Zároveň uviedol, že ak by chcel ísť do Progresívneho Slovenska (PS), urobil by tak už na jar a nie teraz – okľukou cez Spolu. Okrem toho je presvedčený, že na Slovensku je stále priestor pre stredopravú a občianskodemokratickú stranu, a preto zlúčenie s ľavicovejším PS nehodnotí ako dobrý nápad.
Viackrát ste uviedli, že kandidujete kvôli podpore časti členov strany Spolu, ktorým sa nepozdáva zlučovanie s PS. Ako si predstavujete budúcnosť strany Spolu?
Juraj Hipš sa vzdal funkcie s tým, že sa o post predsedu bude uchádzať znova s víziou spájania s PS. Realita však je, že navrhuje dobrovoľnú likvidáciu strany a individuálny prechod tých členov, ktorí chcú ísť do PS. Pre mňa to bolo prekvapujúce, lebo do strany ma Juraj na jar lákal s tým, že skončili rokovania s PS a chce budovať širšiu alternatívu a stredovú stranu. Ja som povedal dobre, poďme na tom robiť. Pár mesiacov sme na tom pracovali, vytiahli sme to k dvom percentám a potom zrazu prišla táto zmena. Veľmi skoro sa však ukázalo, že značná časť členskej základne Spolu jednoducho nemá DNA toho Progresívneho Slovenska, ako ho dnes rámcuje jeho predsedníčka Irena Biháriová. Skrátka, nechcú ísť do strany, ktorú vnímajú ako ľavicovú, nech už je realita akákoľvek. Preto som súhlasil s tým, že pôjdem do súťaže o budúcnosť Spolu s víziou pokračovania ako stredopravej občianskej strany a hľadania partnerov s týmto založením. Samozrejme, uvedomujem si kondíciu strany Spolu, najmä po tom, čo sme cez leto vyhodili von oknom prácu a financie, ktoré sme na jar venovali nárastu strany k dvom percentám. Ja naozaj nie som proti spolupráci hodnotovo blízkych politických zoskupení, aj v Za ľudí som dlho presadzoval spojenie s koalíciou PS/Spolu a je nám všetkým úplne jasné, že nás čakajú rokovania o spolupráci a potenciálnom spájaní s ďalšími politickými stranami.
Nepríde vám zvláštne, ak Juraj Hipš položil funkciu kvôli snahe o zlúčenie, i keď o tejto otázke rozhoduje snem Spolu? Diskusiu na tému zlučovania mohol otvoriť aj bez zloženia svojej funkcie či nie?
Jurajova argumentácia je, že sme to vyskúšali a zistili sme, že potiahnuť ďalej sa to nedá. V tomto sa nezhodneme. Myslím si, že bola šanca získať viac ako dve percentá, keby sme nerezignovali a aj cez leto robili poctivú proaktívnu politiku. Vzhľadom na to, čo sa stalo napríklad so stranou Za ľudí, sme dnes mohli mať možno tri percentá a baviť sa o spolupráci s ďalšími zaujímavými osobami. Juraj to vyhodnotil takto a má na to plné právo. Nespochybňujem, že časť členov Spolu si to môže vyhodnocovať, že radšej pôjdu na istotu do PS, ktoré je im možno bližšie, časť strany zas vidí svoju budúcnosť inak. Stále však nemáme odpoveď na otázku, prečo je odchod tých, čo vidia svoju budúcnosť v PS, podmienený likvidáciou celej strany. Najmä pokiaľ nie je jasné, či tým strana nepríde aj o štátny príspevok na činnosť, pretože navrhovaná zmena prerozdelenia peňazí z pomeru 50:50 na 100 percent pre PS, zdá sa, nebude možná – ako vyplýva zo stanoviska ministerstva vnútra, ktoré máme. Priznám sa, myslel som, že vstupujem do konsolidovanej strany, ukázalo sa ale, že strana Spolu bola už pred mojím príchodom stále hodnotovo do istej miery rozdelená. A to nie na ľudskoprávnej či kultúrnej osi, ale skôr na osi pravoľavej z hľadiska fungovania a efektivity štátu atď. Juraj Hipš nás postavil pred opciu likvidácie strany a individuálnych prechodov do PS. To však pre značnú časť ľudí v strane, ktorí nechcú ísť do PS tak, ako je zarámcované dnes, znamená, že sa končí ich politická budúcnosť a strana, ktorú roky budovali.
Zvažovali by ste odchod zo strany, ak by ste vo voľbe neuspeli?
Nie som človek, ktorý búcha dvermi. To znamená, že, samozrejme, budem rešpektovať rozhodnutie snemu. Potom budem hlavne sledovať ďalší proces. Keby teoreticky došlo k zániku strany, tak som vlastne skončil a potom budem mať možnosť podať si individuálnu prihlášku do PS, alebo nepodať. Ak by som chcel ísť po odchode z vládnej koalície do dnešného PS, tak som tam mohol ísť rovno na jar a nie odbočkou cez stranu Spolu. Čiže pokiaľ vyhrá Jurajova vízia zániku strany, tak je politická budúcnosť nás všetkých ako členov strany Spolu jednoducho spočítaná a ukončená a každý sa bude musieť o budúcnosti rozhodovať individuálne.
