Politológ Nociar: Extrémizmus sa presunul z ulíc do vrcholovej politiky

„Dovolím si dokonca tvrdiť, že nebyť tejto vraždy, zrejme by o rok neskôr nedošlo k zrušeniu a rozpusteniu Slovenskej pospolitosti – Národnej strany,“ ozrejmil. Zároveň dodal, že po niekoľkých rokoch úpadku sa extrémistická scéna po roku 2010 skonsoli­dovala, transformovala a začala mať politické ambície a podarilo sa jej dostať až do parlamentu.

Prekvapilo vás, že polícia po sedemnástich rokoch vypátrala podozrivých z vraždy Daniela Tupého a že sa potvrdzuje pôvodná verzia skutku, že išlo o útok extrémistov čisto z nenávisti?

Aj keď polícia prednedávnom avizovala, že nastal vo vyšetrovaní tejto vraždy posun, priznám sa, že ma to po toľkých rokoch prekvapilo.

V čom je dnes iná doba v súvislosti s extrémizmom na Slovensku v porovnaní s časom, keď sa vražda Daniela Tupého stala? Bolo to tak, že ulice miest najmä po zotmení neboli bezpečné pre ľudí, ktorí sa niečím odlišovali od majority, či už farbou pleti, národnosťou, alebo výzorom a štýlom obliekania?

Doba je diametrálne odlišná v tom, že z extrémizmu sa stal politický fenomén, ktorý sa do veľkej miery presunul z ulíc do vrcholovej politiky a namiesto pouličného násilia namiereného proti etnickým minoritám či tzv. alternatívnej mládeži sa jeho doménou stala parlamentná politika. To, samozrejme, neznamená, že by násilné prejavy úplne vymizli, ale vo všeobecnosti platí, že pokiaľ sa extrémizmu politicky darí, jeho násilná povaha ide do úzadia, pretože je to niečo, čo v demokratickej spoločnosti voličov viac odraďuje, ako by ich to priťahovalo.

Čítajte viac Otec Daniela Tupého: Vtedy náckovia nevinných ľudí bili, dnes ich máme v parlamente

Bojuje spoločnosť a vedenie štátu proti extrémizmu dostatočne razantne, ak vezmeme do úvahy napríklad to, že Mariana Kotlebu síce odsúdili za kauzu šekov s nacistickými symbolmi, ale dostal iba podmienku, jeho neofašistickú stranu ĽS NS nerozpustili a aj po prípadnom rozpustení by mala také záložné riešenie, že sa premenuje a môže pokojne pôsobiť na politickej scéne naďalej?

V porovnaní s minulosťou nastal v tomto ohľade určite posun a došlo nielen k viacerým stíhaniam, ako aj niekoľkým úspešným odsúdeniam. To však, samozrejme, neznamená, že v tomto smere nie je čo zlepšovať do budúcna. Pokiaľ ide o extrémistické politické strany, tu platí, že ich zakazovanie je síce v demokratických spoločnostiach legitímnym nástrojom, ale jeho efektivita je otázna. Ak je extrémistická strana marginálna, tak jej rozpustenie má len marginálny politický význam, ale keď už extrémistická politická strana marginálna nie je, tak po nej existuje spoločenský dopyt, ktorý nie je možné rozpustením vymazať a je naivné si myslieť, že po rozpustení by neprišiel niekto iný, kto by tento spoločenský dopyt vyplnil. Preto je potrebné si uvedomiť nielen to, že efektívny boj proti extrémizmu musí prebiehať na niekoľkých úrovniach a musí byť doň zapojených viacero aktérov, od štátnych orgánov cez občiansku spoločnosť až po politické strany, ale aj to, že pokiaľ sa z extrémizmu stane politická sila, ako sa to stalo v prípade Slovenska, ide primárne o politický problém, ktorý už nie je možné riešiť výhradne právnou cestou. Tu vidím práve problém slovenskej diskusie o extrémizme, ktorá akoby mnohokrát pozabúdala na túto skutočnosť a je zaseknutá niekde v období rokov 2000 až 2010, keď ľudia, ktorí sa v tom čase primárne vyjadrovali k extrémizmu, boli z právnického prostredia a k politickej rovine nemali čo povedať, a tento zlozvyk, ktorého by sme sa už konečne mali zbaviť, tu stále pretrváva.

Ako hodnotíte úlohu politikov z tzv. demokratického spektra pri legitimizovaní extrémistických strán? V minulosti napríklad Smer hovoril o hrádzi proti extrémizmu, v poslednom období je s ľuďmi od Kotlebu, teda Uhríkom a Mazurekom, ktorý už v minulosti bol odsúdený za rasistické reči o Rómoch a prišiel o mandát poslanca, jeden z najbližších spojencov…a pamätáme si tiež, ako aj ostatní politici tvrdili, že s kotlebovcami nebudú nikdy ani hovoriť, ale Igor Matovič s poslancom Beluským od kotlebovcov nemal problém rokovať o podpore inflačného balíka, označil ho vtedy za jedného z najinteligen­tnejších poslancov parlamentu.

