Vaším prvým zamestnaním v kariére bol post ekonomického poradcu prezidenta Václav Havla, ktorý nás pred niekoľkými dňami opustil. Ako si na neho spomínate?
Václav Havel bol osobnosť, ktorú som si vážil úplne najviac. Prácu pre neho som vnímal ako najväčšiu česť. Bol to človek, ktorý nikdy nemusel nikoho urážať. Presne vedel, že je to zbytočné a nepotreboval si týmto spôsobom niečo dokazovať alebo posilňovať ego. Nevedel používať negatívnu energiu takú bežnú v politike. Stal sa politickou osobnosťou par excellence, hoci nebol profesionálnym politikom. Nad nikoho sa nepovyšoval, dokonca ako mladý 23-ročný študent som mal pocit, že ho úprimne zaujíma, čo si myslím a čo chcem povedať.
Dal si poradiť? Tak ako nebol profesionálny politik, nebol ani ekonóm…
Rád sa radil. Ak si nevedel rady, tak si robil žarty, no skôr zo seba alebo zo situácie, v ktorej sa ocitol. Mal som pred ním trému, no nikdy nie strach. Ten z neho nešiel. Človek sa pri ňom uvoľnil, a potom bol omnoho užitočnejší. Poradiť si dal. Vždy som sa mu snažil situáciu vysvetliť na nejakom podobenstve alebo príbehu. Takto to ľahko pochopil. Václav Havel bol múdry človek a často cítil veci skôr, ako sa stali. V ekonomike vedel veľmi dobre vnímať kontext akéhokoľvek problému.
Približovanie či vysvetľovanie ekonomických javov prostredníctvom príbehov je vám veľmi blízke. Svedčia o tom vaše články a publikácie. Pomáha to popularizovať ekonomiku?
Aj matematický model je príbeh. Pomáha to v tom, že môžete komunikovať s inými odbormi, s iným druhom poznania. Každá vedná disciplína má tendenciu okolo seba postaviť akúsi slonovinovú stenu, aby do toho nemohol kecať úplne každý. Lekári majú napríklad latinčinu a my ekonómovia zasa matematiku. Medzi odborníkmi sa takto môžeme baviť, no vytvára to akoby soľné jazero. Je dobré mať trochu soli v jedle, ale keď je jej príliš veľa, tak sa nedá jesť. Čísla samé osebe nedávajú zmysel. Je to podobne ako v populárnej knihe Stopárov sprievodca po galaxii, kde chceli spoznať otázku zmyslu života a všetkého vôbec. Mal ju nájsť stroj, ktorý ju na základe zložitého vzorca vypočítal a výsledok bol 42. Dostali síce, čo chceli, no samotné číslo absolútne nedáva zmysel. Skrátka, potrebujete k tomu kontext čiže príbeh, ktorý je omnoho dôležitejší ako akékoľvek číslo.
Súčasné dianie vo svete je tiež veľmi zaujímavý a zamotaný príbeh, ktorého koniec je ešte nejasný. Európska únia (EÚ) bojuje s dlhovou krízou. Decembrový summit naznačil riešenie vo väčšej integrácii a prepojení ekonomík. Ideme dobrou cestou?
Presne o to ide. Príliš dlho sme spali. Príliš dlho sme považovali ekonomický rast za niečo automatické, a tak sme sa na ňom stali závislí. Spôsob riešenia problémov cez ďalšie zadlžovanie narazil na dno. Dlhová studňa vyschla. Už sa viac zadlžovať nemôžeme. Možno ešte rok, dva, ale viac nie. K dlhu alebo deficitu sme sa mali správať ako k šafranu. Používať ho málo a občas, no my sme z neho spravili doslova šafranovú polievku. Tak sme si doslova spotrebovali nielen minulosť, ale aj budúcnosť. Niet divu, že sme rástli. Ak by som si požičal 10 000 eur, len blázon by mohol povedať, že som o túto sumu bohatší. Keď to isté však urobí štát, tak to vníma, že zbohatol. Ak sa štát zadlží o 3,4 % hrubého domáceho produktu (HDP) a zároveň vykáže zvýšenie HDP o rovnaké číslo, to predsa nie je rast! Ak si teda požičiam 10 000 eur, tak síce nebudem bohatší, no môžem sa tak správať… chvíľu. To je presne to, čo sme urobili. Peniaze, ktoré sme si požičali, sme neinvestovali, aby sme si zaistili dlhodobú stabilitu. Teraz za to musíme zaplatiť podobne ako v živote. Ak si požičiate, potom musíte splácať aj za cenu, že znížite bohatstvo.
Dá sa nastavenie hospodárstva od zadlžovania k sporeniu zmeniť tak rýchlo, z roka na rok?
