Problém však je, že verejnoprávny športový kanál nepremieta svoj program na plátno, ale vysiela ho v televíznej kvalite. A to stojí peniaze. Na budúci rok sa ráta približne s 250 miliónmi. Keby chcel takú sumu vyhodiť z okna súkromný investor (lebo v prípade STV 3 o zbytočné mrhanie zdrojmi ide), je to jeho vec. Lenže tento kanál je platený z daní (pri súčasnej sledovanosti nemôžu stačiť príjmy z reklamy ani na 10 percent).
O tom, že 90 miliónov by ministerstvo kultúry vedelo využiť lepšie ako dotovaním takmer nesledovanej STV 3, niet pochýb. Napríklad na kultúru. Podporu domácich spisovateľov, dokumentaristov…
No ak už musí ísť toľko peňazí do STV, prečo práve na tretí kanál? Veď tých pár prenosov zvládne aj Dvojka. Čo keby verejnoprávna televízia investovala do svojho úbohého internetového archívu? Veď v ňom ponúka len 13 relácií. Ak si divák klikne na stránky konkurenčnej Markízy a Joj, naráta 21 a 27 ponúk. O Českej televízii so stovkami (!) programov v digitálnom archíve ani nehovoriac.
Slováci buď nevedia, čo všetko sa z ich daní platí, alebo si radi dožičia zbytočný luxus, ktorý 40 percent z nich zatiaľ nemá nádej chytiť. A zvyšok oň takmer nezakopne.