V Európe, ale aj v iných častiach sveta sa v posledných rokoch veľa hovorí o tzv. mainstreamizácii a normalizácii krajnej pravice, teda o jej prenikaní do politického mainstreamu a o spoločenskom akceptovaní jej názorov, postojov a hodnôt ako niečoho normálneho. Slovensko je v tomto smere jednou z mála krajín, ktorá je oproti zvyšku sveta o krok vpred, nemyslím to však v pozitívnom zmysle. Na Slovensku máme totiž v súvislosti s SNS a v súčasnosti aj so Sme rodina dlhú tradíciu parlamentnej, ako aj vládnej prítomnosti krajnej pravice, a tento stav je na rozdiel od väčšiny európskych krajín považovaný za niečo úplne normálne a bežné. V tomto ohľade je normalizácia krajnej pravice u nás normou. Navyše s príchodom Kotlebovej ĽS NS do parlamentu v roku 2016 sme sa v tomto ohľade opäť posunuli a okrem mainstreamizácie a normalizácie krajnej pravice možno hovoriť aj o mainstreamizácii a normalizácii extrémnej pravice, na ktorej majú značný podiel zodpovednosti práve politici z tzv. demokratického spektra a ich zlyhania.

Čítajte viac Polícia obvinila z vraždy Daniela Tupého advokáta, prokurátorka ho chce mať vo väzbe

Apropo, dá sa o strane Republika hovoriť, že nie je extrémistická ako ĽS NS, ak ju vytvorili odídenci od Kotlebu ako napríklad Ondrej Ďurica – ktorý bol v minulosti frontmanom neonacistickej kapely Biely odpor. Podľa preferencií strany, dá sa z toho vyvodiť, že časť verejnosti presvedčili, že nie sú neonacisti, alebo je to tá časť ľudí, ktorá ich volí, ktorej je to jedno a v zásade aj preto s nimi sympatizujú a od Kotlebu odišli, lebo už ako odsúdený politik nemal perspektívu?

Pokiaľ ide o hnutie Republika, pri ňom je v súvislosti s jeho politickým ambíciami a snahou zvýšiť svoj koaličný potenciál jasná tendencia transformovať sa z extrémne pravicovej strany na umiernenejší typ, ktorý sa v rámci odbornej verejnosti označuje ako populistická radikálna pravica a reprezentujú ho tie najznámejšie príklady európskych krajne pravicových strán, ako sú napríklad francúzske Národné zhromaždenie, talianska Liga či Slobodná strana Rakúska. Zároveň platí, že to, aký je ideologický profil nejakej strany, je odlišná otázka od toho, aký je ideologický profil konkrétneho politického predstaviteľa danej strany. V drvivej väčšine prípadov sa to síce prekrýva, ale existujú v tomto ohľade aj výnimky. A vzhľadom na to, že v prípade Republiky ide o relatívne nový politický subjekt, nemáme v súčasnosti dostatok dát zodpovedne skonštatovať, o aký typ strany presne ide. V tomto ohľade nám zrejme veľa napovie nadchádzajúca volebná kampaň. Nemecký politológ Michael Minkenberg, ktorý sa špecializuje na výskum krajnej pravice v strednej a vo východnej Európe, svojho času vyhlásil, že skúmať tento typ strán v tomto geografickom priestore je ako strieľať na pohyblivý terč so zahmleným videním. To je momentálne aj prípad Republiky, kde táto jej snaha o transformáciu je tým pohyblivým terčom a nedostatok dát zas naším zahmleným videním. Táto kombinácia nateraz znemožňuje presne a s určitosťou povedať, o aký typ krajne pravicovej strany v jej prípade v skutočnosti ide.

Čítajte viac Otec Daniela Tupého: Čudujem sa, že zase idú do éteru informácie, ktoré by ísť nemali

Dá sa povedať, že je Slovensko s bojom proti extrémizmu na tom lepšie ako v čase, keď zavraždili Daniela Tupého, alebo sa extrémizmus sofistikoval a z ulíc a z bomberov sa presunul do parlamentu, a tak sa z neho stala umiernenejšia forma, ktorá vie lepšie splynúť s mainstreamom?

Aj, aj. S bojom proti extrémizmu je to u nás určite lepšie ako v období, keď bola spáchaná vražda Daniela Tupého. Všeobecne málo známym faktom je, že na Slovensku došlo k niekoľkým neonacistickým vraždám aj pred ňou. Spomenúť možno vraždu Mária Gorala v Žiari nad Hronom v roku 1995 alebo vraždu Anastázie Balážovej v Žiline v roku 2000. Je však smutným konštatovaním, že zrejme do veľkej miery aj preto, že išlo o členov rómskej minority, nevyvolali tieto vraždy takú spoločenskú odozvu a následnú reakciu štátnych orgánov, ako to bolo po vražde Daniela Tupého. Práve vražda Daniela Tupého bola totiž impulzom k tomu, aby sa štátne orgány začali touto, dovtedy mnohokrát bagatelizovanou, témou vážnejšie zaoberať. Dovolím si dokonca tvrdiť, že nebyť tejto vraždy, zrejme by o rok neskôr nedošlo k zrušeniu a rozpusteniu Slovenskej pospolitosti – Národnej strany. Zároveň ale platí, že následne po niekoľkých rokoch úpadku sa extrémistická scéna po roku 2010 skonsolidovala a transformovala, začala mať politické ambície a podarilo sa jej dostať až do parlamentu. A blížiace sa septembrové parlamentné voľby zrejme ukážu, či je to ich konečná destinácia, alebo či sa politikom, ktorí vzišli z pravicovoex­trémistického prostredia podarí zakotviť až do vláde.