Myslím si, že sa to postupne a pomaly mení. V Európe sa nediskutuje o tom, že ekonomiku je potrebné stimulovať fiškálne. Všetci vieme, že musíme šetriť. Líšime sa len v spôsobe šetrenia. V tomto smere sme ďalej ako USA, ktoré stále veria, že si pomôžu, ak vytlačia viac peňazí. No, aký je rozdiel medzi tlačením peňazí a tlačením dlhu? Oboje je tak trochu podvod. Preto je dobre, že politici nemajú možnosť rozhodovať o tlačení peňazí, lebo by to bez váhania využívali. Tým pádom nemáme problém s infláciou. Čo však u nás politici môžu, to je tlačenie dlhu, ktoré problém nerieši, ale len odďaľuje. Po kvázi bankrotoch mnohých krajín nám došlo, že nie je riešenie sa viac zadlžovať, ale skôr zmeniť filozofiu. To, či sa to podarí, alebo nie, je otázka, ktorá sa dramatickým spôsobom otvorila práve na poslednom summite EÚ v Bruseli.
Tam pravdepodobne nastal moment, keď sa EÚ posunula z voľnejšieho zoskupenia členov k minimálne fiškálnej federácii. Vnímate výsledok summitu takto?
Áno. V tomto prípade je veľmi dôležité byť vnútri integračného jadra EÚ. To sa darí Slovenskej republike a naopak nedarí sa Česku. Hoci sa u nás hovorí ‚nehas, čo ťa nepáli‘, mali by sme sa pridať k hasičom, pretože to, čo horí, je Európa a v podstate aj Amerika. Súčasná kríza nie je len európska, ale je to kríza nášho spoločného finančného uvažovania. Z pohľadu únie je preto v tejto turbulentnej dobe lepšie držať sa pohromade, ako by každý štát mal vyraziť vlastnou cestou.
Bol z tohto hľadiska podľa vás správny krok, že Slovensko prijalo euro?
Určite áno. Euro nie je krátkodobý projekt. Výhody spoločnej meny sú naplánované na dlho dopredu.
Čiže rozpad eurozóny nie je na programe dňa.
Rozpad menovej únie by krízu nevyriešil, naopak, skôr by ju ešte viac prehĺbil. To, čo sa deje v súčasnosti, by nebolo nič v porovnaní s tým, čo by nás čakalo po konci eura. Predstavme si, že by neexistovalo euro a ani EÚ. Aj tak by prišla kríza a čo by robili politici? Devalvovali by národné meny a prijali opatrenia na ochranu vlastných trhov. Nastala by obchodná vojna, ktorá by nepomohla nikomu. Presne v tomto je podstata eura. Aby v prípade kríz nedošlo k obchodným vojnám, ktoré by poškodili všetkých. Mimochodom, na to, aká je súčasná kríza krutá, sa euru, v medzinárodnom porovnaní, stále darí veľmi dobre. Toto nie je monetárna, ale fiškálna kríza. Má monetárne prejavy, ale rozpad eurozóny ju nevyrieši.
Hoci nepripúšťate rozpad eurozóny, očakávate, že by v roku 2012 mohol niekto eurozónu opustiť? Horúcim kandidátom by napríklad mohlo byť Grécko…
Eurozóna sa môže rozpadnúť, ale bola by to chyba. Ak by Grécko zbankrotovalo, tak vôbec nevieme, čo by to mohlo spôsobiť. Nie je to však len grécky problém, ale je to aj problém Írska. Podľa môjho názoru narážame celkovo na problém zlej ekonomickej diagnózy. Hovorí sa, že sme v depresii. Omyl, my trpíme maniodepresiou. Preháňame dobré obdobia a o to hlbšie máme potom depresie. Maniodepresia si vyžaduje úplný prístup k riešeniu problémov. Ak je napríklad pacient depresívny, tak prejavy dobrej nálady sú vítané a očakávané. Pri maniodepresívnom pacientovi je to inak. Ak má dobrú náladu, treba ju utlmovať a naopak pri zlej nálade ho treba stimulovať. Keby Gréci pracovali dvakrát viac ako v súčasnosti, tak by nemali problémy. Naopak, keby Íri pracovali len v polovičnom tempe, hlavne ich bankári, tak by tiež nemali problémy. Príliš veľa však pracovali a investovali, mali nerealistické očakávania, míňali viac, ako zarobili, a verili, že budú neustále rásť. Podobne ako pacienti v maniodepresii. Írska kríza je preto omnoho bližšie podstate a jej riešenie omnoho dôležitejšie ako v prípade Grécka, lebo vznikla z trhového zadlženia, a nie z príliš štedrého sociálneho štátu. Je otázka, čo robiť do budúcnosti, aby sa to neopakovalo. Regulovať banky? Mať vysoký úrok? Majú mať banky vyššie rezervy? Je to zložitejšie, no ak to nevyriešime, tak nepomôže ani bankrot Grécka.
Na Slovensku prijal parlament ako jedno z opatrení proti kríze zákon o dlhovej brzde. Je to správny krok?
