, ktoré vychováva kvalitných domácich vedcov, ale súčasne dokázať pritiahnuť aj tých najlepších zo zahraničia. Získate veľmi dobrého človeka vlastne zadarmo. U nás máme veľmi málo zahraničných vedcov, často len takých, ktorí si na Slovensku našli partnerov a partnerky.

Dokážu slovenské školy vychovať kvalitných vedcov?

Na to treba mať kvalitné vysoké školstvo, hoci samozrejme dôležité sú aj základné a stredné školy, ktoré pripravujú na vysokoškolské štúdium. Tým, že sa vytvorilo toľko vysokých škôl a každá potrebuje mať docentov a profesorov, tak kvalita určite utrpela. Keď je vysoká škola v malom meste a nemá docenta alebo profesora, ktorý pôsobil napríklad aj v zahraničí, kde robil dobrú vedu, kvalita je nízka. Škola si určuje kritéria sama a niekde na získanie docentúry alebo profesúry možno stačí pár publikácií. Alebo škola prijme vyučujúceho, ktorý už má plný úväzok na inej vysokej škole. Problém lietajúcich profesorov sa už riešil. Menšia škola si ale stále môže najať niekoho z ústavu SAV. No to tiež nie je dlhodobé riešenie. A nemali by sme mať radšej menej a výborných vysokých škôl, ako veľa a podpriemerných? Aj financie by sa potom mohli zmysluplnejšie využívať namiesto kvantity na kvalitu.

Máme vo vedeckej komunite na Slovensku viac mužov alebo žien?

Vo fyzike alebo matematike je to trochu iné, ale v oblasti biologických vied je určite viac žien. Oproti iným krajinám ide o opačný pomer, ale asi je to dané tým, že profesia vedca na Slovensku nie je dostatočne ohodnotená a muž je stále vnímaný ako niekto, kto by mal zarábať viac peňazí. Preto si muži hľadajú uplatnenie v profesiách s vyšším zárobkom. Ešte stále je väčšinou žena tou, ktorá sa viac stará o deti a rodinu, zväčša sú na rodičovskej dovolenke ženy a to môže byť v súkromnej sfére väčším problémom.

Môže ísť žena, ktorá robí na vedeckom pracovisku, domov z práce skôr ako tá, ktorá robí v súkromnej sfére?

V princípe áno. Ale na druhej strane napríklad kolegyne, ktoré predtým trvali na tom, že tu budú osem hodín a ani o minútu dlhšie kvôli malým deťom, sa začali vo vyššom veku, keď deti vyrástli, vede venovať oveľa viac. Možno je to aj tým, že nikto ich nenútil a pracovisko malo určité pochopenie aj pre ich rodičovské povinnosti.

Je možné nejako zovšeobecniť, akými vlastnosťami sa odlišujú ženy vedkyne od mužov vedcov?

Je to môj subjektívny pohľad, ale často sa môžeme stretnúť s tým, že muži sú oveľa súťaživejší. Pre vedu je to veľmi dobré v tom, že chcú niečo objaviť alebo zistiť prví. A ženy sú zase oveľa precíznejšie. Výnimky potvrdzujú pravidlo. Vedec by v každom prípade mal mať víziu a mal by pracovať premyslene a konzistentne. Preto všeobecne platí, že zmiešané vedecké kolektívy sú asi najlepším riešením.

© Autorské práva vyhradené

107 debata chyba
Viac na túto tému: #veda #SAV #liek #vedec #bunka #vedec roka #výskum a vývoj #koronavírus #Covid-19