Čiže prihlášku do Progresívneho Slovenska by ste si nepodali?
V tejto chvíli PS, tak ako ho rámcuje jeho predsedníčka Irena Biháriová, nie je úplne môj politický svet. Ale rešpektujem, že Slovensko potrebuje autentickú modernú progresívnu ľavicu. Aby sa na ľavicu nemohli hrať karikatúry typu Smer či Hlas. Len to skrátka nie je úplne môj politický svet, čo neznamená, že by som im nedržal palce.
Vedeli by ste konkretizovať, v čom spočívajú rozdiely v ekonomickej rovine, pre ktoré sa s politikou PS nestotožňujete?
Všetci sme európski demokrati, takže kultúrno-etické otázky nás absolútne nerozdeľujú. Len čo príde šanca v parlamente, tak ich jednoducho musíme vyriešiť tak, ako sa na 21. storočie patrí. Preto napríklad rád podporím aktuálne návrhy Tomáša Valáška z PS. Toto nepovažujem za politický program, skôr za povinnú jazdu všetkých autentických proeurópskych demokratov. Vnímam však, v akých problémoch je Slovensko. Vieme, aký je stav verejných financií, že máme najhorší výhľad spomedzi krajín Európskej únie do roku 2030. Otázky udržateľnosti verejných financií a dôchodkového systému, riešenie personálneho kolapsu zdravotníctva, zhoršujúca sa dostupnosť kvalitného vzdelania a efektívne a realizovateľné verejné politiky na zmierňovanie dopadu zmien klímy, premena slovenského hospodárstva na ekonomiku s vyššou pridanou hodnotou sú veci, ktorých riešenie ľudia od zodpovedných politikov očakávajú. A tá odpoveď bude musieť byť nesocialistická, neetatická. Toto bude podľa mňa čiara, na ktorej sa budú lámať politické názory. A tam naozaj veľa členov Spolu vnímam ako stredopravých ľudí, nie ako ľavicových.
Líši sa váš postoj i v otázke veľkosti štátu a intenzity regulácie trhu? A môže voľná ruka trhu vyriešiť klimatickú krízu a otázky s ňou spojené, ktoré predstavujú veľkú časť programu Spolu?
Ten rozdiel nie je ani tak moc z hľadiska, či štát má byť veľký, alebo malý, ale či vie byť efektívny. Ja skôr hovorím o rekonštrukcii štátu – prerozdelení kompetencií a financií. To znamená menej centrálnej vlády a viac rozhodovacích právomocí a financií pre samosprávy, aby krajina bola menej citlivá na výkyvy na centrálnej úrovni. Mestá, obce a kraje počas pandémie ukázali, že sa vedia efektívne postarať o svojich občanov. To je jeden rozmer. K riešeniu dopadov zmeny klímy – aj ja som bol ochranár, „greenpísák“, aktivista a sedem rokov som primátor, ktorý sa snaží prinášať systémové riešenia environmentálnych problémov v mestskom prostredí. To znamená, že riešime dopady klímy, environmentálne problémy vo veľmi praktickej rovine.
Strana Spolu dlhodobo osciluje okolo jedného až dvoch percent. Na Slovensku pritom v podstate neexistuje žiadna pravicová a občianskodemokratická strana. Ako si to vysvetľujete? Je to problém na strane dopytu či skôr ponuky?
Myslím si, že v tejto chvíli je to problém na strane ponuky, pretože tí voliči existujú, nikam neodchádzajú. Ide najmä o strednú triedu, ktorá potrebuje fungujúce prostredie vo vzdelávaní, v zdravotníctve, sociálnych službách, a zároveň nepotrebuje, aby sa im štát staral do života tam, kde to nie je nevyhnutné. Títo ľudia opakovane hľadajú svoje politické zastúpenie. Vždy, keď všetky hlasy týchto voličov prešli do parlamentu, vznikla normálna vláda, keď nie, tak vláda bola buď s dominanciou HZDS, Smeru, alebo taká nijaká, ako je dnes. Problém je, že to sú nároční voliči. Vidíte to aj dnes. Vládna koalícia stratila od volieb viac ako 15 percent. Tí ľudia budú hľadať príčetné riešenia, takže ak bola niekedy šanca na serióznu politiku, ktorú musíte, samozrejme, predať s nejakou emóciou, tak je to teraz. Netvrdím, že môžeme vyletieť na 10 – 15 percent. To dokáže šikovný populistický politický marketér Igor Matovič. Nepopulistický typ voliča tu však stále je. Pokiaľ ho nebudeme oslovovať my v spolupráci s ďalšími, tak to začne robiť niekto iný. Dnes sa zdá, že značná časť členov strany Spolu si myslí, že ešte to zmysel má a nechcú rozhodnúť o likvidácii strany. Aj keď je to asi naozaj posledný pokus.