Áno a o toto sa usilujem aj ja ako člen poradného orgánu českej vlády – Národnej ekonomickej rady vlády (NERV). Ide o to vziať politikom pokušenie, ktoré je príliš veľké na to, aby ho zvládli. Ak mám použiť nejaký príbeh ako príklad, tak je to niečo ako v Pánovi prsteňov prsteň moci. Bol takým veľkým pokušením, že sa ho múdri čarodeji a elfovia ani nedotkli, pretože si neboli istí, či mu nepodľahnú. Tým by ich pokušenie zotročilo. Prsteň moci preto museli zničiť, lebo nikto s ním nevedel zaobchádzať. Ak sa vrátime do reálneho sveta, politici majú dva prstene moci. Monetárny, čiže tlačenie peňazí, a fiškálny, čiže vytváranie dlhu. Monetárnej právomoci sa vzdali v prospech centrálnych bánk, čo je správne. Ostalo im pokušenie zadlžovať. Myslím si, že by im bolo lepšie, keby im aj toto pokušenie odňali a o to presne ide pri zákone o dlhovej brzde. V rámci NERV-u dokonca máme opatrenie, ktoré voláme Jozýfek. Podľa biblického príbehu o Jozefovi a siedmich bohatých a siedmich chudobných rokoch. Navrhujeme cyklický rozpočet, ktorý by bol dlhodobo vyrovnaný, čiže v chudobných rokoch by bol deficitný a naopak v období rastu by musel tvoriť prebytky.
Použili ste podobenstvo o siedmich bohatých a chudobných rokoch. Ak sa pozrieme na Slovensko, tak pred začiatkom krízy v roku 2009 malo za sebou sedem rokov silného ekonomického rastu. Sme teda teraz naopak v období siedmich zlých rokov?
Ten príbeh sedí. Či tých zlých rokov bude sedem, to pochopiteľne neviem. No v minulosti sme zabudli na to, že ekonomika sa odjakživa vyvíja v cykloch, kde blahobytné roky striedajú chudobnejšie obdobia. Preto sme sa počas posledného obdobia prosperity nepripravili na horšie roky. V súčasnosti je to naopak, zásoby by sme mali začať tvoriť práve teraz, keď je kríza.
A robíme ich?
Nie, nerobíme. Lebo keď hovoríme o úsporných rozpočtoch, tak na to, čo sa deje v súčasnosti, by sme mali asi vymyslieť iné slovo. Ak hovoríme o úsporách, malo by ísť o niečo, čo nám ostane navyše, čo dokážeme usporiť. Terajšie úsporné rozpočty však znamenajú, že sa zadlžujeme stále, iba trochu menej ako vlani. Stále však nesporíme, netvoríme prebytky. Preto dlh nesplácame, ale robíme ho ďalej a to platí aj pre Slovensko aj pre Česko.
K vyrovnaným a prebytkovým rozpočtom však bude musieť prísť…
Určite. Rezervu na deficity sme si už vyčerpali. Tak ako nám napríklad dochádzajú zásoby fosílnych palív. Musíme sa s tým vyrovnať. A podobne je to aj v prípade dlhov.
Česká a slovenská ekonomika sú si dosť podobné. Kde v nich nájsť rezervy na úspory?
Problém je v chýbajúcej rovnováhe. Všetci veríme na malý štát, čo sa týka platenia daní, a na veľký štát pri sociálnych výhodách. Túto nerovnováhu je potrebné vyriešiť. Možnosti sú obmedzené. Buď vyššie dane, alebo nižšie výdavky, alebo kombinácia oboch. Tentoraz to však bude bolieť.
V každom prípade nás čaká zrejme obdobie skromnosti a väčšieho sporenia…
S tým súhlasím.
Vo svojej knihe Ekonómia dobra a zla ste napísali, že by sme sa mali vrátiť k ekonomike retro. K podstate, na základe ktorej fungovala v minulosti.
Ekonomicky predsa znamená úsporne. Dlhé roky sme to robili opačne. Mali sme pocit, že úlohou ekonómov je zvyšovať rast. To je omyl. Úlohou ekonómov je znižovať amplitúdu hospodárskeho cyklu a pomáhať k rozumnej stabilite.
Aký vývoj môžeme očakávať v roku 2012?
V roku 2012 sa môže stať úplne všetko. Je to zatiaľ veľmi nejasné. No buď sa dá EÚ dohromady, zomkne sa fiškálnou integráciou, alebo hodí uterák do ringu.
S čím počítate vy?
S tým, že sa zomkneme. V Európe je omnoho viac rozumných politikov s vyššou víziou než s krátkodobou nacionalistickou perspektívou. Ak by sa eurozóna rozpadla, bude trvať dve až tri generácie, než sa nájde niekto, kto bude mať odvahu prísť s podobným projektom.